Vedci sa radia

Hádala som, či je Jochen nahnevaný. Trošku mrzutejší bol, možno je práve napätejšie obdobie, veď aj peniaze sa minuli. Ale napokon vykúzlil úsmev a žartoval. Každý sa na porade zdôveroval so svojimi trápeniami a bojmi na vedeckom poli. Začalo sa tradične v smere kosenia. Ako jedna rodina zdieľali títo ľudia svoje počiny.

Zato Sergej sa aj díval pred seba, aj sa vrtel ako malý chlapec. Hral sa s prepisovačkou. Pokrčil tvár a zachytil si ju medzi hornú peru a nos, ale dlho sa neudržala. Chvatne ju zachytil v páde ešte pred ústami a náhodou pozrel mojim smerom. Naťahovalo mi tvár do tichého úsmevu. Zasmial sa rozpačito, no veselo pri zistení, že bol prichytený. Sklopil zrak, ale vzápätí rozjarene mrkol znova, či sa nepomýlil. Nepomýlil. Pobavene som sa usmievala, sledujúc ho, váženého vedca s perom v ruke počas pracovnej porady.

To, čo hľadám, si ma nájde, hoc aj v peknej kaviarni

Autobus odchádzal o hodinu a čosi. Niekam som sa chcela ukryť, nájsť milé miesto, kde ma prichýlia, nešťastnicu v chladnej noci, a postavia predo mňa teplú šálku. Pomalým dôstojným krokom som prechádzala popred vysvietené okná kaviarní a čakala, ktorá ma úplne zvábi. Pomalý a dôstojný krok som udržiavala aj preto, že som sa poriadne nenaučila neváhať a nepremieľať rozhodovanie do krajnosti. Po polkruhu okolo Frauenkirche, keď sa moje počínanie chladom konečne zrýchľovalo, zastala som pred tou najkrajšou. Hm. Vyzerá nóbl. Chvíľu si veselo premietam v hlave scénku plnú trápnosti, v ktorej ma zhrozený a znechutený personál vystrkáva z dverí, lebo až takí nóbl oni sú, ale potom sa len smejem, nie, nie, tomu už nenaletím, to už poznám a mám za sebou. Už dávno som prišla na to, že vyzdobené miesta nie sú pred obyčajnými ľuďmi zavreté, aj keď sa tak tvária. Dnes som prvýkrát počula deviatu naživo, fintila som sa kvôli tomu celé popoludnie a mám náladu na veľkú scénu ako v ruskom románe. Vstúpila som najpôsobivejším možným spôsobom.

Coselpalais je miesto rýdzo elegantné. Veľa zrkadiel s vybrúsenými okrajmi, svietniky s ozajstnými sviečkami (pri usadení sa k stolu čašník sviečku zapáli, po odchode ju zase zhasne), krásne ligotavé lustre, ornamenty na stenách, nariasené závesy, vyobliekaní pobehujúci čašníci. Veľa lesku, veľa čačiek. Celkom ako pre mňa.

Hľadala som malý stôl pre jednu osobu, prinajhoršom strpím jednu voľnú stoličku. Jeden vhodný vykukol spoza steny a začala som obrad zvliekania kabátu a pelešenia sa v peknom kresielku. Vedľa mňa zasadol bielovlasý pár, starký elegán ako z dobrého filmu a starká - honosná panička, decentne oblečená, vyšperkovaná, upravená, s ukážkovou manikúrou. Tvárila sa minimálne tak dôležito ako ja, len úplne vážne, bez monalízovského úsmevu. Nemohla som sa zbaviť dojmu, že na mňa pozerali s príznakom malého nepochopenia a prekvapenia v očiach. Mladá žena večer sama. Trochu menej prekvapenia a viac pobavenia mali v tvárach dvaja ujovia, sediaci so svojimi zákonitými pri vzdialenejšom stole. Chcela som na nich všetkých vyvaľovať oči, pretože sa neviem vynadívať na bielovlasé manželské páry. Vždy pri tom dumem, čo sa musí ešte stať, aby som jedného večera o veľa rokov patrila do jedného takého a či sa to vôbec stane.

Veľa toho narozprávam, verejne a nahlas, aj ticho, len pre seba. Rôznymi spôsobmi. Slov je mnoho a ťažko potom medzi nimi nájsť tie naozaj pravdivé. No v tej najkrajšej reštaurácii, v akej som doteraz sedela, som na chvíľu niečo zazrela, čo by vydalo za milióny slov doteraz vypovedaných.

Nebolo mi nepríjemne byť na tak peknom mieste. Necítila som sa ako votrelec. Bola som veľká slečna v spoločnosti. Taká, ako som si predstavovala, že raz budem. Nebolo nepríjemné, že som sedela sama. Ani na chvíľu. Káva s aspoň piatimi prímesami chutila, hudba neotravovala, miestnosť bola jagavá a vznešená, a ja, sama so sebou, už veľká, som bola tam, v cudzom meste a cudzom kraji a bola som spokojná. So všetkým. Nič ma netrápilo, nič mi nechýbalo. Videla som samotu a pokoj kráčať vedľa seba a priateľsky sa zhovárať, zhovievavo sa na seba dívali a chápali sa. Mala som pocit, že po obrovskej kope krížom sa prekrikujúcich názorov, ťažkých filozofických úvah a múdrych životných právd prišiel zmier. Uľavene som si vydýchla a ešte chvíľu vykrúcala hlavu obzerajúc si miestnosť.

Kto sa nebojí

Situácia za mestom bola veľmi odporná, čo sa prejavovalo okrem iného tým, že na jej popis mohli slúžiť len škaredé slová. Vietor, tma, vlhko a dve postavy uprostred lúky, ktoré sa dali skôr tušiť ako vidieť. Jedna z nich bola drobná a nehybná, druhá dvakrát väčšia a rozmazaná. Berúc na seba podobu rozpitého akvarelu, visela vo vetre nad zemou.
Rozprávali sa.

"Tyy... sa ma bojíš, " syčal prízrak.
"Hej. A čo?" odpovedala Grétka pokojne. Prízrak sa sklonil a dýchol jej do tváre. Osvedčený desivý trik, no nezabral.
"Prečo ešte stojíš?" kvílil prízrak. "Ak nevládzeš utekať, tak aspoň odpadni, alebo krič!" Tápal. Taká malá bytosť, troglodyt, sa nemôže nebáť. Veď strach aj sama priznáva, tak prečo sa podľa toho nespráva? Klame? Nemôže klamať! Každý sa bojí prízrakov.
"O čo ti ide?" - opáčil prízrak znova a skúmavo zaškúlil očami ako žlté plamienky. Čierne mátožné handry nevedeli zakryť neistotu, ktorá v ňom vzklíčila pri pohľade na Grétku, nehybne stojacu so zrakom upretým do výšky, na prízračnú hlavu.
"Neštvi ma! Dobre vieš, že ti môžem škaredo ublížiť!"
"Ee," zamietla Grétka, pokývala hlavou a pokojne strčila ruku pod kabát.
"Čo ti šibe?!" - prízrak sa rozhodol vyrukovať so svojím najstrašnejším zjavom. Bol skôr z tých prchkých mátoh a nemal veľmi premyslenú taktiku.
"Počuj, malá, ku mne sa takto správať nebude nikto, rozumieš?!" Roztiahol ruky a viac sa vypol, čo bolo neklamným znakom chystaného úderu.
"Ja vlastne niečo so sebou mám," ticho vyriekla Grétka. Vystrela ruku s malou truhličkou, šikovným pohybom prstov ju otvorila a na prízrak sa vyvalilo ostré modré svetlo, aké by od malej truhličky nik nečakal. Prízrak pochopil okamžite, vytreštil oči a skrútil sa.
"Čo doo...", viac už nestihol povedať, iba vrieskal a ryčal a ako postupne bledol hojdajúci sa vo vzduchu, aj jeho výkriky tíchli. Vzduchom zavíril jemný čierny prášok a vietor ho vzal so sebou pri odchode. Ticho. Grétka rovnako šikovným pohybom prstov zacvakla truhličku. Vyzerala pokojne a smutne.

Na lúke ostala len jedna postava. Ležala v rozváľanej tráve a nehýbala sa. Nič ju nezaujímalo viac ako hlboké nebo nad ňou. V tých chvíľach, keď bolo dobojované, Grétka zažívala najdokonalejší pokoj. Na prvýkrát jej dlhšie trvalo, kým si uvedomila, že tento stav je nezvyčajne iný. Pýtala sa, či sa zdrží dlho, najlepšie navždy. Alebo ak aj pominie, či si ho bude dobre pamätať a či príde znova. Všetko bolo jasné a čisté, každá myšlienka sa dala zachytiť a uložiť, takže Grétka obzerala svoj pokoj zo všetkých strán ako zvedavé zviera. Páčil sa jej. Už sa nikam neponáhľa, prízrak je preč a ona v bezpečí, ktoré sama našla.
V rozváľanej tráve ležala dlho a večer sa začal natískať na lúku. Rovnako jasná ako všetky doterajšie, prišla myšlienka, že je čas vstať a ísť ďalej, lebo sa už odohralo všetko, čo sa malo. Najprv sa posadila a obzerala sa okolo seba. Len prízračné stopy hovorili o nepríjemnostiach, inak pôsobili lúka i okolitý les nevinne. Grétka oprela ruky o kolená, spojila dlane a zahľadela sa do zeme.

V krátkej chvíli

Mama mi napísala: "Neviem kedy L. má svadbu. Október už je v polovičke takmer. Ty si s L. nepíšeš?"

Odpovedala som jej, že si takmer s nikým nepíšem.

A napadlo mi, že je to smutné.

Hudba s nami

Už od raňajšieho príchodu som zazerala, či Salim poctivo hrdlačí na poli vedy, alebo tak ako ja, prezerá výživné stránky internetu. Druhá možnosť. Piatkova otupenosť mala hlavný stan v našom kancli.

Popri mojom opakovanom zízaní na orchester s viac než len veselým dirigentom mu rozprávam vtip o Karajanovi, ale neprežíva ho s mojim nadšením. Už sme sa trochu rozprávali a začala som šípiť, že Salim si pri slovách klasická hudba predstavuje niečo iné, ako ja. Pustila som video, ktoré on odporúčal a už pri prvých tónoch som mala vymaľované. To, čo volá klasickou hudbou, sú pre mňa nápevy tisíc a jednej noci, orientálna exotika, pri ktorej sa mi pred očami vlnia farebné šatky, korenisté vône a bohato zdobené čačky-mačky, všetko vo veľkom množstve.

"A aká je klasická hudba u vás? Rád by som počul niečo vaše," vraví mi Salim s úprimným záujmom. A tu aha! Prekvapenie. Nikdy som sa nepripravovala na to, že sa ma jedného dňa nejaký Peržan spýta na klasickú melódiu mojej rodnej zeme. Čo mu pustiť? Bola som v rozpakoch a habkala čosi o tom, že namôjveru netuším, čo by mu najlepšie porozprávalo o nás. Skutočne som nevedela a bol to nepríjemný pocit, skoro ako stratiť sa v cudzom meste. A pritom to bolo jednoduché. Povedala som mu, že na ľudovú nôtu mu niečo nájdem neskôr a moderná hudba je taká istá, ako všade inde na svete, no jednu pieseň by určite mal počuť. Počúvali sme Aká si mi krásna, a mala som dojem, že Salim to tak nejako chápal.

V bežných dňoch

Uprostred zimy sa do hradu nasťahoval nový šampión.
Sterling Toirdhealbhach bol očarujúci. Vlastne bol dosť škaredý, ale rád sa tváril, že také nemôže byť a na počudovanie mu to veľa ľudí verilo. Sterling Toirdhealbhach mal skvelý život plný veselých vylomenín zo všetkých kútov sveta, na ktoré opakovane spomínal. Bol známy a v spoločnosti vítaný, pretože sa hlučne smial, takže všetci mali pocit, že prebieha zábava. Sterling Toirdhealbhach mal rodokmeň dlhý ako jeho monológy, názory mocné ako víno, čo nadovšetko zbožňoval, a popri tom všetkom krásne spieval, hral na lutne a vznešene pohadzoval bohatou, lesklou, medovohnedou hrivou. Jedným slovom strašný hlupák. Grétka sa začala upodozrievať, že mu závidí.
"Pozri, Grétka," začal Sterling, položil jej ruku na plece a bolo jasné, že to bude veľmi poučný rozhovor. "Ja som toho už pomerne veľa zažil. Videl som veľa krajín, stretol mnoho ľudí, ba aj zopár slávnych velikánov osobne, osobne poznám!" Sterling sa trocha vypäl a zakolísal na pätách. Zhovievavý, vševysvetľujúci úsmev na tvári. Chvíľu vychutnával zvuk svojich slov a potom pokračoval. "Viem, že si ešte veľmi malá a v podstate také dieťa, ale nemusíš sa báť, ja viem presne, ako to vo svete chodí a mnohému sa môžeš odo mňa naučiť, ak ma budeš pozorne sledovať. Namôjveru, ani si nevieš predstaviť, akým je pre teba veľkým darom, že som práve do vášho zámku zavítal, že si ma mohla stretnúť a že som takto vstúpil do tvojho života!" a slzy úprimnej radosti a dojatia sa mu tisli do očí.
"Uhm, jasné, Sterling," povedala ticho Grétka a zagúľala očami.
"A-cha-cha-cha, aká si zlatá," zasmial sa Sterling pobavený Grétkinou naivitou. "Hlupáčik. Vidím na tebe, že toho naozaj ešte veľa nevieš." Očká mu zasvietili dobrotou a ochotou podeliť sa o svoju žiarivú osobnosť s malým troglodytom.
Grétka si povzdychla, pokrčila plecami a zbystrila všetky zmysly. Pozerala uprene za Sterlinga, na prízrak, ktorý sa za ním škľabil a vycieral zuby ostré ako ihly. Našťastie tento bol polonekompetentný, takých už Grétka stretla veľa. Dovolila si škaredú predstavu, ako by Sterling vystrájal, keby o prízraku stojacom za ním vedel. Trochu ju to pobavilo, ale snažila sa nesmiať, pretože Sterling začal rozprávať napínavý zážitok s potulnými muzikantmi, ktorých stretol na svojej ostatnej ceste. Grétka sa sústredila. Na truhličku, zamotanú v záhyboch šiat. Do živých slov Sterlingovho príbehu sa pomaly primiešavalo vrčanie prízraku a Grétka chvatne hľadala truhličku tak, aby si veľký hrdina pred ňou nič nevšimol. Ešte to by jej chýbalo, aby zazmätkoval, ako šampióni jeho druhu od strachu zvyknú, a možno tým dodal prízraku odvahu k nejakej volovine. Ruku s truhličkou spustila dole, mimo Sterlingovho dohľadu a postúpila o krok bližšie, aby ju otvorila za jeho chrbtom. Sterling bol nadšený Grétkinym záujmom a rozprával o to zanietenejšie. Západka na truhličke tíško cvakla a modré svetlo prejavilo svoju moc. Grétka sa Sterlingovi dívala uprene za oči, čo ho nesmierne povzbudzovalo, a snažila sa vnímať škrčiaci prízrak za ním, kým úplne nezmizne.

Neviditeľnosť a zlomené srdce

Už ako moja noha kročila na mačacie hlavy Augustovho mosta, vedela som, že je zle. Príliš teplo. Cítila som sa nepríjemne, pretože som sa obliekla podľa svojho najlepšieho vedomia a teda dosť odlišne od bežnej väčšiny. Pozerali na mňa. Možno sa aj smiali. Alebo som domýšľavá. Nič to, skryjem sa v tieni.

V Prahe na železničnej stanici to bolo presne naopak, prvýkrát som sa stala nevidieteľnou. No dobre, možno som bola nevidietľná aj niekedy predtým, ale až teraz som to ozaj vnímala a chápala. Stačilo sa pomaly hýbať, alebo aj úplne zastať, sadnúť si, a odrazu ľudia, akých by jeden ani nevymyslel, plachtili okolo a nevideli ma.

Prišla som do stredu mesta len tak, bez cieľa, a rovnako som aj schádzala z mosta. Jediným pútavým bodom mohla byť Semperoper, o ktorej snívam a ku ktorej upínam nádeje, môj súkromný maják v tomto kraji. Cestou k nej popred mňa prefrčal na bicykli violončelista. Veru, violončelista sa teda nezatají. Pozeral na mňa, obzeral sa, potešilo ma to.

Na každý schod v Zwingri som stúpala ostýchavo a vravela si, že v najbližších týždňoch sa sebaisto vrátim. V poslednej vlne horúceho vzduchu, váľajúceho sa pomedzi stĺpy a na nádvorí, všetci turisti sa presúvali pomalšie a tichšie, boli ako najatí pozerači sôch. Ja som zas neveriacky pozerala, koľko tečúcej vody sa dá pustiť dolu múrmi jednej budovy. Prechádzala som sa so všetkou dôstojnosťou, akú som bola schopná v sebe nájsť. Myslela som na ruské romány a hrala som sa, že práve som v kapitole jedného z nich.

Našla som zázračné miesto s lístkami na zázračné koncerty. Neodpadla som, pretože som sa vopred informovala, čo za ne. Uznala som, že rozhovor s tetou pokladníčkou už mohol byť najhlavnejšou časťou môjho putovania a pustila som sa voľne, náhodným smerom medzi očerneté múry mesta.

Zvuk dvojo huslí z nádvoria plynule prechádzal do zvuku električiek a koní a ten sa napájal za rohom na zvuk violončela. Spoza stĺpu vyskočil chlapík s bábkou. A hneď za ním sa zjavila ďalšia postava. Violončelista. Ten s bicyklom. Znova. Spoznal ma. Pozeral sa, ozaj sa pozeral. Usmiali sme sa.

A tak, v neskoré nedeľné poobedie za polovicou septembra, na brehu Elbe a pár krokov od Semperoper som až tak veľmi neviditeľná nebola.

Večer som našla v sieti zamotaných kamarátov a tí mi rozprávali veselé historky z iných kútov sveta. Smiala som sa, ako už dávno nie - smiali sme sa spolu. Mám rada ich slovné vývrtky, zliepance nadávok, prívlastky od výmyslu sveta a premrštené opisy príhod. Bolo mi ľahko a veselo po ich slovách. Pomyslela som si v ten večer, že po prvom stretnutí sa mi niekto môže javiť ako strašný hlupák, ba aj niečo horšie, ale predsa skúsim druhý pokus a hľadám kúsok dobra v ňom. No niekedy sa mi niekto môže javiť ako strašný hlupák, ba ja niečo horšie práve preto, že taký naozaj je.

V nedeľu večer, za polovicou septembra, keď sa leto celkom veselo lúčilo "Dovi o rok!" miesto "Zbohom", som zrazu až tak veľmi zlomené srdce nemala.

Pozdrav zlého impresionistu

Otvorila som krabičku bylinkových čajov a boli smiešne poukladané. Krížom krážom. Chlebík bol narezaný na neuverenie tenko. Pre klepkanie do klávesnice som sa nezmohla za pol hodiny ho natrieť. Beethovenova deviata, husle zo siedmej minúty. Alebo sú to violy? Ja sa to raz naučím, čestné..
Ako noc ukrajovala večeru, zaprašovala sa spomienka na vzducholoď. Dnes som ozaj videla vzducholoď, prvýkrát v živote, dážď mi pri tom zakvapkal okuliare, opakovala som si. Hudba, akú dúchajú chlapci konzervatoristi na Hlavnej pred Vianocami, znela tu na námestí a znela najpriteplenejšie na svete. Odteraz nikam inam nepatrí.
Zastávku autobusu obiehal v širokých kruhoch rozprávkový ujo. Čakali sme tú istú dva-šesť-jednotku, zbytočne skoro, pre istotu. Šiel až kamsi sem, kráčal predo mnou, ba sa aj obzrel. Vyzeral tak našsky; jedna smutná igelitka s ovocím, asi jabĺčkami, prosté nohavice, prostá vetrovka, tichý, pokorný výraz, načatá staroba. Až som mala chuť sa ho spýtať: "Ujo a vy ste odkiaľ až semo, do Drážďan, došli?"
Doniesla som si do izby plno malých pokladov a tešila sa z nich uprostred neporiadku. Začala som obývať svoj maličký priestor, veľmi pomaly a zdráhavo. Izbičku už mám vyárendovanú, s kúpelňou som sa zžila, kuchyňu som obňuchala dnes. V posteli zaspávam jedna radosť.
Druhú noc na novom mieste sa mi sníval sen, ktorý hodí všetky snahy o vyliečenie do koša a podpáli. Pretože taký sen má pekný citlivý dej a voňavý podtón, a najmä jeho hlavný hrdina nemá žiadne črty spoločné so svojou živou predlohou. Zobúdzam sa po ňom clivo, nič nemá zmysel, nič nepotrebujem a nechcem, pretože len jedno chýba.

Tri mesiace asi nie sú až tak krátky čas, ako som si chcela nahovoriť.

Ďalšia zima

Skončilo aj leto, prešla farebná jeseň a ďalšiu zimu už Johan v zámku nebol. Jeho služba u veliteľa sa skončila a vrátil sa domov na sever. Posielal sporadicky krátke, tajomné správy o sebe, ale tie nemohli zmierniť clivotu zvyšných troch troglodytov. Lucia a Grétka si našli nový brloh a teraz sa v ňom schovávali a takmer vôbec nevychádzali na svetlo. Občas sa vozili po brlohu na kreslách, občas sledovali psa na dvore pod oknom, občas čarovali. Svetlejšou časťou ich dňa bývala Trafova návšteva, hoci len na pár minút, keď ich rozveseľoval veselými príhodami, alebo napodobňoval behemotov zo zámku. Večer zvykla Grétka v brlohu osamieť. Často sa v svetle jedinej dohasínajúcej sviečky oproti nočnému oknu hrčila troglodytia hlava. Podchvíľou sa vedľa nej mihol aj medvedí ňufák, no hlava sa mu venovala len minimálne. Počúvala veselé nápevy z gramofónu, aby si dodala odvahy, a rozmýšľala, ako sa mohlo všetko tak divotvorne vyvŕbiť.

Grétka kráčala sama domov. Predlžovala si cestu stromovou alejou a prehutovala. Ešte nemrzlo a kopy snehu sa rýchlo topili na nápadité pestrofarebné močariská. Grétka sa zápalisto rozhliadala okolo seba, žmúriac oči do tmy. Podarilo sa jej do niekoľkých kaluží s náležitou pompou vstúpiť. Prešla skoro celé mestské stromoradie, až napokon hľadané uvidela. Nie veľmi vysoko na ružovej oblohe, tak akurát na pozeranie, sa vlnila tenká stužka strieborného mraku. Za ostatné mesiace sa Grétka výrazne zlepšila v nachádzaní elfích odkazov.
'Milé od neho, keď na mňa ešte myslí,' pomyslela si a stiahla si rukavicu, aby mohla k striebornej stužke pridať fialovú ako svoju odpoveď.

Prízrak

Leto bolo horúce a žiarivé a Grétka ho trávila v meste. Sama si to vymyslela. Málilo sa jej kontaktu s ľuďmi a verila, že časté prechádzky ulicami a posedávanie v kaviarňach jej ho vynahradí. Nevynahradilo. Pretože aj keď pestroletných postáv naokolo pobiehalo veľa, nik sa nepristavil a nerozprával. Grétka sedávala ticho pri veľkom okne najkrajšej kaviarne v meste, čítala knihy, alebo si zapisovala do pekného zošita. Z ostatnej cesty si doviezla purpurové brko a písala ním tak rada, až bolo jedno čo. A tak poväčšine písala strašné hlúposti. Chrúmajúc šalátove listy obzerala si chodcov pred oknom kaviarne a dala si za úlohu všímať si drobné odtiene každého z nich. Veľmi chcela poznať ľudí a rozumieť im, ale zatiaľ sa nedostala ďalej, ako k pozorovaniu cez sklo.

Vychádzajúc v jeden podvečer z kaviarne sa nedalo prehliadnuť, že pôvodne horúci letný deň preskočil do značne chladného a zamračeného pološera. Leto sa už zastrájalo, že so všetkým skoncuje a po večeroch si preto bralo dovolenky.
"Uch," povedala Grétka svojmu vlnenému šálu. "Dosť bolo vychádzky."
Vykročila po námestí všeobecným smerom domov. Chcela sa dať chodníkom pomedzi domy na južnej strane mesta, čo by bola príjemná okľuka na záver letného rozjímania, ale keď to vzdalo leto, vzdala to aj Grétka. Skrútila svoju cestu uličkou, ktorou ešte nešla, nech je aspoň niečo dobrodružné v tomto dni.
Po stodvanástich krokoch jej zišlo na um, či niekedy bude vedieť vopred spoľahlivo odhadnúť, čo je dobre a čo nie.

V ulici boli domy, zo začiatku aj celkom obyčajné, no boli asi tak štyri. Ďalšie boli zanedbané a ošumelé, spod omietky zazerali hnedé zubaté tehly. Vyzerali ako domy vystavané pre úplne iné účely ako bývanie. Ako vystavané pre veľmi zlé účely.
Grétka chvíľu zrýchľovala, aby sa čím skôr vzdialila z divnej ulice, chvíľu zase spomaľovala, podozrievavo sa obzerajúc. Niečo veľmi, ale veľmi nesedí. Dvíhal sa vietor a víril prach. Grétke sa nepáčila ani ulica, a ani vlastný hlúpy nápad vojsť do nej. Povytiahla si šál až pod nos a šomrajúc sa zaprela proti vetru. Odrazu sa šlo veľmi ťažko. Grétke sa zazdalo, že ju niekto zozadu pomykal za kabát. Otočila sa žmúriac oči pred prachom. Skoro odpadla! Ozaj ju ktosi nieže pomykal za kabát, ale hnusne ju zaň ťahal! A nebol to celkom ktosi, ale neurčité čosi, obluda, strašidlo, prízrak...

Nádych, výdych, nádych... výdych.
Grétka nadobudla presvedčenie, že dunenie jej srdca tá obluda pred ňou počuje a čím dlhšie ho počúva, tým väčšiu má radosť, rastie a mohutnie a stále zákernejšie sa škľabí. Prízrak urobil krok dopredu, a teda Grétka mala spraviť aspoň dva vzad, ale nohy si necítila. Nie, ozaj si nohy necítila, a ani s rukami to už nebolo ktoviečo. Vypleštila oči na svoje končatiny, okolo ktorých začal prízrak ovíjať šedivé dymové vlákna.
"Tak ono mi to robí," zakňučala Grétka. "A čo mám, dofrasa, robiť ja, aby prestalo?!"
Po otázke mala nasledovať odpoveď, ale omámenie spôsobilo, že ku Grétke správna odpoveď neprišla. Po tvári jej začala stekať veľká slza, po nej ďalšia a ďalšia. Uvedomila si, že plače bez toho, aby chcela, a to ju nasrdilo. Vyzeralo to skoro tak, ako by mal vyzerať každý mohutný koniec. Grétka nevidela, čo bude o päť minút, tak, ako sa nedovidí za roh. Pred očami sa jej mihali tmavé bodky, pribúdali, hustli a postupne už nevidela skoro nič. Pozerala do tmy. Zalomcovala ňou posledná vlna hrôzy a pocit, že sa už nič nedá zvrátiť, a potom spadla na zem.
Nádych, výdych... Grétka cítila mátožnú prítomnosť prízraku kloniaceho sa nad jej hlavou, ale už sa nevedela naňho pozrieť. 'Ak je toto posledná chvíľa...', dumala zťažka, lebo každé slovo ju bolelo v hlave a viac nedomyslela nič. Prišlo jej všetkého strašne ľúto. Spomenula si na elfa. Sedela na studených dlažobných kameňoch obklopená tmou a snažila sa vyloviť spomienku na jeho strieborné vlasy a jeden z úsmevov, čo raz zachytila.
'A jemu som chcela ukázať tú truhličku,' ľútostila Grétka ďalej. Zarazila sa, akoby si spomenula na niečo úplne samozrejmé a jasné, čo doteraz prehliadala. 'Kde ju vlastne mám?' Nahmatala ju meravými prstami vo vrecku. Zdala sa jej oveľa krajšia, ako keď ju našla. Grétka sa trochu usmiala. V hlave sa jej začala ako hodvábna nitka z klbka odvíjať pekná pokojná myšlienka. Potom sa usmiala o trochu viac, nad sebou samou.
'Dofrasa, doteraz som si myslela, ako je všetko strašne nanič. A už to je jedno.' Začala sa smiať celkom poctivo, s istotou, že len to jediné sa ešte oplatí, keď neostane žiadna voľba na výber.
'Veď aspoň sa môžem ešte pozrieť na niečo pekné...' a otvorila truhličku.
Z truhličky vyrazilo oslnivé modré svetlo, ktoré zaplavilo Grétku, jej myseľ i zrak, a pohltilo aj celý svet naokolo.

Milý,

v lete pôjdeme do Tatier a na poludnie si ľahneme do trávy na lúke. Nájdem margarétku a budem jej kmásať lupene, aby mi povedala, či ma ľúbiš a ak povie, že neľúbiš, tak jej neuverím. Ty budeš hľadať jahody, aj keď už odrástli aj na horách, len aby si mi spravil radosť, budeš trhať kvety a zaplietať mi ich do vlasov a keď rýchlo povädnú, povieš mi, že ich aj tak nepotrebujem, lebo som krásna. Na čistom horskom slnku na chvíľu zadriememe s hlavami pri sebe. Potom prejdeme veľa horských chodníkov a večer v chate zaspíme v spacáku skôr, ako si stihneme prerozprávať deň.

Keď sa vrátime, pôjdeme do kaviarne, tej kaviarensky ozajstnej, ktorú mám rada. Ja budem okúzľujúco osudová a ty džentlmen zo starej školy, prinesieš malý kvietok na privítanie a pobozkáš ma tak akurát decentne. Budeme voňať parfémami a snahou páčiť sa tomu druhému.
V šerej miestnosti, vôňou kávy zatisnutí do kresiel, budeme sa smiať s tvojimi kamarátmi a rozprávať o knihách a hudbe. Kreslo si posunieš bližšie ku mne a rukou ma objímeš okolo ramien a ja budem mať pocit, že si so mnou a že som tvoja.

(21.júna 2009):
Mrťo: "Dneska je tiež tak pekne ako včera, by sme mohli niekam ísť."

pozn.: deň predtým sme prešli dve rajové rokliny v daždi.

(13.júna 2009, pred potravinami je priviazaný pes):
Gremka: "Jéj, ťuťu, jaký zlatý havko!"
Mrťo: "Gremľa, poď het."
Gremka: "Ňé, šak je zlatúúčky! Ňuňu!"
Mrťo: "Gremľa! Nechaj ho!"
Gremľa: "A prečo?"
Mrťo: "Lebo je to pitbul!"

(15.júna 2009, Janko zametá popod Gremlinu stoličku):
Janko: "A čo tam po svadbe, hlavne že je sexu dosť."

(Petrík prišiel domov):
Janko: "Alenka švihni mu, ty máš takú slabšiu."

(Mrťo sa vrátil od zubára):
Mrťo: "Do kúpeľne nejdem, dáky sviniar to tam opľul a je tam všetko od krvi."

V ďalekej zemi

Vzducholoď bzučala vysoko nad oblakmi a na palube niesla Luciu a Grétku. Už nenadávali. Po štvrtom kole ponôs sa unavili a od polovice cesty podriemavali. Na príkaz Veliteľa sa trepali do ďalekej zeme pri mori, aby tam vytrhovali niektoré z jeho vynálezov a preskúmali, čo zaujímavé by sa dalo priniesť späť. Napriek tomu, že Grétka mala vzducholode veľmi rada a aj cudzie zeme sa jej páčili, nevedela sa zbaviť pocitu, že niečo nebude dobre.

Uvítanie v cudzej zemi bolo samozrejme slávnostné, hlavne čo sa prázdnych rečí a jedla týka. Pokračovanie celej púte bolo zas nanajvýš ubíjajúce. Húfy čarodejov z rôznych kúzelných zemí sa chceli predviesť a zanechať ohromný dojem. To chcela pôvodne aj Grétka, ale po chíľke stratila svoje prvotné presvedčenie a začala sa obzerať po únikovej ceste. Aspoň na krátko. Našla ju po piatich dňoch v jedinom voľnom popoludní. Podľa mapy, ktorú si kúpila ešte vo vzducholodi, by mali byť v meste staré budovy, snáď aj zo stredoveku. A vôbec - ceruzky, farebné obrázky a sponky do vlasov dovezené z ďalekej cesty tiež nemusia byť zlé. Grétka sa sama, v tichosti a veľmi veselo vydala na túlačky po cudzom meste.
Najprv rýchlo prepletala nohami, aby ju nik nestihol stiahnuť späť medzi hašteriacich sa starých čarodejov, no postupne ju vykrúcanie hlavy na všetky strany spomaľovalo. Mesto sa jej začínalo ozaj páčiť. Celé hodiny sa motala úzkymi uličkami a privolávala k sebe príbehy z dávnych čias. Keď zablúdila, našla sa v mape, aby sa mohla znova stratiť. Bolo príjemné vedieť, že má celé popoludnie na takéto strácanie sa. Na rohu námestia stretla hudobníka so strapatými vlasmi a ten sa jej uklonil a veľmi zdvorilo pozdravil. Pár krokov ďalej ju skoro prešiel povoz, pretože sa nevedela vynadívať na tabuľu, oznamujúcu, že v dome žil istý významný spisovateľ. Grétke bolo ľúto, že od neho nikdy nič neprečítala, ale povedala si, že jedného dňa to určite zmení. Keď sa dostatočne ponadchýnala svojím úžasným objavom, obzrela sa za seba a zbadala malý tmavý obchodík. Presne taký, čo okamžite "neveští nič dobré". Grétka sa opäť rozžiarila v radostnom úsmeve. Čítavala knihy s takýmito nič-dobré-neveštiacimi obchodíkmi, takže nadšene vstúpila.
Ako sa patrí, dnu bolo šero, ťažký, vôňami presýtený vzduch a veľmi podarená tajomná atmosféra. V prítmi Grétkine očká svietili, tak ako aj očiská čiernej mačky na polici v pravom rohu a náušnice scvrknutého predavača spiaceho za pultom. Grétka zamrmlala pozdrav, ktorý medzičasom pochytila od domorodcov a predstierajúc sebaistotu začala dôkladne obzerať police. Zistila rýchlo, že obchodík je zrejme zasvätený predaju ozdobných rárohov. Najpresvedčivejší bol odporný zelený trpaslík s fialovými gúľajúcimi sa očami. Chvíľu mu ďobala prstom do nosa, ale gúľanie korálkovými očami bolo všetko, na čo sa drobec zmohol. A korálok bolo v obchode tiež neúrekom.
'Kebyže mám mincí nazvyš, tu by som ich vedela nechať,' dumala Grétka predstavujúc si, ako by jej pristali farebné korálky a kašmírové šatky, ako by sa v jej izbe vynímal obrázok smutnej postavičky, čo by vyrašilo zo semienok tvaru srdiečok. Čas v obchodíku neplynul, iba sa povaľoval, a Grétke bolo dobre. Až tak dobre, že keď stála pri dverách, rozhodla sa spraviť si ešte jeden okruh popri policiach a niečo si naisto kúpiť. Opäť štuchla trpaslíka do nosa a poprehŕňala sa medzi zrkadielkami. Ozdobné dýky, kalamáre a brká, pokrútené drevené ornamenty - asi ozdoby na dvere, tašky a mešce. Grétka sa napokon rozhodla pre vyšívanú kapsu. Bola z ľahkej purpurovej látky a hlavne sa na nej blýskali ozdoby. Do rúk jej vliezla skoro sama. No ako ju Grétka vzala z police, odkryla sa drevená truhlička, celý čas ležiaca pod ňou. Grétka mrkla na predavača a uvedomila si, že starký už asi hodnú chvíľu nespí a díva sa uprene na ňu. Trošku zaváhala, no keď mrkla na predavača znova, všimla si aj to, že on sám veľmi naliehavo čaká, ako truhličku otvorí. Kovová západka trochu cvakla.
Truhlička bola vystlaná zlatým zamatom. Zo vzácnej tkaniny vystupovali maličké guľaté svetielka, chvíľu pokojne poletovali a opäť v nej mizli. Pohľad na ne vyvolával neuveriteľný pokoj. Grétka sa usmiala najspokojnejšie za posledných sedem rokov.
'Čo je toto za frasovinu, šak to svieti, aj keď nemá prečo,' pomyslela si a ďalej zaľúbene žmurkala do vnútra truhličky. 'A možno by to elf poznal,' osvietilo ju tak veľmi, až v úsmeve vycerila všetky zuby..

Strašná jar

Jar s divým zanietením pokračovala vo svojej práci. Používala naďalej poctivé, domácky pripravené husté farby, ktoré skepticky naladení trpaslíci vyhlásili za prehnané plytvanie zdrojmi. Tasila efektné prírodné úkazy a klobúk dole pred choreografiou, do ktorej všetko poskladala. Slnečné rána sa miešali so spôsobnými mäkkými dažďami, ktoré trvali tak akurát, dúhy sa znenazdania mihali oblohou – dobrý tucet drakov sa im nestihol vyhnúť a nechtiac začali nový módny trend. Hromy zneli čisto a veľkolepo. Zrazu ani tráva nerezala ostrými okrajmi, z vôni nebolela hlava, práve naopak, vnášali do myšlienok jas a prestupovali ľahko aj dvere a okenné tabule domov. Ničoho nebolo ani veľa, ani málo. Operence zaradili do repertoáru nové skladby a huňaté papagáje, povznesené ľúbeznými obrazmi vôkol seba, ihrali sa s líškami a rysmi na vyberanú spoločnosť lesa a stretávali sa v zmierlivých družných debatách pri čaji o piatej.

Grétke na tom všetkom čosi nesedelo. Očividne jar zošalela, ale jej šialenstvo bolo tak pekné, očarujúce a brilantné, až by bola večná škoda zakročiť proti nemu. Sedávala preto celé dni pri obloku, alebo sa prechádzala ulicami mesta s obrovskými očami a chcela zachytiť čo najviac.

"Prepáčte", vyslovil sa elf.
"Kvetinka... tuto, ehm...", zamrmlala Grétka. Patrilo by sa, aby v takej chvíli zaihrala farbami, ale farby sa vytratili, až na odvážnu priesvitnú. Grétka nerada a s ťažkosťami hovorila s cudzími tvormi. "Hej, chcela som sa iba pozrieť."
"Poznáte ju? Môžte si ju vziať vy," navrhol elf zdvorilo a nanajvýš pokojne.
"Ďakujem, ja som sa chcela ozaj iba pozrieť, ešte som ju nevidela..," zaklamala Grétka, keďže jej došli nápady. V skutočnosti ju chcela vziať so sebou aj s korienkami.
"Ale pokojne si ju vezmite. Ja už som jednu videl," oznámil elf. "Dosť dávno, ... asi pred tristo rokmi."
"Uhu, tak to musíte byť veľmi rád," predviedla Grétka bystrosť svojho umu.
"Veľmi rád," priznal elf.

Grétka sa poeticky nadýchla a vydýchla podľa starého osobného zvyku, poškrabkala medvedíka za ušami a ďalej pozerala do neba za oknom. S elfom sa zhovárala skoro hodinu a odvtedy sa nestretli. Zdalo sa však, že medzi troglodytom a elfom, proti všetkým tradíciam a obľúbeným názorom, nie je až taká hlboká priepasť. A tiež sa zdalo, že Grétka sa teší. Všetko by bolo pekné, ale to by nesmela byť Grétka... Len čo vstúpila v ten večer do svojej izby a zvítala sa s ľadovým medvedíkom, vkradol sa pocit, že nič predvídateľné sa konať nebude.