Grétka to už vie

V brlohu bola Grétka, ľadový medvedík a tma. Grétka mala pôvodne v pláne privolať do brlohu aj kúsok čarov, ale neprišli. Po hodinách pustej samoty - stále odmietali prísť. Nechodili vlastne už dosť dlho, aspoň niekoľko mesiacov, ale zatiaľ si to nik nevšímal a Grétka nechcela spôsobiť rozruch.
Sústredene sledovala pokojné kývanie konárov za oknom. Ľadový medvedík sledoval kývanie konárov a pokojnú Grétku. Z diaľky sa začal citlivo rozvíjať klokotavý zvuk a do kúska fialovej večernej oblohy sa nasunula olovená vzducholoď. Bol máj a za oknom o tom vedel do posledného stebla trávy každý.
Pozrela na ľadového medvedíka.
"Mmm," zamrnčal ľadový medvedík.
"Ty to už vieš, však?"
Medvedík len kývol.
"Ti to bolo jasné od začiatku, však?"
Medvedík opäť kývol a snažil sa začať pôsobiť utešujúco. Nešlo mu to, lebo nebol presvedčený, že utešovanie je v tomto prípade zmysluplná činnosť, ale nakoniec usúdil, že má Grétku rád a možno jej spraví radosť.
"Hej, aj mne to malo byť jasné," Grétka zložila hlavu na ruky a civela ďalej z okna. "Tak nič. Niečo vymyslíme."

Grétka len matne a nie príliš často spomínala, čo ju viedlo do služby vo veliteľovej pevnosti. Jednak sa jej pamäť pod vplyvom množstva cesnaku menila, a aj keď nejaká zvýšila, nerada si robila prieky. Vypestovala si veľmi silnú troglodytiu naivitu a svet s odhodlaním a nadšením pokladala za pekné ľúbezné miesto.
"Grétka, ako si sa ty vlastne dostala k veliteľovi do služby?", pýtal sa čas od času Johan.
"Núú, mala som rada čary."
"A už nemáš?"
"Ale mám, len som nevedela, aké to bude. Predstavovala som si to inak."
Po nejakom čase si teda pomyslela celkom vážne, že čary nie sú pre ňu, nech je príčina akákoľvek. Bola vskutku rada, že sa pri čarovaní pár rokov dobre bavila, ale zdalo sa, že ďalej sa už pokračovať nedá. Zosmutnela pri pomyslení, že niečo dôležité veľmi chcela a aj keď tomu venovala veľa času, nevyšlo to.