(28. novembra 2008, v TV ide Slávik):
Mayo: "Prečo to nemôžu urobiť tak, že im to pošlu poštou, v novinách výjde, kto čo dostal a je to hotovo?!"
nedeľa, novembra 30, 2008
nedeľa, novembra 09, 2008
Technický pokrok
(4.11.2008, 19:43):
Mrťo: "Jaké kvalitné veci robia tí Číňania! Už to máme druhý deň a ešte sa nič nezlomilo."
Mrťo: "Jaké kvalitné veci robia tí Číňania! Už to máme druhý deň a ešte sa nič nezlomilo."
streda, októbra 08, 2008
Hudobní znalci
(22:00, 8.októbra 2008)
Pepo: "A Cure už nehrajú dajak."Mišo: "A čo ja viem... hrali dakedy?"
štvrtok, júla 24, 2008
Paľo hľadá svoju osobnosť
(24.augusta 2008, das 22:00)
Paľo: "Ja chodím jak Beethoven, lebo Beethovena väčšinou počúvam..."
Mrťo: "Ne jak Beethoven, lebo Beethoven je čudák. Jak Batman musíš chodiť!"
Paľo: "Ja chodím jak Beethoven, lebo Beethovena väčšinou počúvam..."
Mrťo: "Ne jak Beethoven, lebo Beethoven je čudák. Jak Batman musíš chodiť!"
sobota, júla 12, 2008
Dobrodruhovia: O Margarétke
"Ty očuj, a prečo sme nemohli ísť zavčas rána, vieš - slnko, svetlo, žiadne strašidlá a tak?" - vyrývala som, nech si teda Mrťo nemyslí, že sa ľahko vzdám. Prehltla som riadny kus strachu len kvôli nim, ale veselú spoločnosť nech nik nečaká.
"Lebo podľa legendy treba tú princeznu oslobodiť tesne pred brieždením."
"Jasné, sa tak blbo spytujem, že?"
Urazili sme poriadny kus cesty a jediná zmena v štýle krajinky naokolo bola v temnejších tieňoch a odpornejších tvaroch skál. Vzduch nás svojim puchom začínal tlačiť nižšie k zemi. Cesta stúpala skoro rovno, uhýňala iba pred kmeňmi, ktoré odmietali vyrásť inde. Zem pod nohami sálala teplo a navodzovala dojem veľkého živého zvieraťa. Celá hora toho pamätala veľa a dávala jasne najavo, že z toho just nevyzradí nič.
"A jaká je tá legenda?" - pýtal sa Paľo pomedzi hlboké nádychy a výdychy. Páči sa mi na ňom, ako dokáže rozmýšľať ešte aj zafúľaný a potiaci sa na ceste do temnoty. "Si nám ju už mohol skorej povedať."
"Neee, to by nemalo to čaro, tu to lepšie pochopíte."
"A ty si to samozrejme pochopil ešte doma na čerešni, ne?"
"Cicho, Gremľa, pokazíš atmosféru!" - Mrťo sa začínal vžívať do roly kráľovského deklamátora. "To bolo tak. Pred mnohými rokmi bolo tu na tomto kopci sídlo kráľa -"
"- ktorého kráľa?"
"- to je úplne jedno, to bolo strašne dávno, už to nie je dôležité a môžeme to zanedbať. Dôležité je, že mal jedinú dcéru. Margarétku. Veľmi peknú. Brúsilo si na ňu zuby všetko, čo malo aspoň trochu šľachtický pôvod, z tejto krajiny aj spoza morí. Dlhé roky všetci prípadní záujemcovia len krúžili ako supi okolo hradu a chodili na akože náhodné a akože zdvorilostné návštevy. Margarétka bola ešte malá, tak je mohli iba hračky nosiť. Keďže boli všetci s kráľom zadobre a kvôli Margarétke nevojnovali, kráľovstvo sa zveľadilo a bolo najmocnejšie v známom svete. Najväčšia tragédia sa stala až potom, keď Margarétka vyrástla a mala šestnásť, čo usúdili všetci, že je čas na vydaj..."
"Čo na mňa tak pozeráte? Ja nemám šestnásť!" - zavrčala som na nich v dlhej, úmyselnej a zákernej odmlke.
"Veď preto na teba pozeráme, Gremľa, že už dávno nemáš šestnásť" zahučal Paľo. Kuurnik, ako sa tí dvaja dokážu na mne baviť!
"... a tak sa nápadníci prestali tváriť zdvorilo a chodili už otvorene len s jediným zámerom. Vziať si Margarétku."
"Chuďátko Margarétka," zasúcitil Paľo.
"Klasický príbeh. A teraz pointa," asi nemám zmysel pre romanticke príbehy. "Čo sa zvrhlo?"
"Zvrhol sa jeden z tých pytačov, kto iný. Ukázalo sa, že má za kamoša strašného bosoráka a keď ho všetci v čele s Margarétkou poslali do hája na opačnom konci sveta, pofaklili sa a boli dáke čary-mary. Tu ťažko povedať, čo sa stalo naozaj, lebo viete, jak toho ľudia navymýšľajú. Rýpal som sa v starých mapách a našiel som zápisy aj o tom, že Margarétku zmenili na trojhlavú príšeru, čo žerie menších vlkov, v inej knihe bolo, že sa všetci okolo nej zmenili na trojhlavé príšery a zožrali sa navzájom, no a počuli ste aj tie somariny v krčme. Už sa z celého príbehu stali len rozprávky na dobrú noc. Nebyť tejtu mapy, " a otrčil nám zahumusený zdrap hnedého papiera.
"Šak si zrobme prestávku a kukneme do nej, ni?" - Paľov hlas bol plný nádeje.
Zastali sme podľa možností na najmenej nebezpečnom mieste, na holej skale, z ktorej sme mohli dobre vidieť prípadného záškodníka.
"Kde sme teraz?" - pýtala som sa žuvajúc chlieb so salámou, jeden z tých lepších nápadov pred cestou. Výrazne som tým prispela k zlepšeniu vzhľadu mapy.
"Myslím, že tu. Hnedá skala."
"Ni, taký šuter tu nie je."
"Sedíme na ňom."
"Ni, tento je iný."
"Ako vieš? Je to tento."
"Sa pozri hentam v tej skupinke stromov je tabuľka a na nej napísané Mŕtvy roh, si ju nevidel?"
"Ďeé, nemôže byť! - A ozaj. Tak potom nie sme tu."
"Tak kde teda sme?" - prišla na mňa nová vlna strachu.
"To nie je mapa od semkaj?" - Paľovi ovisla sánka s napoly rozžutým chlebom. V očiach slzy. Zas.
"Ale je. Alebo nie je? Nejak nesedí značenie..." - Mrťo sa ešte párkrát znalecky poobzeral.
Zlomila som palicu o najbližší strom, ktorý sa mi za to odmenil sprchou svojich plodov, tvrdých ako šutre.
"Čo-o? Doteraz ste nevedeli, že nejaká mapa existuje, a teraz ste zosratí, že je planá," - Mrťo sa na neuverenie znova usmieval. On snáď ani nemá inú grimasu v zásobe "Vy nechcete skúsiť nové dobrodružstvo?"
"Veď sme mali Paľa oženiť, nie ho zabiť," nariekala som šúchajúc si boľavú hlavu. Kto to vymyslel, aby také tvrdé somariny na stromoch rástli. "Ty si prečítaš nejakú bájku starej matere a naženieš nás sem a nakoniec zistíme, že aj úplne inde ideme?!"
V korunách stromov teraz šušťali hlasy, celkom iste hlasy, asi už o nás vedela celá hora. Najskôr sa nám veľmi smiala. Sedeli sme ticho na kameni a lúčili sa s posledným denným svetlom. Vytiahla som huhu na zapitie, lebo nič rozumnejšie mi nenapadlo.
"A mne je to už jedno," rezignoval Paľo na zatuchnutom lísti lanských jesení. "Keď tu mám skonať, ta nech. Aspoň o mne budú hovoriť, že som šiel zakliatu princeznu oslobodiť. Stále lepšie, ako schrapľavieť dakde pri daromnej robote u nás doma."
"To sa mi páči!!" - zajasal Mrťo a začal baliť povyťahované veci. "Vstávaj sir Palimor! Už je skoro celkom tma. Ideme po princeznu!"
"Vy ste šibnutí," krútila som hlavou a začala podvedome zbierať hrste tých podivných tvrdých plodov s myšlienkou, že sa nám možno zídu...
"Lebo podľa legendy treba tú princeznu oslobodiť tesne pred brieždením."
"Jasné, sa tak blbo spytujem, že?"
Urazili sme poriadny kus cesty a jediná zmena v štýle krajinky naokolo bola v temnejších tieňoch a odpornejších tvaroch skál. Vzduch nás svojim puchom začínal tlačiť nižšie k zemi. Cesta stúpala skoro rovno, uhýňala iba pred kmeňmi, ktoré odmietali vyrásť inde. Zem pod nohami sálala teplo a navodzovala dojem veľkého živého zvieraťa. Celá hora toho pamätala veľa a dávala jasne najavo, že z toho just nevyzradí nič.
"A jaká je tá legenda?" - pýtal sa Paľo pomedzi hlboké nádychy a výdychy. Páči sa mi na ňom, ako dokáže rozmýšľať ešte aj zafúľaný a potiaci sa na ceste do temnoty. "Si nám ju už mohol skorej povedať."
"Neee, to by nemalo to čaro, tu to lepšie pochopíte."
"A ty si to samozrejme pochopil ešte doma na čerešni, ne?"
"Cicho, Gremľa, pokazíš atmosféru!" - Mrťo sa začínal vžívať do roly kráľovského deklamátora. "To bolo tak. Pred mnohými rokmi bolo tu na tomto kopci sídlo kráľa -"
"- ktorého kráľa?"
"- to je úplne jedno, to bolo strašne dávno, už to nie je dôležité a môžeme to zanedbať. Dôležité je, že mal jedinú dcéru. Margarétku. Veľmi peknú. Brúsilo si na ňu zuby všetko, čo malo aspoň trochu šľachtický pôvod, z tejto krajiny aj spoza morí. Dlhé roky všetci prípadní záujemcovia len krúžili ako supi okolo hradu a chodili na akože náhodné a akože zdvorilostné návštevy. Margarétka bola ešte malá, tak je mohli iba hračky nosiť. Keďže boli všetci s kráľom zadobre a kvôli Margarétke nevojnovali, kráľovstvo sa zveľadilo a bolo najmocnejšie v známom svete. Najväčšia tragédia sa stala až potom, keď Margarétka vyrástla a mala šestnásť, čo usúdili všetci, že je čas na vydaj..."
"Čo na mňa tak pozeráte? Ja nemám šestnásť!" - zavrčala som na nich v dlhej, úmyselnej a zákernej odmlke.
"Veď preto na teba pozeráme, Gremľa, že už dávno nemáš šestnásť" zahučal Paľo. Kuurnik, ako sa tí dvaja dokážu na mne baviť!
"... a tak sa nápadníci prestali tváriť zdvorilo a chodili už otvorene len s jediným zámerom. Vziať si Margarétku."
"Chuďátko Margarétka," zasúcitil Paľo.
"Klasický príbeh. A teraz pointa," asi nemám zmysel pre romanticke príbehy. "Čo sa zvrhlo?"
"Zvrhol sa jeden z tých pytačov, kto iný. Ukázalo sa, že má za kamoša strašného bosoráka a keď ho všetci v čele s Margarétkou poslali do hája na opačnom konci sveta, pofaklili sa a boli dáke čary-mary. Tu ťažko povedať, čo sa stalo naozaj, lebo viete, jak toho ľudia navymýšľajú. Rýpal som sa v starých mapách a našiel som zápisy aj o tom, že Margarétku zmenili na trojhlavú príšeru, čo žerie menších vlkov, v inej knihe bolo, že sa všetci okolo nej zmenili na trojhlavé príšery a zožrali sa navzájom, no a počuli ste aj tie somariny v krčme. Už sa z celého príbehu stali len rozprávky na dobrú noc. Nebyť tejtu mapy, " a otrčil nám zahumusený zdrap hnedého papiera.
"Šak si zrobme prestávku a kukneme do nej, ni?" - Paľov hlas bol plný nádeje.
Zastali sme podľa možností na najmenej nebezpečnom mieste, na holej skale, z ktorej sme mohli dobre vidieť prípadného záškodníka.
"Kde sme teraz?" - pýtala som sa žuvajúc chlieb so salámou, jeden z tých lepších nápadov pred cestou. Výrazne som tým prispela k zlepšeniu vzhľadu mapy.
"Myslím, že tu. Hnedá skala."
"Ni, taký šuter tu nie je."
"Sedíme na ňom."
"Ni, tento je iný."
"Ako vieš? Je to tento."
"Sa pozri hentam v tej skupinke stromov je tabuľka a na nej napísané Mŕtvy roh, si ju nevidel?"
"Ďeé, nemôže byť! - A ozaj. Tak potom nie sme tu."
"Tak kde teda sme?" - prišla na mňa nová vlna strachu.
"To nie je mapa od semkaj?" - Paľovi ovisla sánka s napoly rozžutým chlebom. V očiach slzy. Zas.
"Ale je. Alebo nie je? Nejak nesedí značenie..." - Mrťo sa ešte párkrát znalecky poobzeral.
Zlomila som palicu o najbližší strom, ktorý sa mi za to odmenil sprchou svojich plodov, tvrdých ako šutre.
"Čo-o? Doteraz ste nevedeli, že nejaká mapa existuje, a teraz ste zosratí, že je planá," - Mrťo sa na neuverenie znova usmieval. On snáď ani nemá inú grimasu v zásobe "Vy nechcete skúsiť nové dobrodružstvo?"
"Veď sme mali Paľa oženiť, nie ho zabiť," nariekala som šúchajúc si boľavú hlavu. Kto to vymyslel, aby také tvrdé somariny na stromoch rástli. "Ty si prečítaš nejakú bájku starej matere a naženieš nás sem a nakoniec zistíme, že aj úplne inde ideme?!"
V korunách stromov teraz šušťali hlasy, celkom iste hlasy, asi už o nás vedela celá hora. Najskôr sa nám veľmi smiala. Sedeli sme ticho na kameni a lúčili sa s posledným denným svetlom. Vytiahla som huhu na zapitie, lebo nič rozumnejšie mi nenapadlo.
"A mne je to už jedno," rezignoval Paľo na zatuchnutom lísti lanských jesení. "Keď tu mám skonať, ta nech. Aspoň o mne budú hovoriť, že som šiel zakliatu princeznu oslobodiť. Stále lepšie, ako schrapľavieť dakde pri daromnej robote u nás doma."
"To sa mi páči!!" - zajasal Mrťo a začal baliť povyťahované veci. "Vstávaj sir Palimor! Už je skoro celkom tma. Ideme po princeznu!"
"Vy ste šibnutí," krútila som hlavou a začala podvedome zbierať hrste tých podivných tvrdých plodov s myšlienkou, že sa nám možno zídu...
nedeľa, júna 29, 2008
Strong plus
29. júna 2008, Mrťo má preklep na postri, miesto '+' má '++':
Paľo: "Mrťo zaviedol nové sčítanie - strong plus ... takzvaný Žondov operátor, to je také, že sčítaš a násobíš aj odčítaš a delíš, integruješ to všetko naraz ... a potom možeš z toho odvodiť Žonda equation."
Paľo: "Mrťo zaviedol nové sčítanie - strong plus ... takzvaný Žondov operátor, to je také, že sčítaš a násobíš aj odčítaš a delíš, integruješ to všetko naraz ... a potom možeš z toho odvodiť Žonda equation."
štvrtok, júna 05, 2008
Dobrodruhovia: Cestou k hradu
Od brehu les vyzeral ako čierna stena s prasklinou tesne nad zemou a my ako blázni sme smerovali samozrejme rovno do nej. Ak sa môj prvý dojem z jazerného brehu videl znepokojujúci a trochu dusiaci, tak po vstupe do lesa ma prepadol čistý, ničím neskalený strach. Odporné ticho, na les príliš odporné. Každá vetvička praskla ako naschvál a všetky prirodzené šumy boli odstránené, aby dokonale vynikli zvuky vytvárajúce v mysli zlé predstavy.
"Toto čo má byť za les?" - zmohla som sa na tupú otázku po dlhej chvíli nemohúceho civenia do šera medzi kmeňmi stromov. Aj tie boli neprirodzene rovné a šibnuto presne rozmiestnené, niečo, čo na prvý pohľad zaváňalo podrazom.
"Ciyi!!" - dodal Mrťo a Paľo nesmelo zapípal - "Hovno?".
"Tak týmto lesom by som dobrovoľne nešla, ani keby na konci čakal sir Rafa s prstienkom," povedala som na slovné zdôraznenie mojich obáv. Zaťukala som na hladkú striebornú kôru stromu a čakala ozvenu. Nič. A ba! Ozvena, ale nie môjho klopania!
"Odžubujéš!" smial sa Mrťo. "Šak vidím, že sa ti tu páči."
"A prečo?! Prečo aj ja?!" - pravdupovediac, slzy strachu sa mi tisli do očí a vyhybala som sa každému ťuknutiu o strom. "Si ani nepovedal, prečo akurát sem ideme Paľovi frajerku hľadať! Veď to tu vyzerá ako vysnené miesto pre samovrahov. Keď ma za najbližším stromom zadrhne tamto sivé z kríka, čo na nás pozerá odkedy tu stojíme, sa ani čudovať nebudem!!"
"Mrťo-hoho-ó, ja tam nechcem ísť!" - zaplakal Paľo. Krík sa zavrtel.
Mrťo zmĺkol, vykročil na cestu, ktorá tam ako naschvál bola jasne viditeľná, aj keď po nej, ako povedal prievozník, nik nemohol kráčať uz riadne dlho, pozrel na nás iba raz a dosť významne, aby sme vedeli, že nemáme inú možnosť a nechal napätie ďalej pozvoľna rásť. My dvaja s Paľom sme sa bezradne rozhliadali okolo seba, strhávali sa pri každom odpornom zvuku a verím, že Paľo rovnako ako ja dumal, či toto je tá chvíľa, keď príde uvedomenie si konca a pred očami sa spustí film vlastného života. Akou smrťou tu zhynieme? Všetci rovnakou, či každý inou? A prečo?? Pre všetky sily sveta - prečo??
Keď sme okolo seba vytvorili už hmatateľné polia strachu, až potom Mrto prevravel: "Vraj sa volá Margarétka a má vlasy až po zem."
Veľmi náročna informácia pre hlavy pracujúce na krízovej frekvencii. Chcela som vedieť, či to, čo ma šteklí pod kolenom, je len náhodný konárik, alebo zámer niečoho živého, preto nebolo možné rozmýšlľať, ako nejaká Margarétka súvisí s horou, z ktorej vanie des.
"Kto?" - spýtala som sa, aj tak sa už nič nemohlo zmeniť. Uf, bol to len konárik. Držal ho malý gremlinček, čo hneď zabehol za strom.
"Tá dievka, čo po ňu ideme."
"Margarétka? Tu?" - Paľo obžil a prestal počítať oči, čo nás sledovali.
"Nech sa volá aj Brundehilda a má dve hlavy s vlasmi po zem, " rozhorčila som sa, lebo som ostala zjavne len ja jediná plne si vedomá, kde sme sa ocitli a že to nemôžeme prežiť. "Vy nechápete, čo sa robí?! Ten les je zakliaty až do het, na vrchu hory sú najskôr draky a plno hávede, čo ani meno nemá, a ten jednooký v krčme vravel, že každyý kto tu zahynie - a to každý zahynie! - sa pridá k nim!! Fakt ste takí drbnutí?!"
"Gremľa, a prečo si s nami nastúpila na plť, keď si to všetko vedela dopredu?" - Mrťova logika vie byť nepríjemná.
"Lebo ste išli vy dvaja," znie to ako chabý argument, ale je to tak. Paľo a Mrťo sú bezo mňa stratení, fakt si nevedia rady. Sme proste už roky traja.
"Tak teraz nestresuj."
"Keď z druhého brehu to nevyzeralo tak strašne ako tu," dodala som.
"No nič, dáko sa podarí," durí nás Mrťo. "Ideme po tú dievku, nie? Chúďa, je tam na kopci samé už tak dlho..."
"Jak dlho? Ja nechcem žiadnu starú ropuchu," Paľo sa jednoznačne chytil na Mrťove lákadlá. Niežeby sme neboli samotári všetci traja, na somárstva všetkého druhu sme si pohodlne vystačili v rokmi overenom zložení, ale Paľo sa zrazu rozhodol oženiť a my ako kamoši sme ho nemohli nepodporiť. Namôjveru, skoro som pivo vypľúvala, keď mi to pred mesiacom v našej domovskej krčme oznámil. Mrťo sa toho chytil, pár dní nevravel nič, len prehutoval a v hlave snoval šialené plány, ktoré sa zhmotnili do chorej reality na brehu jazera, pod čiernym strašidelným lesom, na začiatku cesty k zakliatemu hradu.
"Ale poďme už rýchlo, treba stúpať do vrchu, kým ešte kúsok vidno," hurtoval Mrťo, ako by sme na zemiaky išli. Tu by zemiaky veruže nevzklíčili. Tu rástli len nevídané byle. Fialové a čiernozelené kontrastovali so sivými a priesvitnozelenými, všetko zasmušilé alebo mŕtvolne farby. Plno ostňov, listov pripravených rezať a pavučín. Korene rástli zo zásady nad zem a verím tomu, že schválne sa motali okolo členkov. A hrad - ten ešte nebolo ani tušiť.
"Toto čo má byť za les?" - zmohla som sa na tupú otázku po dlhej chvíli nemohúceho civenia do šera medzi kmeňmi stromov. Aj tie boli neprirodzene rovné a šibnuto presne rozmiestnené, niečo, čo na prvý pohľad zaváňalo podrazom.
"Ciyi!!" - dodal Mrťo a Paľo nesmelo zapípal - "Hovno?".
"Tak týmto lesom by som dobrovoľne nešla, ani keby na konci čakal sir Rafa s prstienkom," povedala som na slovné zdôraznenie mojich obáv. Zaťukala som na hladkú striebornú kôru stromu a čakala ozvenu. Nič. A ba! Ozvena, ale nie môjho klopania!
"Odžubujéš!" smial sa Mrťo. "Šak vidím, že sa ti tu páči."
"A prečo?! Prečo aj ja?!" - pravdupovediac, slzy strachu sa mi tisli do očí a vyhybala som sa každému ťuknutiu o strom. "Si ani nepovedal, prečo akurát sem ideme Paľovi frajerku hľadať! Veď to tu vyzerá ako vysnené miesto pre samovrahov. Keď ma za najbližším stromom zadrhne tamto sivé z kríka, čo na nás pozerá odkedy tu stojíme, sa ani čudovať nebudem!!"
"Mrťo-hoho-ó, ja tam nechcem ísť!" - zaplakal Paľo. Krík sa zavrtel.
Mrťo zmĺkol, vykročil na cestu, ktorá tam ako naschvál bola jasne viditeľná, aj keď po nej, ako povedal prievozník, nik nemohol kráčať uz riadne dlho, pozrel na nás iba raz a dosť významne, aby sme vedeli, že nemáme inú možnosť a nechal napätie ďalej pozvoľna rásť. My dvaja s Paľom sme sa bezradne rozhliadali okolo seba, strhávali sa pri každom odpornom zvuku a verím, že Paľo rovnako ako ja dumal, či toto je tá chvíľa, keď príde uvedomenie si konca a pred očami sa spustí film vlastného života. Akou smrťou tu zhynieme? Všetci rovnakou, či každý inou? A prečo?? Pre všetky sily sveta - prečo??
Keď sme okolo seba vytvorili už hmatateľné polia strachu, až potom Mrto prevravel: "Vraj sa volá Margarétka a má vlasy až po zem."
Veľmi náročna informácia pre hlavy pracujúce na krízovej frekvencii. Chcela som vedieť, či to, čo ma šteklí pod kolenom, je len náhodný konárik, alebo zámer niečoho živého, preto nebolo možné rozmýšlľať, ako nejaká Margarétka súvisí s horou, z ktorej vanie des.
"Kto?" - spýtala som sa, aj tak sa už nič nemohlo zmeniť. Uf, bol to len konárik. Držal ho malý gremlinček, čo hneď zabehol za strom.
"Tá dievka, čo po ňu ideme."
"Margarétka? Tu?" - Paľo obžil a prestal počítať oči, čo nás sledovali.
"Nech sa volá aj Brundehilda a má dve hlavy s vlasmi po zem, " rozhorčila som sa, lebo som ostala zjavne len ja jediná plne si vedomá, kde sme sa ocitli a že to nemôžeme prežiť. "Vy nechápete, čo sa robí?! Ten les je zakliaty až do het, na vrchu hory sú najskôr draky a plno hávede, čo ani meno nemá, a ten jednooký v krčme vravel, že každyý kto tu zahynie - a to každý zahynie! - sa pridá k nim!! Fakt ste takí drbnutí?!"
"Gremľa, a prečo si s nami nastúpila na plť, keď si to všetko vedela dopredu?" - Mrťova logika vie byť nepríjemná.
"Lebo ste išli vy dvaja," znie to ako chabý argument, ale je to tak. Paľo a Mrťo sú bezo mňa stratení, fakt si nevedia rady. Sme proste už roky traja.
"Tak teraz nestresuj."
"Keď z druhého brehu to nevyzeralo tak strašne ako tu," dodala som.
"No nič, dáko sa podarí," durí nás Mrťo. "Ideme po tú dievku, nie? Chúďa, je tam na kopci samé už tak dlho..."
"Jak dlho? Ja nechcem žiadnu starú ropuchu," Paľo sa jednoznačne chytil na Mrťove lákadlá. Niežeby sme neboli samotári všetci traja, na somárstva všetkého druhu sme si pohodlne vystačili v rokmi overenom zložení, ale Paľo sa zrazu rozhodol oženiť a my ako kamoši sme ho nemohli nepodporiť. Namôjveru, skoro som pivo vypľúvala, keď mi to pred mesiacom v našej domovskej krčme oznámil. Mrťo sa toho chytil, pár dní nevravel nič, len prehutoval a v hlave snoval šialené plány, ktoré sa zhmotnili do chorej reality na brehu jazera, pod čiernym strašidelným lesom, na začiatku cesty k zakliatemu hradu.
"Ale poďme už rýchlo, treba stúpať do vrchu, kým ešte kúsok vidno," hurtoval Mrťo, ako by sme na zemiaky išli. Tu by zemiaky veruže nevzklíčili. Tu rástli len nevídané byle. Fialové a čiernozelené kontrastovali so sivými a priesvitnozelenými, všetko zasmušilé alebo mŕtvolne farby. Plno ostňov, listov pripravených rezať a pavučín. Korene rástli zo zásady nad zem a verím tomu, že schválne sa motali okolo členkov. A hrad - ten ešte nebolo ani tušiť.
Dobrodruhovia: Na brehu jazera
"Hovno!"
Spravili sme s odhodlaním prvé nezmyselné kroky ďalej od vody a zdravého rozumu.
Keď sme vyskákali z malej plte po vyše hodinovej plavbe cez jazero, bolo neskoré popoludnie. Počuli sme, ako si prievozník za našimi chrbtami ešte naposledy poklepal bakuľou po čele, odrazil sa od hnijúceho móla a snažil sa primäť plť k vrcholovým výkonom.
"Hovno! Hovno!" - zdupľoval Paľo, keď sa mu do topánky nasypalo kamenčie a drobné zbytky niekdajších živočíchov na holom brehu jazera.
"Vravela som ti, že to nedopadne dobre, presne tak, ako zakaždým," osopila som sa na Mrťa, ktorý si veselo nadhadzoval batôžtek na chrbte. Vyzeral ako šťastný turista na slnečnom výlete, čím ostro kontrastoval s prostredím.
"A čo? Sa vam tu nepáči?" - spýtal sa Mrťo radostne ignorujúc vážnosť situácie.
"HOVNO!"
"Chápeš?" - Paľov skrkvaný nos bol mojím kľúčovým dôkazom.
"Šak uvidíš, jaky bude Paľo rád, keď bude po všetkom a budeme na to spomínať." Obdivujem Mrťove predstavy budúcnosti.
"Keď bude po všetkom a súčasne my budeme nažive. Si to posral. Paľo sa bojí. A ja tiež. A dosť."
"Joooj, jak malí ste!" Mrťov hlas plačlivo zaťahoval. Keby som nevedela, že sa ohromne baví, asi by som na to brala ohľad, ale takto som nemusela. Mrťo bol vo svojom živle.
Jazero by sa bolo aj vydalo za nami, ale dobre vedelo, do čoho sa trepeme, tak si len škodoradostne vychutnávalo pohľad na naše chrbty. Bolo obrovské, na druhý breh nebolo vidieť. Vodná hladina sa iba v spomienkach na prievozníkovu plť kyvotala drobnými vlnkami, inak mala snahu zobrať na seba zrkadlový vzhľad. Zapozerala som sa do nej a úplne som pochopila, prečo nám domorodci v krčme na náprotivnom brehu rozprávali, že to robiť netreba - zabudla som celý svet naokolo, bolo mi dobre a pokojne, a nebyť kameňa v ceste, asi by som sa stratila úplne.
"Pažaa! Vy ste obidvaja s Paľom rovnakí!" - začal Mrťo zoširoka. "Celé týždne počúvam, že poďme dagde dačo zažiť a čo všetko chcete, a keď sa vám človek trochu snaží pomôcť, tak sa bojíte!"
"Ja som myslela, ze keď Paľo povie, že chce frajerku, tak pôjdeme do krčmy alebo do parku, možno na nejaký ples...," bránila som svoj kúsok pravdy.
"Pre Paľa nechceme len takú hocijakú," tasil Mrťo najsilnejší argument nelogicky hneď v úvode. Nerozumiem jeho taktikám. Myslí rychlejšie, ako my ostatní, to bude tým...
"Ale mne by ozaj stačila aj dáka krčmárka," vrátil sa k väčšinou používanej reči aj Paľo. Konečne, veď napokon oňho nám išlo. "Vlastne taká krčmárka by bola ideálna, to pekné dievky sú, šikovné, by som jej pomáhal s pivom a vínom, mno."
"Aha, vidíš, aký pekný nápad? Tak sa otočíme, nie?" - obzerala som sa na breh jazera, ktorý sa začínal haliť do podvečernej hmly.
"No ani nie," prevravel Mrťo smerom k hustej hore pred nami.
"Prečo nie?" - pýtal sa naivne Paľo, preskakujúc jarček žblnkajúci cez cestičku. Žaba z vymytej priehlbinky naňho s ľútosťou zaškŕkala a odskočila veľavravne do vysokej trávy. Povedala by som, že noci v divočine sú pekne hlučný žúr viacerých tvorov, ale tunák, na úpätí hory bolo nepríjemne mĺkvo. Dokonca akoby s klesajúcim slnkom sa zverina balila a utekala a bežný ruch mrazivo vyhasínal.
"Už nám nepôjde žiadna plť na druhý breh jazera," oznámil Mrťo s provokatívnym pokojom.
"Jakže nepôjde?" - nechcela som chápať. Nie, nechcela.
"Prievozník vozí len raz za tri dni a dnes sa už nevráti," Mrťo sa otočil s úsmevom na nás. "Som nepovedal?"
Chladné vlhké ovzdušie hustnúce strachom preťalo dvojhlasné: "Hovno!!"
Spravili sme s odhodlaním prvé nezmyselné kroky ďalej od vody a zdravého rozumu.
Keď sme vyskákali z malej plte po vyše hodinovej plavbe cez jazero, bolo neskoré popoludnie. Počuli sme, ako si prievozník za našimi chrbtami ešte naposledy poklepal bakuľou po čele, odrazil sa od hnijúceho móla a snažil sa primäť plť k vrcholovým výkonom.
"Hovno! Hovno!" - zdupľoval Paľo, keď sa mu do topánky nasypalo kamenčie a drobné zbytky niekdajších živočíchov na holom brehu jazera.
"Vravela som ti, že to nedopadne dobre, presne tak, ako zakaždým," osopila som sa na Mrťa, ktorý si veselo nadhadzoval batôžtek na chrbte. Vyzeral ako šťastný turista na slnečnom výlete, čím ostro kontrastoval s prostredím.
"A čo? Sa vam tu nepáči?" - spýtal sa Mrťo radostne ignorujúc vážnosť situácie.
"HOVNO!"
"Chápeš?" - Paľov skrkvaný nos bol mojím kľúčovým dôkazom.
"Šak uvidíš, jaky bude Paľo rád, keď bude po všetkom a budeme na to spomínať." Obdivujem Mrťove predstavy budúcnosti.
"Keď bude po všetkom a súčasne my budeme nažive. Si to posral. Paľo sa bojí. A ja tiež. A dosť."
"Joooj, jak malí ste!" Mrťov hlas plačlivo zaťahoval. Keby som nevedela, že sa ohromne baví, asi by som na to brala ohľad, ale takto som nemusela. Mrťo bol vo svojom živle.
Jazero by sa bolo aj vydalo za nami, ale dobre vedelo, do čoho sa trepeme, tak si len škodoradostne vychutnávalo pohľad na naše chrbty. Bolo obrovské, na druhý breh nebolo vidieť. Vodná hladina sa iba v spomienkach na prievozníkovu plť kyvotala drobnými vlnkami, inak mala snahu zobrať na seba zrkadlový vzhľad. Zapozerala som sa do nej a úplne som pochopila, prečo nám domorodci v krčme na náprotivnom brehu rozprávali, že to robiť netreba - zabudla som celý svet naokolo, bolo mi dobre a pokojne, a nebyť kameňa v ceste, asi by som sa stratila úplne.
"Pažaa! Vy ste obidvaja s Paľom rovnakí!" - začal Mrťo zoširoka. "Celé týždne počúvam, že poďme dagde dačo zažiť a čo všetko chcete, a keď sa vám človek trochu snaží pomôcť, tak sa bojíte!"
"Ja som myslela, ze keď Paľo povie, že chce frajerku, tak pôjdeme do krčmy alebo do parku, možno na nejaký ples...," bránila som svoj kúsok pravdy.
"Pre Paľa nechceme len takú hocijakú," tasil Mrťo najsilnejší argument nelogicky hneď v úvode. Nerozumiem jeho taktikám. Myslí rychlejšie, ako my ostatní, to bude tým...
"Ale mne by ozaj stačila aj dáka krčmárka," vrátil sa k väčšinou používanej reči aj Paľo. Konečne, veď napokon oňho nám išlo. "Vlastne taká krčmárka by bola ideálna, to pekné dievky sú, šikovné, by som jej pomáhal s pivom a vínom, mno."
"Aha, vidíš, aký pekný nápad? Tak sa otočíme, nie?" - obzerala som sa na breh jazera, ktorý sa začínal haliť do podvečernej hmly.
"No ani nie," prevravel Mrťo smerom k hustej hore pred nami.
"Prečo nie?" - pýtal sa naivne Paľo, preskakujúc jarček žblnkajúci cez cestičku. Žaba z vymytej priehlbinky naňho s ľútosťou zaškŕkala a odskočila veľavravne do vysokej trávy. Povedala by som, že noci v divočine sú pekne hlučný žúr viacerých tvorov, ale tunák, na úpätí hory bolo nepríjemne mĺkvo. Dokonca akoby s klesajúcim slnkom sa zverina balila a utekala a bežný ruch mrazivo vyhasínal.
"Už nám nepôjde žiadna plť na druhý breh jazera," oznámil Mrťo s provokatívnym pokojom.
"Jakže nepôjde?" - nechcela som chápať. Nie, nechcela.
"Prievozník vozí len raz za tri dni a dnes sa už nevráti," Mrťo sa otočil s úsmevom na nás. "Som nepovedal?"
Chladné vlhké ovzdušie hustnúce strachom preťalo dvojhlasné: "Hovno!!"
pondelok, júna 02, 2008
utorok, mája 27, 2008
V lete s Paľkom
- vyjeme jahody a čerešne z celého trhu...
- ...a zmrzlinu z cukrárne
- obedovať budeme bagety a ľadový čaj
- ...alebo budeme variť sami, hehehe...
- schytáme veľa slnka
- pôjdeme ta, kde sme ešte neboli
- ...a každý večer na pivo
- zažijeme veľa umenia
- vypočujeme všetky vety
- nahráme najalternatívnejšiu skladbu v histórii
- porátame najhnusnejšie integrály
- získame grant na štúdium chaosu pomocou potlesku
- ...a zapíšeme sa do docentovej letnej školy
- prebdieme niekoľko nocí v lese
- odfotíme aspoň dve UFá týždenne
- zúčastníme sa ako víťazi veľkej rytierskej bitky
- a každý odchová vlastného draka
- nebudeme sa brániť dobrodružstvám, ktoré nás vyhľadajú
- ...a vyriešime nevyriešiteľné záhady mesta
- vylezieme na každý kopec v okolí
- spravíme veľkú púť po rodnej hrude
- ...a nanosíme veľa kameňov a veľa vody z veľa jazier
- uvidíme neviditeľné
- stretneme pár zázrakov
- ...a začneme písať veľké knihy
Všetko už toto leto.
štvrtok, mája 15, 2008
Kvetinka
Grétku zahalila priesvitná clivota, aká padne na každého človeka, ktorý už vie, že nadišiel čas opustiť bledé sny, pretože si ich z nejakého dôvodu nemôže viac nechať. Žila so sebou dosť dlho na to, aby vedela, že v taký čas pomôže len jedno - ísť. Kamkoľvek. Grétka sa ticho zdvihla a šla.
Bola pozerací a počúvací tvor; kladúc nohy v dôsledne nerytmickom tempe na zem, počúvala celý svet, obzerala si jeho farby a tvary a rozmýšľala, čo si so sebou odnesie. Bola zberateľsky založená; o viacerých svojich zbierkach ani presne nevedela, kde sú, ony ju v prípade potreby vyhľadali aj samé. Bola pútačom nezvyčajných udalostí; prichádzali k nej nevolané, bez pýtania o dovolenie, čím divnejšie, tým smelšie vstupovali.
Grétku pri clivej chôdzi čas nezaujímal a ani miesto veľkú rolu nehralo. Sedemkrát zakopla a dvakrát skoro spadla. Mrzelo ju že nespadla poriadne, lebo to znamenalo, že ešte stále vníma okolie.
V ten deň už prešla okolo starých hradných múrov so zápismi múdrosti celých generácií, cez všetky ulice v meste, kričiace a poskladané ako obrázky na výstave, a neskoro popoludní skúšala chodníčky krížom cez lúky vedúce do lesa. Jar uprostred svojho životného diela bola presne to, o čom Grétka vedela, že ju poteší. Jasné, každá sa jej zdala krajšia ako tá predošlá, to už patrilo ku Grétkinej povahe, ale táto bola naozaj umelecky premyslená do podrobností. Zvlášť vkusné boli odtiene fialovej a ružovej, ktoré sa ujali v citlivej kombinácii so žltou. Jar tento úspešný farebný motív opakovala na kvetoch tridsiatichsiedmich druhov, na dvoch stromoch a jednom zajacovi. Grétke z toho bolo o kúsok ľahšie a o riadny kúsok veselšie.
Keď míňala husté bazové porasty, v ktorých sa rehotali huňaté papagáje, v tráve pred ňou poskočila iskrička. Grétka sa zakývala, aby ju znova zbadala a už z nej nespustila oči. Bola to kvetinka, drobné ligotavé smietko, zázračné tým, že každému ukazuje, ako sa leskne jeho šťastie. Legenda. Až keď sa kvetinka odleskla v oku, človek vedel, že je to ona. Nikto ju nevidel, keď chcel. Len málo ľudí ju naozaj stretlo a tí, čo o nej rozprávali, boli pokladaní za tvorcov národnej mytológie.
"Milé," Grétka sa usmiala a rozbehla sa smerom ku kvetinke. Už k nej naťahovala ruku, keď spoza druhej strany bazovej kriačiny, mesiac a pol predčasne kvitnúcej na žlto a ružovo, vystúpil modrý a strieborný tieň s jasne rovnakým cieľom, ako mala Grétka. Zlomok chvíle stáli oproti sebe, hľadajúc primeraný výraz na tvár. Grétka spadla, lebo napokon predsa len prestala vnímať svet okolo.
"Íiíií, elf!", zvýskla a pomenila farby na ušiach.
Elf jej rovnako emotívne odpovedal: "Došľaka, troglodyt!"
Bola pozerací a počúvací tvor; kladúc nohy v dôsledne nerytmickom tempe na zem, počúvala celý svet, obzerala si jeho farby a tvary a rozmýšľala, čo si so sebou odnesie. Bola zberateľsky založená; o viacerých svojich zbierkach ani presne nevedela, kde sú, ony ju v prípade potreby vyhľadali aj samé. Bola pútačom nezvyčajných udalostí; prichádzali k nej nevolané, bez pýtania o dovolenie, čím divnejšie, tým smelšie vstupovali.
Grétku pri clivej chôdzi čas nezaujímal a ani miesto veľkú rolu nehralo. Sedemkrát zakopla a dvakrát skoro spadla. Mrzelo ju že nespadla poriadne, lebo to znamenalo, že ešte stále vníma okolie.
V ten deň už prešla okolo starých hradných múrov so zápismi múdrosti celých generácií, cez všetky ulice v meste, kričiace a poskladané ako obrázky na výstave, a neskoro popoludní skúšala chodníčky krížom cez lúky vedúce do lesa. Jar uprostred svojho životného diela bola presne to, o čom Grétka vedela, že ju poteší. Jasné, každá sa jej zdala krajšia ako tá predošlá, to už patrilo ku Grétkinej povahe, ale táto bola naozaj umelecky premyslená do podrobností. Zvlášť vkusné boli odtiene fialovej a ružovej, ktoré sa ujali v citlivej kombinácii so žltou. Jar tento úspešný farebný motív opakovala na kvetoch tridsiatichsiedmich druhov, na dvoch stromoch a jednom zajacovi. Grétke z toho bolo o kúsok ľahšie a o riadny kúsok veselšie.
Keď míňala husté bazové porasty, v ktorých sa rehotali huňaté papagáje, v tráve pred ňou poskočila iskrička. Grétka sa zakývala, aby ju znova zbadala a už z nej nespustila oči. Bola to kvetinka, drobné ligotavé smietko, zázračné tým, že každému ukazuje, ako sa leskne jeho šťastie. Legenda. Až keď sa kvetinka odleskla v oku, človek vedel, že je to ona. Nikto ju nevidel, keď chcel. Len málo ľudí ju naozaj stretlo a tí, čo o nej rozprávali, boli pokladaní za tvorcov národnej mytológie.
"Milé," Grétka sa usmiala a rozbehla sa smerom ku kvetinke. Už k nej naťahovala ruku, keď spoza druhej strany bazovej kriačiny, mesiac a pol predčasne kvitnúcej na žlto a ružovo, vystúpil modrý a strieborný tieň s jasne rovnakým cieľom, ako mala Grétka. Zlomok chvíle stáli oproti sebe, hľadajúc primeraný výraz na tvár. Grétka spadla, lebo napokon predsa len prestala vnímať svet okolo.
"Íiíií, elf!", zvýskla a pomenila farby na ušiach.
Elf jej rovnako emotívne odpovedal: "Došľaka, troglodyt!"
streda, mája 14, 2008
Poznámka o Grétke
V niektorých situáciách mala Grétka k životu psí vzťah - ak videla, že jej niečo raz povolil, brala toto povolenie už navždy. Keď jedného dňa zistila, že nepríjemnosti s časom blednú rovnako, ako príjemnosti, rozhodla sa nebáť sa ich viac, ako si zaslúžia. Lebo Grétka sa vedela dobre báť. Akurát že sa po niekoľkých nedôstojných potýčkach s drakmi ukázalo, že aj ten najväčší strach nachádza silného protivníka v Grétkinej odvahe, ktorá sa zjavila bez dlhého vysvetľovania po jednej z tých príhod a rovnako sebavedome naberala na mohutnosti s každým preskočeným plotom.
Grétkinu odvahu pokladali nezasvätení za Grétkinu hlúposť.
Grétkinu odvahu pokladali nezasvätení za Grétkinu hlúposť.
pondelok, mája 12, 2008
Grétka to už vie
V brlohu bola Grétka, ľadový medvedík a tma. Grétka mala pôvodne v pláne privolať do brlohu aj kúsok čarov, ale neprišli. Po hodinách pustej samoty - stále odmietali prísť. Nechodili vlastne už dosť dlho, aspoň niekoľko mesiacov, ale zatiaľ si to nik nevšímal a Grétka nechcela spôsobiť rozruch.
Sústredene sledovala pokojné kývanie konárov za oknom. Ľadový medvedík sledoval kývanie konárov a pokojnú Grétku. Z diaľky sa začal citlivo rozvíjať klokotavý zvuk a do kúska fialovej večernej oblohy sa nasunula olovená vzducholoď. Bol máj a za oknom o tom vedel do posledného stebla trávy každý.
Pozrela na ľadového medvedíka.
"Mmm," zamrnčal ľadový medvedík.
"Ty to už vieš, však?"
Medvedík len kývol.
"Ti to bolo jasné od začiatku, však?"
Medvedík opäť kývol a snažil sa začať pôsobiť utešujúco. Nešlo mu to, lebo nebol presvedčený, že utešovanie je v tomto prípade zmysluplná činnosť, ale nakoniec usúdil, že má Grétku rád a možno jej spraví radosť.
"Hej, aj mne to malo byť jasné," Grétka zložila hlavu na ruky a civela ďalej z okna. "Tak nič. Niečo vymyslíme."
"Grétka, ako si sa ty vlastne dostala k veliteľovi do služby?", pýtal sa čas od času Johan.
"Núú, mala som rada čary."
"A už nemáš?"
"Ale mám, len som nevedela, aké to bude. Predstavovala som si to inak."
Po nejakom čase si teda pomyslela celkom vážne, že čary nie sú pre ňu, nech je príčina akákoľvek. Bola vskutku rada, že sa pri čarovaní pár rokov dobre bavila, ale zdalo sa, že ďalej sa už pokračovať nedá. Zosmutnela pri pomyslení, že niečo dôležité veľmi chcela a aj keď tomu venovala veľa času, nevyšlo to.
nedeľa, apríla 27, 2008
Experimentátor
(Mrťo mláti v úplnej tme naslepo do kocky cukru)
Pepo: "Ale šak je plno iných fyzikálnych pokusov..."
Mrťo: "Videli ste??"
Pepo: "Ne."
Mrťo: "Aléé.."
(berie do ruky kombinačky)
Mrťo: "Toto už musí výjsť teraz. Kde si, Pepó?"
Pepo: "Ale šak je plno iných fyzikálnych pokusov..."
Mrťo: "Videli ste??"
Pepo: "Ne."
Mrťo: "Aléé.."
(berie do ruky kombinačky)
Mrťo: "Toto už musí výjsť teraz. Kde si, Pepó?"
pondelok, apríla 21, 2008
Pohoda
(17. apríla 2008):
T: "A veď vrtuľka je niekde tu." (na kolenách, pozerá pod nábytok)
L: "A veď nemusíš."
T: "Prečo? Práve som našiel svoju pomádu."
(21. apríla 2008, po 13-tej):
T: "Na mňa príliš ostré slnko. Ja, laboratórna krysa, som sa teraz vyhrabal zo suterénu.."
T: "A veď vrtuľka je niekde tu." (na kolenách, pozerá pod nábytok)
L: "A veď nemusíš."
T: "Prečo? Práve som našiel svoju pomádu."
(21. apríla 2008, po 13-tej):
T: "Na mňa príliš ostré slnko. Ja, laboratórna krysa, som sa teraz vyhrabal zo suterénu.."
utorok, apríla 08, 2008
Milý Paľko.
Minule som ťa videla! Na chodníku pod študentskými schodami. Šla som klasicky z mesta k internátom a Ty si mi šiel naproti, práve si vyberal tú veľkú zákrutu, čo sme na nej pozerali, či sa autobus prevráti. Mal si tradične sivú bundu, v nej vyzeráš byť dvakrát taký veľký, pľandavé sivé nohavice a patentovanú čaptavú chôdzu ... s prižmúrením oka.
Potom si zrazu vytiahol cigaretu a pripaľoval si si a - dofrasa, ten babrák to tak pokašľal! Skúšala som ďalej žmúriť oči, ale už si sa vôbec nepodobal. Navyše sa neodkladne približoval a nebol to vôbec krásavec Tvojho rangu. Bolo mi z neho nepríjemne. Keby sa nesprával tak hlúpo, ešte chvíľu som ťa mohla z diaľky vidieť. No zblízka? Odporne cudzí človek.
Našťastie mi napadlo obzrieť sa, keď už bol dosť ďaleko za mnou. Zase som Ťa videla! Myslím, že si šiel do mesta, pred večerom do kostola na omšu. Káričku si za sebou nevláčil, takže len tam, a kým vybalím veci vo svojej izbe, budeš už späť.
Uvidíme sa zase skoro?
Potom si zrazu vytiahol cigaretu a pripaľoval si si a - dofrasa, ten babrák to tak pokašľal! Skúšala som ďalej žmúriť oči, ale už si sa vôbec nepodobal. Navyše sa neodkladne približoval a nebol to vôbec krásavec Tvojho rangu. Bolo mi z neho nepríjemne. Keby sa nesprával tak hlúpo, ešte chvíľu som ťa mohla z diaľky vidieť. No zblízka? Odporne cudzí človek.
Našťastie mi napadlo obzrieť sa, keď už bol dosť ďaleko za mnou. Zase som Ťa videla! Myslím, že si šiel do mesta, pred večerom do kostola na omšu. Káričku si za sebou nevláčil, takže len tam, a kým vybalím veci vo svojej izbe, budeš už späť.
Uvidíme sa zase skoro?
piatok, apríla 04, 2008
Po všetkom veselo
(28. marca 2008):
J: "Ani stranu päť si nerozstrihal, ale stranu sedem hej."
T: "Pozri, jaký spokojný. Seminár za ním, nové rifle na ňom..."
J: "...slnko svieti."
T: "Káva to je taká polhodinová záležitosť, treba vymyslieť niečo, ako zabíjať celé hodiny."
J: "Kde ste boli na zmrzke?"
L: "V Aide."
J: "Už pečú??"
J: "Ani stranu päť si nerozstrihal, ale stranu sedem hej."
T: "Pozri, jaký spokojný. Seminár za ním, nové rifle na ňom..."
J: "...slnko svieti."
T: "Káva to je taká polhodinová záležitosť, treba vymyslieť niečo, ako zabíjať celé hodiny."
J: "Kde ste boli na zmrzke?"
L: "V Aide."
J: "Už pečú??"
štvrtok, marca 27, 2008
Historický deň
(27. marca 2008, predpoludnie):
T: "Keď máte nejaké problémy, ja ich vyriešim."
(chvíľu pred seminárom):
J: "Mám metafyzické prepojenie s Landauom."
A: "Kedy? Teraz?!"
J: "Teraz."
T: "Aký fázový prechod teraz preberáte?"
J: "Dvanásteho druhu."
T: "A akú odhadujete závislosť excitónov?"
J: "T na tretiu."
(po seminári):
J: "Jak sa tá dózička začne svojvoľne pohybovať po miestnosti, mám sa brániť?"
T: "Keď máte nejaké problémy, ja ich vyriešim."
(chvíľu pred seminárom):
J: "Mám metafyzické prepojenie s Landauom."
A: "Kedy? Teraz?!"
J: "Teraz."
T: "Aký fázový prechod teraz preberáte?"
J: "Dvanásteho druhu."
T: "A akú odhadujete závislosť excitónov?"
J: "T na tretiu."
(po seminári):
J: "Jak sa tá dózička začne svojvoľne pohybovať po miestnosti, mám sa brániť?"
Zdravoveda
(17. marca 2008, po dojedení klobásy):
T: "No, môžme sa ďalej tváriť nevinne."
(25.marca 2008):
T: "Tento týždeň si pôjdem kúpiť cigošky, ďalší týždeň Nicorette."
T: "No, môžme sa ďalej tváriť nevinne."
(25.marca 2008):
T: "Tento týždeň si pôjdem kúpiť cigošky, ďalší týždeň Nicorette."
streda, marca 26, 2008
Syr dva
(26.marec, pred polnocou, pokračovanie syrovej drámy, voľne nadväzuje na diskusiu predošlého príspevku):
Maja: "A ty si ho videla?"
Aľona: "Ne. Ale si viem predstaviť."
Maja: "Si myslím, že by sa ešte dal použiť!"
Maja: "A ty si ho videla?"
Aľona: "Ne. Ale si viem predstaviť."
Maja: "Si myslím, že by sa ešte dal použiť!"
Syr
(26.marca 2008, večer):
Mrťo (reve od chladničky): "Majáá! Ten tvoj syr, čo nikto nemal zjesť, ozaj nikto nezjedol."
Mrťo (reve od chladničky): "Majáá! Ten tvoj syr, čo nikto nemal zjesť, ozaj nikto nezjedol."
Takí smutní
V stenách dunelo a po chodbách svišťalo. Pevnosť sa veselila. Každý deň prežívala hodinu radosti počas obeda a chvíľu po ňom, všetko v záujme upevnenia kamarátstiev. Kto bol v minulosti či budúcnosti nejako spätý s pevnosťou, chodieval v tomto čase do záhrady pri nej, kde sa konali tvrdohlavo tradičné záhradné besiedky.
Troglodyti v taký čas sedeli v brlohu, hrali sa s loptičkou, odpíjali z čajíkov. Grétka škrabkala za ušami ľadového medvedíka. Aj oni boli hluční, ale len súkromne. Dvere im boli už dávno naklonené a prepúšťali von len vhodné vety, podľa vlastného úsudku. Pre istotu žiadne.
"Ja tam nebudem chodiť," pripomenul Johan znova, čo všetci dávno vedeli.
"Nevrav, že by si si nedal ani z pečenej husi?", podpichovala Lucia.
"Nemám rad pečené husi."
"Šak nás tam nikto nechce," podporil protest aj Trafo.
"Ale to nepovedali, skôr naopak, stále nás volajú," znova Grétkin pozitivizmus.
Troglodyti sa zadumali.
"Áá á aj tak si nemáme čo povedať," spomenul si Johan.
Ľadový medvedík vševedúco zamrnčal.
Rozhodnutie padalo z výšky aspoň búrkových mrakov, no napokon padlo. Troglodyti sa v ďalší deň po skromnom obede poľudštili a vyliezli z brlohu priamo do záhrady. Na skorú jar bolo až zákerne chladno, ale počas každodennej veselice nemohlo byť nikomu zima už len zo slušnosti. Nebolo ani kedy rozmýšľať o drkotaní zubov a zo všetkých strán ich zomkol rozjarený dav, cúvnuť sa viac nedalo. Spoznávali tváre behemotov, gnolov a trpaslíkov z hradu, rovnomerne premiešané s jagavými postavami veliteľov, rytierov a vojvodcov.
"No konééčne, deckáá!", zareval na nich ktorýsi z mocných v pevnosti. "Už sme ani nedúfali, že sa sem dotrepetéé!" Len čo dohulákal, odvrátil sa a pre istotu zmizol.
Rozpačito usmiati, verní svojej tesnej zostave, postúpili ako jeden troglodyt vpred, k jedlu, lebo po počiatočnom omámení noblesou poobedňajšieho zhromaždenia zaostrili zraky na rozprávkové švédske parapety.
Lucia s Grétkou sa nervózne obzerali okolo. Grétka sa napokon s veľkým odhodlaním rozhodla tváriť zúčastnene, Lucia milo a priateľsky a občas niekomu zamávali. Výborne, parapety boli na dosah a už len ostýchavo postávali na tráve pred nimi. Trafo bol za dôstojného občana, a viedol učenú debatu s jedným zo starších gnolov. Johanovi sa tento postoj páčil a naťahoval krk, či neuvidí múdreho rozprávača aj pre seba. Dáky dobrák ich popchol, nech sa ponúknu. Konečne si s úľavou naložili na tanieriky chutnosti z kuchyne. Teda takto si žijú tí ostatní...
Niekedy okolo štvrtého sústa spozoroval Trafo, že tlstý pán z prístavku pevnosti ich pozoruje a oči mu vravia nie práve "dobrú chuť".
"H?", spýtal sa a vytrúsil pár omrviniek z úst.
Tlstý pán sa odvrátil.
"Čo je Trafo? Dačo zle?", skúmala Grétka podozrievavo.
"Tamten na mňa gánil."
"To nie len on," zašepkala Lucia cez kúsok pečenej husi na vidličke.
I vrátili sa troglodyti späť k svojej nervozite. Prešlo okolo nich zopár známych, zo dvaja sa aj povzbudivo usmiali a kývli im. Za tucet ich odvrátilo zrak alebo urýchlilo presúvací manéver s očividným dôrazom na ľahostajnosť.
"Uhm, dám si ešte tutok z koláčika...," ticho vyjavil Johan svoj plán.
Odpoveďou mu bol ďalší škaredý pohľad, tentokrát od staršieho vojvodcu, ktorý pracoval v západnom krídle.
"Tak to mi asi ani nechutí ...", posmutnel Johan.
"Skoro by si človek pomyslel, že sme im tu na obtiaž..."
"Už sme tu boli dosť, nie?"
"Hej, dosť, poďme."
V brlohu si postavili vodu na čajík. Loptička na nich smutne pozerala zo stolčeka uprostred, kým Grétkin ľadový medvedík do nej s nádejou strkal ňufákom.
Troglodyti v taký čas sedeli v brlohu, hrali sa s loptičkou, odpíjali z čajíkov. Grétka škrabkala za ušami ľadového medvedíka. Aj oni boli hluční, ale len súkromne. Dvere im boli už dávno naklonené a prepúšťali von len vhodné vety, podľa vlastného úsudku. Pre istotu žiadne.
"Ja tam nebudem chodiť," pripomenul Johan znova, čo všetci dávno vedeli.
"Nevrav, že by si si nedal ani z pečenej husi?", podpichovala Lucia.
"Nemám rad pečené husi."
"Šak nás tam nikto nechce," podporil protest aj Trafo.
"Ale to nepovedali, skôr naopak, stále nás volajú," znova Grétkin pozitivizmus.
Troglodyti sa zadumali.
"Áá á aj tak si nemáme čo povedať," spomenul si Johan.
Ľadový medvedík vševedúco zamrnčal.
Rozhodnutie padalo z výšky aspoň búrkových mrakov, no napokon padlo. Troglodyti sa v ďalší deň po skromnom obede poľudštili a vyliezli z brlohu priamo do záhrady. Na skorú jar bolo až zákerne chladno, ale počas každodennej veselice nemohlo byť nikomu zima už len zo slušnosti. Nebolo ani kedy rozmýšľať o drkotaní zubov a zo všetkých strán ich zomkol rozjarený dav, cúvnuť sa viac nedalo. Spoznávali tváre behemotov, gnolov a trpaslíkov z hradu, rovnomerne premiešané s jagavými postavami veliteľov, rytierov a vojvodcov.
"No konééčne, deckáá!", zareval na nich ktorýsi z mocných v pevnosti. "Už sme ani nedúfali, že sa sem dotrepetéé!" Len čo dohulákal, odvrátil sa a pre istotu zmizol.
Rozpačito usmiati, verní svojej tesnej zostave, postúpili ako jeden troglodyt vpred, k jedlu, lebo po počiatočnom omámení noblesou poobedňajšieho zhromaždenia zaostrili zraky na rozprávkové švédske parapety.
Lucia s Grétkou sa nervózne obzerali okolo. Grétka sa napokon s veľkým odhodlaním rozhodla tváriť zúčastnene, Lucia milo a priateľsky a občas niekomu zamávali. Výborne, parapety boli na dosah a už len ostýchavo postávali na tráve pred nimi. Trafo bol za dôstojného občana, a viedol učenú debatu s jedným zo starších gnolov. Johanovi sa tento postoj páčil a naťahoval krk, či neuvidí múdreho rozprávača aj pre seba. Dáky dobrák ich popchol, nech sa ponúknu. Konečne si s úľavou naložili na tanieriky chutnosti z kuchyne. Teda takto si žijú tí ostatní...
Niekedy okolo štvrtého sústa spozoroval Trafo, že tlstý pán z prístavku pevnosti ich pozoruje a oči mu vravia nie práve "dobrú chuť".
"H?", spýtal sa a vytrúsil pár omrviniek z úst.
Tlstý pán sa odvrátil.
"Čo je Trafo? Dačo zle?", skúmala Grétka podozrievavo.
"Tamten na mňa gánil."
"To nie len on," zašepkala Lucia cez kúsok pečenej husi na vidličke.
I vrátili sa troglodyti späť k svojej nervozite. Prešlo okolo nich zopár známych, zo dvaja sa aj povzbudivo usmiali a kývli im. Za tucet ich odvrátilo zrak alebo urýchlilo presúvací manéver s očividným dôrazom na ľahostajnosť.
"Uhm, dám si ešte tutok z koláčika...," ticho vyjavil Johan svoj plán.
Odpoveďou mu bol ďalší škaredý pohľad, tentokrát od staršieho vojvodcu, ktorý pracoval v západnom krídle.
"Tak to mi asi ani nechutí ...", posmutnel Johan.
"Skoro by si človek pomyslel, že sme im tu na obtiaž..."
"Už sme tu boli dosť, nie?"
"Hej, dosť, poďme."
V brlohu si postavili vodu na čajík. Loptička na nich smutne pozerala zo stolčeka uprostred, kým Grétkin ľadový medvedík do nej s nádejou strkal ňufákom.
utorok, marca 25, 2008
Poznámka o ľadovom medvedíkovi
Ľadový medvedík sa v brlohu poľahky zabýval. Počiatočná zdržanlivosť opadla, nezvyk prešiel do zvyku. Po mesiaci si navonok ani nepamätal život v lese, pod bielou srsťou však bol neuveriteľne rád, že nie je sám, lebo zúfalý pocit z opustenia, ktorý zaňuchal ako mláďa a osobne stretol počas nepekného pobytu v snehovom záveji uprostred víchrice, sa v ňom udržal a stal sa jeho smutnou súčasťou.
Od stretnutia s Grétkou sa prestal báť a začal trpieť prehnaným pokojom v duši. Celé jeho bytie mu pripadalo prirodzené. Neriešil nič, kým mu bolo teplo a mal čo jesť. Ak ho niekto ešte aj za ušami poškrabkal a niečo milé povedal, bol kráľom sveta. Bol netradične múdry. Netradične na akúkoľvek živú bytosť. A bol šťastný, lebo vedel, prečo taký môže byť.
Ľadový medvedík bol Grétke naveky oddaný. Patril iba Grétke a nie náhodou ho zvyšný svet ignoroval. Vidieť ľadového medvedíka totiž vôbec nebolo ľahké.
Od stretnutia s Grétkou sa prestal báť a začal trpieť prehnaným pokojom v duši. Celé jeho bytie mu pripadalo prirodzené. Neriešil nič, kým mu bolo teplo a mal čo jesť. Ak ho niekto ešte aj za ušami poškrabkal a niečo milé povedal, bol kráľom sveta. Bol netradične múdry. Netradične na akúkoľvek živú bytosť. A bol šťastný, lebo vedel, prečo taký môže byť.
Ľadový medvedík bol Grétke naveky oddaný. Patril iba Grétke a nie náhodou ho zvyšný svet ignoroval. Vidieť ľadového medvedíka totiž vôbec nebolo ľahké.
utorok, marca 04, 2008
Po novom
Uprostred námestia nehybne stál elf.
Díval sa na sever.
Niekoľko osôb prejduvších okolo sa pokochalo krásou jeho zjavu, uznanlivo pokývalo hlavami, no elfom ani nehlo. Po chvíli, zdalo sa, usúdil, že smer sever už vypozeral a po elegantnej otočke sa začal dívať na juh. Vietor by si nedovolil robiť mu práve teraz prieky, tak sa otočil vedno s ním a opatrne zadúval pod vhodným uhlom.
Nie, elf sa nehral na veternú ružicu, on len mal pocit, že niečo nevidí a že niečo, čo by niekde blízko malo byť, tam skutočne nie je.
Díval sa na sever.
Niekoľko osôb prejduvších okolo sa pokochalo krásou jeho zjavu, uznanlivo pokývalo hlavami, no elfom ani nehlo. Po chvíli, zdalo sa, usúdil, že smer sever už vypozeral a po elegantnej otočke sa začal dívať na juh. Vietor by si nedovolil robiť mu práve teraz prieky, tak sa otočil vedno s ním a opatrne zadúval pod vhodným uhlom.
Nie, elf sa nehral na veternú ružicu, on len mal pocit, že niečo nevidí a že niečo, čo by niekde blízko malo byť, tam skutočne nie je.
streda, februára 20, 2008
(nemá názov)
Zmizli sme si v letnom zhone
dozretých čerešní.
Posielam za tebou stovky poslov,
listov, depeší,
no niet ťa kde nájsť.
Až sa raz vrátiš,
zazvoň mi.
Veľmi sa poteším.
Posielam za tebou stovky poslov,
listov, depeší,
no niet ťa kde nájsť.
Až sa raz vrátiš,
zazvoň mi.
Veľmi sa poteším.
utorok, februára 19, 2008
Vynaliezaví
(19. februára 2008, 12:34):
T: "Myslím, že dnešný deň by sa mal zrušiť a by sme to mali skúsiť zajtra, či nebude lepšie.
Zajtra o jednej zopakovať túto vetu."
T: "Myslím, že dnešný deň by sa mal zrušiť a by sme to mali skúsiť zajtra, či nebude lepšie.
Zajtra o jednej zopakovať túto vetu."
utorok, februára 05, 2008
Túlanice
V diaľke vyli draci.
"Grétka, pôjdete do Kelu," velieľov príkaz znel viac ako jasne.
"Uhu,"súhlasila Grétka a dívala sa oknom von.
"Odnesiete im tam toto vrecko mantových listov, dobre? Viete, kam, však?"
"Uhu," znova kývla Grétka. Za oknom víril zelený sneh a vrieskal nepríjemný tunajší vietor.
"Tak už bežte," veselo pobádal veliteľ. Bol radostný podozrivým spôsobom.
Z paprče na paprč sa vliekla Grétka lesnou cestou, chvíľu ju vietor tisol vpred od chrbta, ba si aj pobehla takto, chvíľu mu šla naproti zatínajúc zuby. Mrmlala si ponosy a nadávky, ktoré by verejne priznať nechcela. Tunajší vietor vedel byť zlý, keď sa mu chcelo, a dnes mal presne takú vôľu. Nemohol za to, už sa taký objavil.Cestou na nížinu schytil najväčšiu hrudu snehu, čo bola v kopcoch k dostaniu, a rozhodol sa šľahnúť ju na mesto.
Náhoda chcela, aby Grétka aj v besnom ujúkaní miestneho vetra, synchronizovanom vŕzganí stromov a chaotickom čudovaní malých huňatých papagájov bezmocných vo vzdušných víroch, začula pazvuky z kríkov po pravej strane. Strašidelné pazvuky, ako keď niekto na niekoho číha.
Polmetrový závej čerstvého snehu sa pohol.
"Stoj!" Grétka chňapla po palici zastrčenej v kroví. "Čo si?!"
Závej sa pohol jej smerom a neveselo mrnčal a vrčal. Sneh bol zelený ako májové lístie a ako sa trúsil zo záveja dolu, odhaľoval tvora značne menšieho guľatého, nemotorného a bielosrstého, ktorý sa pohyboval sériou ťarbavých krôčikov, pádov a motania láb. Určite Grétku nevidel zreteľne, ale presvedčivo sa k nej blížil...
"O-ho, Grétka, zase v Keli?" pýtala sa Lucia.
"Hej, hej, ešteže to nie je ďaleko," Grétka bola rodený pozitivista. "Ale svetrík som si cestou natrhla na kriačinách."
"To nič, opravíme," aj Lucia bola pozitivista. Stávalo sa to celkom neočakávane viacerým v službe u veliteľa.
Ozvalo sa tichúčke mrnčanie spod Grétkinho kabáta.
"To čo je? To čó jé??!" Lucia chcela kričať prestrašene, ale príliš žiarila nadšením.
"Asi ľadový medvedík," zahuhlala Grétka, "našla som ho cestou." Tiež by sa rada usmiala na malé biele klbko, ktoré bolo priťažké na to, aby bolo iba rozkošné, a tak sa jej pomaly a smiešne zosúvalo z rúk, ale cítila sa neisto pri predstave nepríjemností, čo si svojim skvelým počinom zatiahla do života.
"Nemohla som ho tam nechať," vysvetlila Lucii a predovšetkým sebe.
"Grétka, pôjdete do Kelu," velieľov príkaz znel viac ako jasne.
"Uhu,"súhlasila Grétka a dívala sa oknom von.
"Odnesiete im tam toto vrecko mantových listov, dobre? Viete, kam, však?"
"Uhu," znova kývla Grétka. Za oknom víril zelený sneh a vrieskal nepríjemný tunajší vietor.
"Tak už bežte," veselo pobádal veliteľ. Bol radostný podozrivým spôsobom.
Z paprče na paprč sa vliekla Grétka lesnou cestou, chvíľu ju vietor tisol vpred od chrbta, ba si aj pobehla takto, chvíľu mu šla naproti zatínajúc zuby. Mrmlala si ponosy a nadávky, ktoré by verejne priznať nechcela. Tunajší vietor vedel byť zlý, keď sa mu chcelo, a dnes mal presne takú vôľu. Nemohol za to, už sa taký objavil.Cestou na nížinu schytil najväčšiu hrudu snehu, čo bola v kopcoch k dostaniu, a rozhodol sa šľahnúť ju na mesto.
Náhoda chcela, aby Grétka aj v besnom ujúkaní miestneho vetra, synchronizovanom vŕzganí stromov a chaotickom čudovaní malých huňatých papagájov bezmocných vo vzdušných víroch, začula pazvuky z kríkov po pravej strane. Strašidelné pazvuky, ako keď niekto na niekoho číha.
Polmetrový závej čerstvého snehu sa pohol.
"Stoj!" Grétka chňapla po palici zastrčenej v kroví. "Čo si?!"
Závej sa pohol jej smerom a neveselo mrnčal a vrčal. Sneh bol zelený ako májové lístie a ako sa trúsil zo záveja dolu, odhaľoval tvora značne menšieho guľatého, nemotorného a bielosrstého, ktorý sa pohyboval sériou ťarbavých krôčikov, pádov a motania láb. Určite Grétku nevidel zreteľne, ale presvedčivo sa k nej blížil...
"O-ho, Grétka, zase v Keli?" pýtala sa Lucia.
"Hej, hej, ešteže to nie je ďaleko," Grétka bola rodený pozitivista. "Ale svetrík som si cestou natrhla na kriačinách."
"To nič, opravíme," aj Lucia bola pozitivista. Stávalo sa to celkom neočakávane viacerým v službe u veliteľa.
Ozvalo sa tichúčke mrnčanie spod Grétkinho kabáta.
"To čo je? To čó jé??!" Lucia chcela kričať prestrašene, ale príliš žiarila nadšením.
"Asi ľadový medvedík," zahuhlala Grétka, "našla som ho cestou." Tiež by sa rada usmiala na malé biele klbko, ktoré bolo priťažké na to, aby bolo iba rozkošné, a tak sa jej pomaly a smiešne zosúvalo z rúk, ale cítila sa neisto pri predstave nepríjemností, čo si svojim skvelým počinom zatiahla do života.
"Nemohla som ho tam nechať," vysvetlila Lucii a predovšetkým sebe.
pondelok, februára 04, 2008
štvrtok, januára 31, 2008
Inteligenti
(31. januára 2008):
Majo: "Ja by som chcel mať IQ dáke prvočíslo."
(rehot)
Majo: "...alebo aspoň mocninu dvojky."
(Pepo sa učí na skúšku už dáky týždeň...):
Mrťo: "...možno v skriptách..."
Pepo: "Ty máš skriptá?!?!?!"
Mrťo: "Šak ja som ich písal!"
Pepo: "A to mi teraz vravíš?!"
Majo: "Ja by som chcel mať IQ dáke prvočíslo."
(rehot)
Majo: "...alebo aspoň mocninu dvojky."
(Pepo sa učí na skúšku už dáky týždeň...):
Mrťo: "...možno v skriptách..."
Pepo: "Ty máš skriptá?!?!?!"
Mrťo: "Šak ja som ich písal!"
Pepo: "A to mi teraz vravíš?!"
Hraví
(30. januára 2008, antistresujúce hračky, nervák a vrtuľka):
A: "To je blbé na tých hračkách, že k tebe samé neprídu."
T: "Veď na to sme tu traja."
A: "To je blbé na tých hračkách, že k tebe samé neprídu."
T: "Veď na to sme tu traja."
pondelok, januára 28, 2008
nedeľa, januára 27, 2008
Dôkaz sporom
(27.1.2008, v izbe):
Pepo (matematik): "Ja som raz dokazoval bratovi sporom. že je debil."
Mrťo: "A to ako bolo?"
Pepo: "Som najprv predpokadal, že nie je debil."
(pozn.red.: Pepov brat nie je debil.)
Pepo (matematik): "Ja som raz dokazoval bratovi sporom. že je debil."
Mrťo: "A to ako bolo?"
Pepo: "Som najprv predpokadal, že nie je debil."
(pozn.red.: Pepov brat nie je debil.)
sobota, januára 26, 2008
štvrtok, januára 24, 2008
Dolu vodou?
Elf ladne kráčal pažiťou, prehlboko vnorený do svojich ušľachtilých myšlienok. Vlasy sa mu dramaticky leskli v svetle mesiaca (robili to okrem toho aj v akomkoľvek inom svetle, ba aj v tme). Načúval len stromom a tráve.
"Ach," vzdychol vznešene. Spravil tým dobrý dojem na niekoľko sedmokrások (čo si budeme hovoriť o sedmokráskach...).
Tvárou sa mu mihol tieň a zbystril pozornosť, keď v húštine po pravoboku zašušťalo lístie. Praskla vetvička, možno dve. Vyťahujúc šíp a napínajúc tetivu luku jeho postoj vyjadroval nevyslovenú otázku: "Chto tam?"
Ticho.
Keď usúdil, že sa nebezpečenstvu ukázal dostatočne odstrašujúco, zložil luk a šíp a pobral sa ďalej. Už nie tak beztarostne a nevnímavo. Tieň na tvári pretvoril do trvalo zamračeného výrazu so silným dôrazom na desivé pohľady.
Šuchot vpravo.Tentokrát zaujal bojový postoj "Vylez, dobijem ťa!" a do posledného vlasu nahnevaný jastril do kríkov. Zazdalo sa mu, že vidí niečo lesklé. Žmurká to naňho? Chvíľu gánil, mal chuť vrčať, ale výchova mu bránila. Po liste, ktorý sa mu najmenej pozdával, sa zgúľal čerstvo vyblýskaný chrobák.
"Veď preto," zahrozil sa mu elf a zložil zbrane aj v duchu. Čo najrýchlejšie zahnal nepokojné pocity po vytrhnutí z elfích úvah a pôvabne kráčal ďalej sám.
"Grétka, čo ty na tom elfovi vlastne vidíš?", spýtal sa Johan v pomalej chvíľke pred obedom.
"Je pekný."
"Anó, a čo ešté?"
"No, je veľmi pekný. Ja ho chcem," rozhodla sa Grétka.
"Pôjdeme na čiernočierny trh a kúpime ti vlastného elfa," Johan mal riešenie takmer vždy.
"Ja nechcem hocijakého elfa. Ja chcem tohto."
"A načo by ti bol?"
"Rozprávali by sme sa," predostrela Grétka jasnožltú predstavu.
"S elfom???", Johan práve elfom nefandil. "Však dobre, možno je to milý chlapík."
"Ach," vzdychol vznešene. Spravil tým dobrý dojem na niekoľko sedmokrások (čo si budeme hovoriť o sedmokráskach...).
Tvárou sa mu mihol tieň a zbystril pozornosť, keď v húštine po pravoboku zašušťalo lístie. Praskla vetvička, možno dve. Vyťahujúc šíp a napínajúc tetivu luku jeho postoj vyjadroval nevyslovenú otázku: "Chto tam?"
Ticho.
Keď usúdil, že sa nebezpečenstvu ukázal dostatočne odstrašujúco, zložil luk a šíp a pobral sa ďalej. Už nie tak beztarostne a nevnímavo. Tieň na tvári pretvoril do trvalo zamračeného výrazu so silným dôrazom na desivé pohľady.
Šuchot vpravo.Tentokrát zaujal bojový postoj "Vylez, dobijem ťa!" a do posledného vlasu nahnevaný jastril do kríkov. Zazdalo sa mu, že vidí niečo lesklé. Žmurká to naňho? Chvíľu gánil, mal chuť vrčať, ale výchova mu bránila. Po liste, ktorý sa mu najmenej pozdával, sa zgúľal čerstvo vyblýskaný chrobák.
"Veď preto," zahrozil sa mu elf a zložil zbrane aj v duchu. Čo najrýchlejšie zahnal nepokojné pocity po vytrhnutí z elfích úvah a pôvabne kráčal ďalej sám.
"Grétka, čo ty na tom elfovi vlastne vidíš?", spýtal sa Johan v pomalej chvíľke pred obedom.
"Je pekný."
"Anó, a čo ešté?"
"No, je veľmi pekný. Ja ho chcem," rozhodla sa Grétka.
"Pôjdeme na čiernočierny trh a kúpime ti vlastného elfa," Johan mal riešenie takmer vždy.
"Ja nechcem hocijakého elfa. Ja chcem tohto."
"A načo by ti bol?"
"Rozprávali by sme sa," predostrela Grétka jasnožltú predstavu.
"S elfom???", Johan práve elfom nefandil. "Však dobre, možno je to milý chlapík."
Mrťo pomáha chápať
Mrťo: "Pozerám, aká si pekná."
Gremka: "A čo z toho mám?!" (nešťastne zaľúbená a prehliadaná)
Mrťo: "Chcela by si byť radšej škaredá a tlstá?"
(po chvíli, zarazene)
Gremka: "Aha."
Gremka: "A čo z toho mám?!" (nešťastne zaľúbená a prehliadaná)
Mrťo: "Chcela by si byť radšej škaredá a tlstá?"
(po chvíli, zarazene)
Gremka: "Aha."
streda, januára 23, 2008
Vážne veci
Troglodyti sa trochu strácali v mizivom svetle jedinej sviečky. Od rána zúrivo čarovali a nedarilo sa im, nech mala zúrivosť akékoľvek podoby a vlastnosti. Ťažké hlavy ponorené do dúm si nevšimli postupujúce zimné šero. Dvere sa tiež cítili celý deň nesvoje, preto sa náramne potešili láskavému klopkaniu.
"Decká, s tým cesnakom ste to prehnali," upozornil Druhý veliteľ smrteľne vážne, pretože vtipný už nevládal byť. Bol zelený.
"Uhú, a ja som z toho smradu vinila čajík ...," pochopila Grétka, zacítila sa previnilo a čajík na zmierenie osladila medom.
"Mali by ste to ísť vyhodiť. Aha, vonku sa oteplilo, sneh zišiel na blato, pekne je ..."
"Pôjdem, pôjdem, keby som to dala do smetného koša, trpaslíkov by porazilo."
"Len im to tam daj, nech sa aj oni rozveselia!" pomyslel Trafo na dobro druhých. "Šak drú ako mulice, pozri, ani teraz ich tu niet."
Druhý veliteľ zvedavým zrakom zapátral v prítmi.
"A čo som to chcel - Johan tu nie je?"
"N-i-e," dôsledne precedil Trafo. "Už odišiel. Možno sa šiel najesť."
"Ú-už? Tééraz??", prekvapenie bolo slabé slovo pre Druhého veliteľa napriek tomu, že sa rovnako pôsobivo čudoval už nejaký ten rok. Robil to rád. "No nič, keď príde, tak ho pošlite, " a odišiel.
Dvere do brlohu nakoniec nemali až taký šedivý deň, lebo sa opäť rozleteli.
"Niekto ma hľadal?", skúmal Johan s pohárikom mlieka v ruke a každodennou, dobre krytou nádejou v hlase.
"Máš ísť za Druhým veliteľom," ochotne oznámil Trafo.
"Ú, čo chce?" Johan bol vo svojom živle.
"Johan! Čo ty tu vlastne robíš?" nedalo Grétke. "Už sme ťa ani nečakali."
"Prečo?" pokračoval Johan v predstieraní samozrejmosti svojho výskytu.
"Ja len tak, že je popoludnie skoro v ťahu a bol si tu od rána ... a si tu znova ..."
"Ále, " teraz chvíľka obšívania sa. "... tak som si vravel, čo budem doma sedieť. Povedal som si - prídem, prejavím záujem, dáke čary potočíme, nie? Nože, Grétká, ukáž, čo si načarovala za celý deň!"
Troglodyti si chýbali.
"Decká, s tým cesnakom ste to prehnali," upozornil Druhý veliteľ smrteľne vážne, pretože vtipný už nevládal byť. Bol zelený.
"Uhú, a ja som z toho smradu vinila čajík ...," pochopila Grétka, zacítila sa previnilo a čajík na zmierenie osladila medom.
"Mali by ste to ísť vyhodiť. Aha, vonku sa oteplilo, sneh zišiel na blato, pekne je ..."
"Pôjdem, pôjdem, keby som to dala do smetného koša, trpaslíkov by porazilo."
"Len im to tam daj, nech sa aj oni rozveselia!" pomyslel Trafo na dobro druhých. "Šak drú ako mulice, pozri, ani teraz ich tu niet."
Druhý veliteľ zvedavým zrakom zapátral v prítmi.
"A čo som to chcel - Johan tu nie je?"
"N-i-e," dôsledne precedil Trafo. "Už odišiel. Možno sa šiel najesť."
"Ú-už? Tééraz??", prekvapenie bolo slabé slovo pre Druhého veliteľa napriek tomu, že sa rovnako pôsobivo čudoval už nejaký ten rok. Robil to rád. "No nič, keď príde, tak ho pošlite, " a odišiel.
Dvere do brlohu nakoniec nemali až taký šedivý deň, lebo sa opäť rozleteli.
"Niekto ma hľadal?", skúmal Johan s pohárikom mlieka v ruke a každodennou, dobre krytou nádejou v hlase.
"Máš ísť za Druhým veliteľom," ochotne oznámil Trafo.
"Ú, čo chce?" Johan bol vo svojom živle.
"Johan! Čo ty tu vlastne robíš?" nedalo Grétke. "Už sme ťa ani nečakali."
"Prečo?" pokračoval Johan v predstieraní samozrejmosti svojho výskytu.
"Ja len tak, že je popoludnie skoro v ťahu a bol si tu od rána ... a si tu znova ..."
"Ále, " teraz chvíľka obšívania sa. "... tak som si vravel, čo budem doma sedieť. Povedal som si - prídem, prejavím záujem, dáke čary potočíme, nie? Nože, Grétká, ukáž, čo si načarovala za celý deň!"
Troglodyti si chýbali.
sobota, januára 19, 2008
utorok, januára 15, 2008
Niekto sa usmievať musí
Do múky!
Tak ja si celé Vianoce navliekam drobnučké korálky, aby som k svojej najkrajšej blúzke mala ladiaci sedemradový náramok (život riskujem, pri spiekaní jeho koncov), kvôli novej suknici odídem skôr z práce, lebo obchody sú otvorené len do šiestej ...
... a ON?
Ani sa na mňa nepríde pozrieť !!
Nič. Tak teda nabudúce.
Hehe.
Tak ja si celé Vianoce navliekam drobnučké korálky, aby som k svojej najkrajšej blúzke mala ladiaci sedemradový náramok (život riskujem, pri spiekaní jeho koncov), kvôli novej suknici odídem skôr z práce, lebo obchody sú otvorené len do šiestej ...
... a ON?
Ani sa na mňa nepríde pozrieť !!
Nič. Tak teda nabudúce.
Hehe.
piatok, januára 11, 2008
utorok, januára 08, 2008
Ďalší pokus
Grétka sa zahľadela na elfa.
Elf sa zahľadel na Grétku.
Grétka sa zatvárila rozkošne, ako si už týždne nacvičovala.
Elf si prehrabol jemnou rúčkou strieborné hodvábne vlasy.
Grétka sa pokúsila o milý úsmev, meniac pritom veselo farby.
Elf sa zachmúril a znechutene odvrátil pohľad.
"Hm, tak nič," vzdychla Grétka. Dôverne poznala túto situáciu. Opakovala sa so železnou, prinajhoršom drevenou pravidelnosťou už niekoľko rokov.
"Ale zdalo sa mi, že dnes sa zamračil trochu kamarátskejšie," povedala Lucia a odlomila si kúsok perníčka.
Na námestí sa stretávali rôzne tvory, no Grétkine oči spoľahlivo privykli na prehliadanie behemotov, zbojníkov a podobnej čvargy a všímali si jagavé ušľachtilejšie bytosti. Elfov napríklad, najmä keď medzi nimi vynikal jeden, večne zadumaný, ba priam nasrdene pôsobiaci.
"Kašli na to, Grétka," zjavilo sa Johanovo pochopenie v pravej chvíli. "Poďme minúť dáke groše hentam do Akvária. Čo ich budeme doma v ponožkách sušiť!"
Kusisko meteoritu dopadlo dvadsať krokov od nich s nehraným besom. Otriasli zo seba sneh a humus, čo na nich z neho napadal a šuchtavo vykročili vpred. Akvárium ich z diaľky príjemne volalo.
Elf sa zahľadel na Grétku.
Grétka sa zatvárila rozkošne, ako si už týždne nacvičovala.
Elf si prehrabol jemnou rúčkou strieborné hodvábne vlasy.
Grétka sa pokúsila o milý úsmev, meniac pritom veselo farby.
Elf sa zachmúril a znechutene odvrátil pohľad.
"Hm, tak nič," vzdychla Grétka. Dôverne poznala túto situáciu. Opakovala sa so železnou, prinajhoršom drevenou pravidelnosťou už niekoľko rokov.
"Ale zdalo sa mi, že dnes sa zamračil trochu kamarátskejšie," povedala Lucia a odlomila si kúsok perníčka.
Na námestí sa stretávali rôzne tvory, no Grétkine oči spoľahlivo privykli na prehliadanie behemotov, zbojníkov a podobnej čvargy a všímali si jagavé ušľachtilejšie bytosti. Elfov napríklad, najmä keď medzi nimi vynikal jeden, večne zadumaný, ba priam nasrdene pôsobiaci.
"Kašli na to, Grétka," zjavilo sa Johanovo pochopenie v pravej chvíli. "Poďme minúť dáke groše hentam do Akvária. Čo ich budeme doma v ponožkách sušiť!"
Kusisko meteoritu dopadlo dvadsať krokov od nich s nehraným besom. Otriasli zo seba sneh a humus, čo na nich z neho napadal a šuchtavo vykročili vpred. Akvárium ich z diaľky príjemne volalo.
nedeľa, januára 06, 2008
...prečo sa mi život tak veľmi páči.
Po strašnom dni.
Pucciniho Messa di Gloria. Zboristi sa pučia na pódiu, muzikanti sláky lámu, do trúb hučia, bubny mlátia. Uprostred tohto umeleckého skvostu, v tichej pomlke medzi časťami Messy, sivý pán vedľa mňa sa nakloní k svojej žene a jasným forte-šeptom, ktorý znie ako nôž na papieri, oznámi svojej drahej:
"Nie som si istý, či som vypol plyn, keď som odchádzal."
Tak.
... a pre toto.
Pucciniho Messa di Gloria. Zboristi sa pučia na pódiu, muzikanti sláky lámu, do trúb hučia, bubny mlátia. Uprostred tohto umeleckého skvostu, v tichej pomlke medzi časťami Messy, sivý pán vedľa mňa sa nakloní k svojej žene a jasným forte-šeptom, ktorý znie ako nôž na papieri, oznámi svojej drahej:
"Nie som si istý, či som vypol plyn, keď som odchádzal."
Tak.
... a pre toto.
utorok, januára 01, 2008
Ako to bolo
Bol to ten snaživý sneh. Chalúpka bola dôkladne pocukrovaná, na cencúlikoch sa bavil vietor, na hutnej vrstve snehu zase malé svetielka, preskakovali, menili sa, farbili a trblietali. Všade v okolí ležalo nočné zimné ticho, šušťali len padajúce vločky a občas vetvičky kriačin. No už tesne za polozasypanými oblokmi sa dalo zachytiť hurhaj zvnútra. Koncoročná oslava bola rozbehnutá ako parný rušeň na rovnej koľaji a desať mladých hrdiel sa smialo a rozprávalo, pilo a jedlo už od rána. Po večernej sánkovačke a snehovej bitke, ktorou sa skončila, všetci ocenili taplý čaj s medom a varené víno...
Alebo to nebolo celkom tak?
...námestie na poslednú chvíľu dostalo rozum, podvolilo sa zime a neroztápalo viac padajúci sneh. Hádam nebude silvester v jarnom povetrí! Dav pri vyžiarenej šéf-jedli mesta bol pestrofarebný a rozjarený, len pre odvážnych a spoločenských. Trochu opatrne sme sa pretískali pomedzi strapčeky ľudí, vždy v paranoidnom strehu pred delobuchmi a fľašami. Do polnoci chýbala už len slabá štvrť hodina. Hľadali sme priestor aj pre nás. Stačilo, aby sa Hárry zatváril zlovestne a zrazu sme udupkávali svoj kúsok snehu. Mínus pätnásť celziov sa snažilo zdolať chuť oslavovať, ale predvídavo sme boli vystrojení medovinou...
Nie? Takto tiež nie?
...netajím - zbožňujem svetielka, všetko, čo sa sa trblieta a leskne. Ohňostroj je zlý, škodí Zemi, ale mám preňho aj tak slabosť. Najradšej mám drobné bledožlté iskričky, čo sa sypú k zemi ako vodopády. Alebo tie rýchle šibnuté krížom-krážom trieliace lietavice. Pozerám na sídlisko dolu, za riekou, zároveň strážim rozľahlú plochu predo mnou, občas niečo aj spomedzi bytoviek vyletí. Psisko sa asi prvýkrát bojí a je zalezené pod kreslom. S mamou si pripíjame šumivým celaskonom, potrpíme si na netradičnosť. Mama skúsene prepína programy a zisťuje, či niečo stojí za pozretie. Dnes večer sme už videli všetko - pokus o politickú satiru, karaoke, nestarnúce legendy aj niekoľko slušných vtipov. Končíme po pol hodine pri sľubne stupídnom horore a mama sa rozhodne pre spánok. Psisko je smutné a na chate mám už len jedného kamaráta. Silvestrovali sme spolu, štrngla som celaskonom o monitor.
Ďalší rok budem asi v tej malej zasneženej chalúpke s bandou strelených kamošov, alebo výskať na rachotiaci ohňostroj v uliciach mesta. Presne o rok.
Alebo to nebolo celkom tak?
...námestie na poslednú chvíľu dostalo rozum, podvolilo sa zime a neroztápalo viac padajúci sneh. Hádam nebude silvester v jarnom povetrí! Dav pri vyžiarenej šéf-jedli mesta bol pestrofarebný a rozjarený, len pre odvážnych a spoločenských. Trochu opatrne sme sa pretískali pomedzi strapčeky ľudí, vždy v paranoidnom strehu pred delobuchmi a fľašami. Do polnoci chýbala už len slabá štvrť hodina. Hľadali sme priestor aj pre nás. Stačilo, aby sa Hárry zatváril zlovestne a zrazu sme udupkávali svoj kúsok snehu. Mínus pätnásť celziov sa snažilo zdolať chuť oslavovať, ale predvídavo sme boli vystrojení medovinou...
Nie? Takto tiež nie?
...netajím - zbožňujem svetielka, všetko, čo sa sa trblieta a leskne. Ohňostroj je zlý, škodí Zemi, ale mám preňho aj tak slabosť. Najradšej mám drobné bledožlté iskričky, čo sa sypú k zemi ako vodopády. Alebo tie rýchle šibnuté krížom-krážom trieliace lietavice. Pozerám na sídlisko dolu, za riekou, zároveň strážim rozľahlú plochu predo mnou, občas niečo aj spomedzi bytoviek vyletí. Psisko sa asi prvýkrát bojí a je zalezené pod kreslom. S mamou si pripíjame šumivým celaskonom, potrpíme si na netradičnosť. Mama skúsene prepína programy a zisťuje, či niečo stojí za pozretie. Dnes večer sme už videli všetko - pokus o politickú satiru, karaoke, nestarnúce legendy aj niekoľko slušných vtipov. Končíme po pol hodine pri sľubne stupídnom horore a mama sa rozhodne pre spánok. Psisko je smutné a na chate mám už len jedného kamaráta. Silvestrovali sme spolu, štrngla som celaskonom o monitor.
Ďalší rok budem asi v tej malej zasneženej chalúpke s bandou strelených kamošov, alebo výskať na rachotiaci ohňostroj v uliciach mesta. Presne o rok.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)