Kultúra

(Hárry, dávnejšie):
"Meliško má akademickú angličtinu."

"Akademickú?"

"No ja som tak iba na akademickej pôde počul nadávať. To má nápad, tempo..."

Pátrači v jeseni

Elf prekvapoval sám seba. Opäť prišiel jeden z tých dní, keď stál na kopci nad mestom a pozeral na dymiace komíny červených striech, čoraz smelšiu jesennú hmlu plaziacu sa ulicami a stromy s krivými konármi, ktoré si už lístím obaľovali kmene. Väčšinou sa na kopci zrazu ocitol, netušiac, ako došiel, a ostal nehybne stáť, kým neminula polnoc. Vzduch hore bol úplne iný a elf tušil, že to nebude miestom, na ktorom stojí, ale tým pocitom, čo ho tam doviedol.

Medzi dvoma všeobecnými strechami blyslo svetielko, ako keď v okne, ktoré práve tam prekúka, býva jedna z hviezd. Elfom sa preliala vlna odhodlania, nasledovaná zaváhaním, potom prišla chuť veľmi rýchlo bežať, pochádzajúca zo samej tiesne, a napokon sa striasol a pomyslel si, že je predsa elf a musí vyhútať niečo na elfskej úrovni. Poobzeral sa a čisto neelfsky krivo sa zaškaredil na hnedého zajaca, ktorému od údivu vypadlo rozžuté steblo z papuľky.

"No že sa akurát ty čuduješ," zamrmlal elf tónom prichyteného pri čine.

Zajac našiel svoje steblo trávy a pokračujúc v žutí, čakal na druhé dejstvo elfovej drámy. Rovnako tak čakali aj huňaté papagáje, štyri líšky a jedna divá sviňa, poskrývaní naokolo kde sa dalo. Podvečerné sledovanie elfa prichádzajúceho stále častejšie na kopec ich ukrutne bavilo.
Elf sa pri myslení zamračil. Večer už bol poriadne načatý, keď sa odrazu pohol a začal zostupovať do mesta pod ním.

Dom, ktorý chcel elf nájsť, otrávene púšťal omietku na chodník. Bolo mu otupno v zastrčenej ulici a už dávno prestal čakať na novú fasádu. Ako zachytil elfovu prítomnosť blízko svojej steny, škodoradostne mu pustil na hlavu jeden kus na špeciálne príležitosti. Elf na chvíľu prižmúril oči, potom ich otvoril a vrhol na dom najpohoršenejší pohľad, aký poznal. Domu až trámy zaprašťali, ako sa potešil zo svojho výčinu a zvyšok večera sa cítil ako strašný rebel, čo bola osviežujúca zmena v jeho živote.
Ako sa elf škaredil, dopátral sa aj okna, kvôli ktorému dom hľadal. Úplne hore, pod strechou, svietilo sa, ba aj dve tri iskierky preleteli sklom. Cítil sa o kúsok pokojnejšie, stojac pod žltým svetlom, ktoré sa k nemu sotva doplazilo, no vravel si, že stačí. Okno zavŕzgalo a poodchýlilo sa, ulica čímsi pekne zavoňala. Elf sa snažil predstaviť si, čo všetko sa hore pod strechou skrýva - a niektoré predstavy ho aj strašili - chcel aspoň v duchu vidieť, ako vyzerá izba, kde je nábytok, aké sú v nej knihy, aký koberec, ako by sa prešiel z jednej strany na druhú...

Tma. Hoci v okne svetlo zhaslo, elf ďalej sústredne prechádzal vymyslenou izbou, menil ju podľa toho, ako sa mu javila najpravdepodobnejšia. "Dochmary," odtrhol náhle pohľad z výšky. "Veď je ešte len šesť... spať o šiestej, no hádam nie..", a to už šramotili vchodové dvere domu.

Grétka bývala v malej izbe, v malom domčeku pod strechou na druhom poschodí, vysoko, ale nie dosť na to, aby videla do diaľky. Iba úzkou medzerou medzi strechami domov cez ulicu jej tri týždne v roku svietilo slnko, pri každom svojom pokuse zapadnúť za kopec nad mestom.
V ten deň Grétka umývala všetky svoje kotlíky. Niektoré si to pýtali, jeden dokonca dosť namrzene v rodnej reči modrozelených rias z Bornea. Kotlíky drhla v horúcej vode dvoma druhmi špongií a čistiacim prachom vytvoreným pre špeciálne potreby. Na záver do nich naliala vriacej vody až po okraj.
"Pre istotu," vravievala.
Zmietla prach z dlážky, ukladala svoje háby do skrinky a keď izbietku pomenovala čistou, s jemným estetickým cítením troglodyta rozvešala nové pekné obrázky, zväčša výjavy zo života.
Pri pohľade na jej zanietenie pre upratovanie by nejeden človek povedal, že je už dávno preskočená. Na Grétkinu obranu možno povedať len toľko, že nemala rada neporiadok, ktorý napáchala behom týždňa a v pološialenom poriadkovom vyčíňaní rada prehutovala veľa vecí. Odkedy opustila zámok, robila tak často.

Sivý jesenný deň sa zmenil na decentný jesenný večer, so všetkými gýčmi, ktoré k nemu patria, preto na stole horela sviečka, jej plameň sa odrážal na hladine medového čaju, po kútoch sa naháňali farebné obláčiky vôní škorice, kardamónu, mandariniek a vanilky, ktoré Grétka vytiahla počas poobedňajšieho pečenia koláčov, keď si spomenula na jedno staré kúzlo ešte zo školy. Ľadový medvedík na ne s prižmúrenými očami vrčal, len aby si nemysleli, že sa pridá, no napokon sa zahnal labou aspoň za vanilkou. Grétka za stolom prestala pozorovať záclonu na čiernom okne a preložila hlavu do druhej ruky. "Uh, asi som to prehnala s tými potvorami voňavými, čo?" Ešte chvíľu na ne pozerala, potom vstala a otvorila okno. Obláčikom sa von nechcelo, no nakoniec sa zjašili a usúdili, že vonku bude viac zábavy. Dnu zavial úplne iný vzduch, pouličný jesenný, presne ten, ktorý Grétku ťahal výjsť z tepla a chodiť, veľa chodiť po uliciach, ako keď človek niečo hľadá, ale nevie celkom presne čo. Stačilo, že sa párkrát nadýchla a mala za seba rozhodnuté, pôjde von, nech sa deje hocčo. Hodila očkom po ľadovom medvedíkovi, ten capol hlavou o dlážku na znak radosti, pretože si zaumienil skúsiť o dva týždne zimný spánok a mal pocit, že by sa patrilo ešte pred tým niečo zažiť. Grétka rýchlo namotala šál, pozapínala kabát, natiahla rukavice a už stála pri dverách. S medvedíkom si dali tradičný pretek v behu dolu schodmi. Vytvárali tak veselý pohľad pre palmu na chodbe prvého poschodia, ako sa na ňu rúti ľadový medveď a za ním farebná Grétka.

Ulica za bránou bola mokrá, polepená listami, snaživo odrážajúca klopkanie podrážok a ruchy mesta skôr, ako príde zimné utlmenie všetkých zvukov. Grétka sa usilovne nadýchla, v jednej krátkej chvíli sa snažila celá nasiaknuť jesenným večerom, úplne sa doňho zamotať a nechať sa ním viesť... Ale niečo... Pokrčila obočie, pozrela hore, ale nepomohlo, zamračené, tak sklonila hlavu a pozrela na ľadového medvedíka, ktorý uprene hľadel doľava. Vľavo sa ktosi zakýval a podišiel bližšie.

"Ahoj." Grétka prvýkrát videla neodvážneho elfa.

"Ahoj." Grétka sa už ako neodvážna poznala.

"Takmer som ťa nespoznal," zašveholil elf milo, len kúsok chýbal, aby to bolo cez úsmev.

"Dávno sme sa nevideli," odpovedala Grétka.

"Uhm. Už nevyzeráš veľmi ako troglodyt," skonštatoval. "A máš biele vlasy," dodal.

"Hej, biela sa mi teraz celkom páči."

Elf chvíľu iba pozeral a Grétka pozerala späť.

"Myslím, že Boris ťa spomínal..."

"Heh, mohla som si myslieť..."

"Rôzne veci vravel," trochu v tvári potemnel a dopovedal zmenou farby očí z jasne modrej na takmer čiernu.

Grétke neprišla vhodnejšia odpoveď ako dlhý pokojný úsmev. Elf z väčšej časti rozumel, tak ako to elfovia vedia, ale kúsok neporozumeného mu stále ostával povievať dumami.

"Myslím, že som ťa trochu hľadal," elf sa pokúsil o ďalší úsmev a s trochou fantázie sa dalo pobadať strihanie špicatými ušami.

"Nuž, aspoň že som sa našla." Za nič na svete by nepriznala, že hľadajúcich a hľadaných osôb je v meste viac.

"A svietiš," povedal napokon elf, krátke vety mu išli v ten večer jedna radosť, a zahĺbil sa späť do skúmania tej nezrozumiteľnej časti veci.