Hudba s nami

Už od raňajšieho príchodu som zazerala, či Salim poctivo hrdlačí na poli vedy, alebo tak ako ja, prezerá výživné stránky internetu. Druhá možnosť. Piatkova otupenosť mala hlavný stan v našom kancli.

Popri mojom opakovanom zízaní na orchester s viac než len veselým dirigentom mu rozprávam vtip o Karajanovi, ale neprežíva ho s mojim nadšením. Už sme sa trochu rozprávali a začala som šípiť, že Salim si pri slovách klasická hudba predstavuje niečo iné, ako ja. Pustila som video, ktoré on odporúčal a už pri prvých tónoch som mala vymaľované. To, čo volá klasickou hudbou, sú pre mňa nápevy tisíc a jednej noci, orientálna exotika, pri ktorej sa mi pred očami vlnia farebné šatky, korenisté vône a bohato zdobené čačky-mačky, všetko vo veľkom množstve.

"A aká je klasická hudba u vás? Rád by som počul niečo vaše," vraví mi Salim s úprimným záujmom. A tu aha! Prekvapenie. Nikdy som sa nepripravovala na to, že sa ma jedného dňa nejaký Peržan spýta na klasickú melódiu mojej rodnej zeme. Čo mu pustiť? Bola som v rozpakoch a habkala čosi o tom, že namôjveru netuším, čo by mu najlepšie porozprávalo o nás. Skutočne som nevedela a bol to nepríjemný pocit, skoro ako stratiť sa v cudzom meste. A pritom to bolo jednoduché. Povedala som mu, že na ľudovú nôtu mu niečo nájdem neskôr a moderná hudba je taká istá, ako všade inde na svete, no jednu pieseň by určite mal počuť. Počúvali sme Aká si mi krásna, a mala som dojem, že Salim to tak nejako chápal.

V bežných dňoch

Uprostred zimy sa do hradu nasťahoval nový šampión.
Sterling Toirdhealbhach bol očarujúci. Vlastne bol dosť škaredý, ale rád sa tváril, že také nemôže byť a na počudovanie mu to veľa ľudí verilo. Sterling Toirdhealbhach mal skvelý život plný veselých vylomenín zo všetkých kútov sveta, na ktoré opakovane spomínal. Bol známy a v spoločnosti vítaný, pretože sa hlučne smial, takže všetci mali pocit, že prebieha zábava. Sterling Toirdhealbhach mal rodokmeň dlhý ako jeho monológy, názory mocné ako víno, čo nadovšetko zbožňoval, a popri tom všetkom krásne spieval, hral na lutne a vznešene pohadzoval bohatou, lesklou, medovohnedou hrivou. Jedným slovom strašný hlupák. Grétka sa začala upodozrievať, že mu závidí.
"Pozri, Grétka," začal Sterling, položil jej ruku na plece a bolo jasné, že to bude veľmi poučný rozhovor. "Ja som toho už pomerne veľa zažil. Videl som veľa krajín, stretol mnoho ľudí, ba aj zopár slávnych velikánov osobne, osobne poznám!" Sterling sa trocha vypäl a zakolísal na pätách. Zhovievavý, vševysvetľujúci úsmev na tvári. Chvíľu vychutnával zvuk svojich slov a potom pokračoval. "Viem, že si ešte veľmi malá a v podstate také dieťa, ale nemusíš sa báť, ja viem presne, ako to vo svete chodí a mnohému sa môžeš odo mňa naučiť, ak ma budeš pozorne sledovať. Namôjveru, ani si nevieš predstaviť, akým je pre teba veľkým darom, že som práve do vášho zámku zavítal, že si ma mohla stretnúť a že som takto vstúpil do tvojho života!" a slzy úprimnej radosti a dojatia sa mu tisli do očí.
"Uhm, jasné, Sterling," povedala ticho Grétka a zagúľala očami.
"A-cha-cha-cha, aká si zlatá," zasmial sa Sterling pobavený Grétkinou naivitou. "Hlupáčik. Vidím na tebe, že toho naozaj ešte veľa nevieš." Očká mu zasvietili dobrotou a ochotou podeliť sa o svoju žiarivú osobnosť s malým troglodytom.
Grétka si povzdychla, pokrčila plecami a zbystrila všetky zmysly. Pozerala uprene za Sterlinga, na prízrak, ktorý sa za ním škľabil a vycieral zuby ostré ako ihly. Našťastie tento bol polonekompetentný, takých už Grétka stretla veľa. Dovolila si škaredú predstavu, ako by Sterling vystrájal, keby o prízraku stojacom za ním vedel. Trochu ju to pobavilo, ale snažila sa nesmiať, pretože Sterling začal rozprávať napínavý zážitok s potulnými muzikantmi, ktorých stretol na svojej ostatnej ceste. Grétka sa sústredila. Na truhličku, zamotanú v záhyboch šiat. Do živých slov Sterlingovho príbehu sa pomaly primiešavalo vrčanie prízraku a Grétka chvatne hľadala truhličku tak, aby si veľký hrdina pred ňou nič nevšimol. Ešte to by jej chýbalo, aby zazmätkoval, ako šampióni jeho druhu od strachu zvyknú, a možno tým dodal prízraku odvahu k nejakej volovine. Ruku s truhličkou spustila dole, mimo Sterlingovho dohľadu a postúpila o krok bližšie, aby ju otvorila za jeho chrbtom. Sterling bol nadšený Grétkinym záujmom a rozprával o to zanietenejšie. Západka na truhličke tíško cvakla a modré svetlo prejavilo svoju moc. Grétka sa Sterlingovi dívala uprene za oči, čo ho nesmierne povzbudzovalo, a snažila sa vnímať škrčiaci prízrak za ním, kým úplne nezmizne.

Neviditeľnosť a zlomené srdce

Už ako moja noha kročila na mačacie hlavy Augustovho mosta, vedela som, že je zle. Príliš teplo. Cítila som sa nepríjemne, pretože som sa obliekla podľa svojho najlepšieho vedomia a teda dosť odlišne od bežnej väčšiny. Pozerali na mňa. Možno sa aj smiali. Alebo som domýšľavá. Nič to, skryjem sa v tieni.

V Prahe na železničnej stanici to bolo presne naopak, prvýkrát som sa stala nevidieteľnou. No dobre, možno som bola nevidietľná aj niekedy predtým, ale až teraz som to ozaj vnímala a chápala. Stačilo sa pomaly hýbať, alebo aj úplne zastať, sadnúť si, a odrazu ľudia, akých by jeden ani nevymyslel, plachtili okolo a nevideli ma.

Prišla som do stredu mesta len tak, bez cieľa, a rovnako som aj schádzala z mosta. Jediným pútavým bodom mohla byť Semperoper, o ktorej snívam a ku ktorej upínam nádeje, môj súkromný maják v tomto kraji. Cestou k nej popred mňa prefrčal na bicykli violončelista. Veru, violončelista sa teda nezatají. Pozeral na mňa, obzeral sa, potešilo ma to.

Na každý schod v Zwingri som stúpala ostýchavo a vravela si, že v najbližších týždňoch sa sebaisto vrátim. V poslednej vlne horúceho vzduchu, váľajúceho sa pomedzi stĺpy a na nádvorí, všetci turisti sa presúvali pomalšie a tichšie, boli ako najatí pozerači sôch. Ja som zas neveriacky pozerala, koľko tečúcej vody sa dá pustiť dolu múrmi jednej budovy. Prechádzala som sa so všetkou dôstojnosťou, akú som bola schopná v sebe nájsť. Myslela som na ruské romány a hrala som sa, že práve som v kapitole jedného z nich.

Našla som zázračné miesto s lístkami na zázračné koncerty. Neodpadla som, pretože som sa vopred informovala, čo za ne. Uznala som, že rozhovor s tetou pokladníčkou už mohol byť najhlavnejšou časťou môjho putovania a pustila som sa voľne, náhodným smerom medzi očerneté múry mesta.

Zvuk dvojo huslí z nádvoria plynule prechádzal do zvuku električiek a koní a ten sa napájal za rohom na zvuk violončela. Spoza stĺpu vyskočil chlapík s bábkou. A hneď za ním sa zjavila ďalšia postava. Violončelista. Ten s bicyklom. Znova. Spoznal ma. Pozeral sa, ozaj sa pozeral. Usmiali sme sa.

A tak, v neskoré nedeľné poobedie za polovicou septembra, na brehu Elbe a pár krokov od Semperoper som až tak veľmi neviditeľná nebola.

Večer som našla v sieti zamotaných kamarátov a tí mi rozprávali veselé historky z iných kútov sveta. Smiala som sa, ako už dávno nie - smiali sme sa spolu. Mám rada ich slovné vývrtky, zliepance nadávok, prívlastky od výmyslu sveta a premrštené opisy príhod. Bolo mi ľahko a veselo po ich slovách. Pomyslela som si v ten večer, že po prvom stretnutí sa mi niekto môže javiť ako strašný hlupák, ba aj niečo horšie, ale predsa skúsim druhý pokus a hľadám kúsok dobra v ňom. No niekedy sa mi niekto môže javiť ako strašný hlupák, ba ja niečo horšie práve preto, že taký naozaj je.

V nedeľu večer, za polovicou septembra, keď sa leto celkom veselo lúčilo "Dovi o rok!" miesto "Zbohom", som zrazu až tak veľmi zlomené srdce nemala.

Pozdrav zlého impresionistu

Otvorila som krabičku bylinkových čajov a boli smiešne poukladané. Krížom krážom. Chlebík bol narezaný na neuverenie tenko. Pre klepkanie do klávesnice som sa nezmohla za pol hodiny ho natrieť. Beethovenova deviata, husle zo siedmej minúty. Alebo sú to violy? Ja sa to raz naučím, čestné..
Ako noc ukrajovala večeru, zaprašovala sa spomienka na vzducholoď. Dnes som ozaj videla vzducholoď, prvýkrát v živote, dážď mi pri tom zakvapkal okuliare, opakovala som si. Hudba, akú dúchajú chlapci konzervatoristi na Hlavnej pred Vianocami, znela tu na námestí a znela najpriteplenejšie na svete. Odteraz nikam inam nepatrí.
Zastávku autobusu obiehal v širokých kruhoch rozprávkový ujo. Čakali sme tú istú dva-šesť-jednotku, zbytočne skoro, pre istotu. Šiel až kamsi sem, kráčal predo mnou, ba sa aj obzrel. Vyzeral tak našsky; jedna smutná igelitka s ovocím, asi jabĺčkami, prosté nohavice, prostá vetrovka, tichý, pokorný výraz, načatá staroba. Až som mala chuť sa ho spýtať: "Ujo a vy ste odkiaľ až semo, do Drážďan, došli?"
Doniesla som si do izby plno malých pokladov a tešila sa z nich uprostred neporiadku. Začala som obývať svoj maličký priestor, veľmi pomaly a zdráhavo. Izbičku už mám vyárendovanú, s kúpelňou som sa zžila, kuchyňu som obňuchala dnes. V posteli zaspávam jedna radosť.
Druhú noc na novom mieste sa mi sníval sen, ktorý hodí všetky snahy o vyliečenie do koša a podpáli. Pretože taký sen má pekný citlivý dej a voňavý podtón, a najmä jeho hlavný hrdina nemá žiadne črty spoločné so svojou živou predlohou. Zobúdzam sa po ňom clivo, nič nemá zmysel, nič nepotrebujem a nechcem, pretože len jedno chýba.

Tri mesiace asi nie sú až tak krátky čas, ako som si chcela nahovoriť.