29. júna 2008, Mrťo má preklep na postri, miesto '+' má '++':
Paľo: "Mrťo zaviedol nové sčítanie - strong plus ... takzvaný Žondov operátor, to je také, že sčítaš a násobíš aj odčítaš a delíš, integruješ to všetko naraz ... a potom možeš z toho odvodiť Žonda equation."
nedeľa, júna 29, 2008
štvrtok, júna 05, 2008
Dobrodruhovia: Cestou k hradu
Od brehu les vyzeral ako čierna stena s prasklinou tesne nad zemou a my ako blázni sme smerovali samozrejme rovno do nej. Ak sa môj prvý dojem z jazerného brehu videl znepokojujúci a trochu dusiaci, tak po vstupe do lesa ma prepadol čistý, ničím neskalený strach. Odporné ticho, na les príliš odporné. Každá vetvička praskla ako naschvál a všetky prirodzené šumy boli odstránené, aby dokonale vynikli zvuky vytvárajúce v mysli zlé predstavy.
"Toto čo má byť za les?" - zmohla som sa na tupú otázku po dlhej chvíli nemohúceho civenia do šera medzi kmeňmi stromov. Aj tie boli neprirodzene rovné a šibnuto presne rozmiestnené, niečo, čo na prvý pohľad zaváňalo podrazom.
"Ciyi!!" - dodal Mrťo a Paľo nesmelo zapípal - "Hovno?".
"Tak týmto lesom by som dobrovoľne nešla, ani keby na konci čakal sir Rafa s prstienkom," povedala som na slovné zdôraznenie mojich obáv. Zaťukala som na hladkú striebornú kôru stromu a čakala ozvenu. Nič. A ba! Ozvena, ale nie môjho klopania!
"Odžubujéš!" smial sa Mrťo. "Šak vidím, že sa ti tu páči."
"A prečo?! Prečo aj ja?!" - pravdupovediac, slzy strachu sa mi tisli do očí a vyhybala som sa každému ťuknutiu o strom. "Si ani nepovedal, prečo akurát sem ideme Paľovi frajerku hľadať! Veď to tu vyzerá ako vysnené miesto pre samovrahov. Keď ma za najbližším stromom zadrhne tamto sivé z kríka, čo na nás pozerá odkedy tu stojíme, sa ani čudovať nebudem!!"
"Mrťo-hoho-ó, ja tam nechcem ísť!" - zaplakal Paľo. Krík sa zavrtel.
Mrťo zmĺkol, vykročil na cestu, ktorá tam ako naschvál bola jasne viditeľná, aj keď po nej, ako povedal prievozník, nik nemohol kráčať uz riadne dlho, pozrel na nás iba raz a dosť významne, aby sme vedeli, že nemáme inú možnosť a nechal napätie ďalej pozvoľna rásť. My dvaja s Paľom sme sa bezradne rozhliadali okolo seba, strhávali sa pri každom odpornom zvuku a verím, že Paľo rovnako ako ja dumal, či toto je tá chvíľa, keď príde uvedomenie si konca a pred očami sa spustí film vlastného života. Akou smrťou tu zhynieme? Všetci rovnakou, či každý inou? A prečo?? Pre všetky sily sveta - prečo??
Keď sme okolo seba vytvorili už hmatateľné polia strachu, až potom Mrto prevravel: "Vraj sa volá Margarétka a má vlasy až po zem."
Veľmi náročna informácia pre hlavy pracujúce na krízovej frekvencii. Chcela som vedieť, či to, čo ma šteklí pod kolenom, je len náhodný konárik, alebo zámer niečoho živého, preto nebolo možné rozmýšlľať, ako nejaká Margarétka súvisí s horou, z ktorej vanie des.
"Kto?" - spýtala som sa, aj tak sa už nič nemohlo zmeniť. Uf, bol to len konárik. Držal ho malý gremlinček, čo hneď zabehol za strom.
"Tá dievka, čo po ňu ideme."
"Margarétka? Tu?" - Paľo obžil a prestal počítať oči, čo nás sledovali.
"Nech sa volá aj Brundehilda a má dve hlavy s vlasmi po zem, " rozhorčila som sa, lebo som ostala zjavne len ja jediná plne si vedomá, kde sme sa ocitli a že to nemôžeme prežiť. "Vy nechápete, čo sa robí?! Ten les je zakliaty až do het, na vrchu hory sú najskôr draky a plno hávede, čo ani meno nemá, a ten jednooký v krčme vravel, že každyý kto tu zahynie - a to každý zahynie! - sa pridá k nim!! Fakt ste takí drbnutí?!"
"Gremľa, a prečo si s nami nastúpila na plť, keď si to všetko vedela dopredu?" - Mrťova logika vie byť nepríjemná.
"Lebo ste išli vy dvaja," znie to ako chabý argument, ale je to tak. Paľo a Mrťo sú bezo mňa stratení, fakt si nevedia rady. Sme proste už roky traja.
"Tak teraz nestresuj."
"Keď z druhého brehu to nevyzeralo tak strašne ako tu," dodala som.
"No nič, dáko sa podarí," durí nás Mrťo. "Ideme po tú dievku, nie? Chúďa, je tam na kopci samé už tak dlho..."
"Jak dlho? Ja nechcem žiadnu starú ropuchu," Paľo sa jednoznačne chytil na Mrťove lákadlá. Niežeby sme neboli samotári všetci traja, na somárstva všetkého druhu sme si pohodlne vystačili v rokmi overenom zložení, ale Paľo sa zrazu rozhodol oženiť a my ako kamoši sme ho nemohli nepodporiť. Namôjveru, skoro som pivo vypľúvala, keď mi to pred mesiacom v našej domovskej krčme oznámil. Mrťo sa toho chytil, pár dní nevravel nič, len prehutoval a v hlave snoval šialené plány, ktoré sa zhmotnili do chorej reality na brehu jazera, pod čiernym strašidelným lesom, na začiatku cesty k zakliatemu hradu.
"Ale poďme už rýchlo, treba stúpať do vrchu, kým ešte kúsok vidno," hurtoval Mrťo, ako by sme na zemiaky išli. Tu by zemiaky veruže nevzklíčili. Tu rástli len nevídané byle. Fialové a čiernozelené kontrastovali so sivými a priesvitnozelenými, všetko zasmušilé alebo mŕtvolne farby. Plno ostňov, listov pripravených rezať a pavučín. Korene rástli zo zásady nad zem a verím tomu, že schválne sa motali okolo členkov. A hrad - ten ešte nebolo ani tušiť.
"Toto čo má byť za les?" - zmohla som sa na tupú otázku po dlhej chvíli nemohúceho civenia do šera medzi kmeňmi stromov. Aj tie boli neprirodzene rovné a šibnuto presne rozmiestnené, niečo, čo na prvý pohľad zaváňalo podrazom.
"Ciyi!!" - dodal Mrťo a Paľo nesmelo zapípal - "Hovno?".
"Tak týmto lesom by som dobrovoľne nešla, ani keby na konci čakal sir Rafa s prstienkom," povedala som na slovné zdôraznenie mojich obáv. Zaťukala som na hladkú striebornú kôru stromu a čakala ozvenu. Nič. A ba! Ozvena, ale nie môjho klopania!
"Odžubujéš!" smial sa Mrťo. "Šak vidím, že sa ti tu páči."
"A prečo?! Prečo aj ja?!" - pravdupovediac, slzy strachu sa mi tisli do očí a vyhybala som sa každému ťuknutiu o strom. "Si ani nepovedal, prečo akurát sem ideme Paľovi frajerku hľadať! Veď to tu vyzerá ako vysnené miesto pre samovrahov. Keď ma za najbližším stromom zadrhne tamto sivé z kríka, čo na nás pozerá odkedy tu stojíme, sa ani čudovať nebudem!!"
"Mrťo-hoho-ó, ja tam nechcem ísť!" - zaplakal Paľo. Krík sa zavrtel.
Mrťo zmĺkol, vykročil na cestu, ktorá tam ako naschvál bola jasne viditeľná, aj keď po nej, ako povedal prievozník, nik nemohol kráčať uz riadne dlho, pozrel na nás iba raz a dosť významne, aby sme vedeli, že nemáme inú možnosť a nechal napätie ďalej pozvoľna rásť. My dvaja s Paľom sme sa bezradne rozhliadali okolo seba, strhávali sa pri každom odpornom zvuku a verím, že Paľo rovnako ako ja dumal, či toto je tá chvíľa, keď príde uvedomenie si konca a pred očami sa spustí film vlastného života. Akou smrťou tu zhynieme? Všetci rovnakou, či každý inou? A prečo?? Pre všetky sily sveta - prečo??
Keď sme okolo seba vytvorili už hmatateľné polia strachu, až potom Mrto prevravel: "Vraj sa volá Margarétka a má vlasy až po zem."
Veľmi náročna informácia pre hlavy pracujúce na krízovej frekvencii. Chcela som vedieť, či to, čo ma šteklí pod kolenom, je len náhodný konárik, alebo zámer niečoho živého, preto nebolo možné rozmýšlľať, ako nejaká Margarétka súvisí s horou, z ktorej vanie des.
"Kto?" - spýtala som sa, aj tak sa už nič nemohlo zmeniť. Uf, bol to len konárik. Držal ho malý gremlinček, čo hneď zabehol za strom.
"Tá dievka, čo po ňu ideme."
"Margarétka? Tu?" - Paľo obžil a prestal počítať oči, čo nás sledovali.
"Nech sa volá aj Brundehilda a má dve hlavy s vlasmi po zem, " rozhorčila som sa, lebo som ostala zjavne len ja jediná plne si vedomá, kde sme sa ocitli a že to nemôžeme prežiť. "Vy nechápete, čo sa robí?! Ten les je zakliaty až do het, na vrchu hory sú najskôr draky a plno hávede, čo ani meno nemá, a ten jednooký v krčme vravel, že každyý kto tu zahynie - a to každý zahynie! - sa pridá k nim!! Fakt ste takí drbnutí?!"
"Gremľa, a prečo si s nami nastúpila na plť, keď si to všetko vedela dopredu?" - Mrťova logika vie byť nepríjemná.
"Lebo ste išli vy dvaja," znie to ako chabý argument, ale je to tak. Paľo a Mrťo sú bezo mňa stratení, fakt si nevedia rady. Sme proste už roky traja.
"Tak teraz nestresuj."
"Keď z druhého brehu to nevyzeralo tak strašne ako tu," dodala som.
"No nič, dáko sa podarí," durí nás Mrťo. "Ideme po tú dievku, nie? Chúďa, je tam na kopci samé už tak dlho..."
"Jak dlho? Ja nechcem žiadnu starú ropuchu," Paľo sa jednoznačne chytil na Mrťove lákadlá. Niežeby sme neboli samotári všetci traja, na somárstva všetkého druhu sme si pohodlne vystačili v rokmi overenom zložení, ale Paľo sa zrazu rozhodol oženiť a my ako kamoši sme ho nemohli nepodporiť. Namôjveru, skoro som pivo vypľúvala, keď mi to pred mesiacom v našej domovskej krčme oznámil. Mrťo sa toho chytil, pár dní nevravel nič, len prehutoval a v hlave snoval šialené plány, ktoré sa zhmotnili do chorej reality na brehu jazera, pod čiernym strašidelným lesom, na začiatku cesty k zakliatemu hradu.
"Ale poďme už rýchlo, treba stúpať do vrchu, kým ešte kúsok vidno," hurtoval Mrťo, ako by sme na zemiaky išli. Tu by zemiaky veruže nevzklíčili. Tu rástli len nevídané byle. Fialové a čiernozelené kontrastovali so sivými a priesvitnozelenými, všetko zasmušilé alebo mŕtvolne farby. Plno ostňov, listov pripravených rezať a pavučín. Korene rástli zo zásady nad zem a verím tomu, že schválne sa motali okolo členkov. A hrad - ten ešte nebolo ani tušiť.
Dobrodruhovia: Na brehu jazera
"Hovno!"
Spravili sme s odhodlaním prvé nezmyselné kroky ďalej od vody a zdravého rozumu.
Keď sme vyskákali z malej plte po vyše hodinovej plavbe cez jazero, bolo neskoré popoludnie. Počuli sme, ako si prievozník za našimi chrbtami ešte naposledy poklepal bakuľou po čele, odrazil sa od hnijúceho móla a snažil sa primäť plť k vrcholovým výkonom.
"Hovno! Hovno!" - zdupľoval Paľo, keď sa mu do topánky nasypalo kamenčie a drobné zbytky niekdajších živočíchov na holom brehu jazera.
"Vravela som ti, že to nedopadne dobre, presne tak, ako zakaždým," osopila som sa na Mrťa, ktorý si veselo nadhadzoval batôžtek na chrbte. Vyzeral ako šťastný turista na slnečnom výlete, čím ostro kontrastoval s prostredím.
"A čo? Sa vam tu nepáči?" - spýtal sa Mrťo radostne ignorujúc vážnosť situácie.
"HOVNO!"
"Chápeš?" - Paľov skrkvaný nos bol mojím kľúčovým dôkazom.
"Šak uvidíš, jaky bude Paľo rád, keď bude po všetkom a budeme na to spomínať." Obdivujem Mrťove predstavy budúcnosti.
"Keď bude po všetkom a súčasne my budeme nažive. Si to posral. Paľo sa bojí. A ja tiež. A dosť."
"Joooj, jak malí ste!" Mrťov hlas plačlivo zaťahoval. Keby som nevedela, že sa ohromne baví, asi by som na to brala ohľad, ale takto som nemusela. Mrťo bol vo svojom živle.
Jazero by sa bolo aj vydalo za nami, ale dobre vedelo, do čoho sa trepeme, tak si len škodoradostne vychutnávalo pohľad na naše chrbty. Bolo obrovské, na druhý breh nebolo vidieť. Vodná hladina sa iba v spomienkach na prievozníkovu plť kyvotala drobnými vlnkami, inak mala snahu zobrať na seba zrkadlový vzhľad. Zapozerala som sa do nej a úplne som pochopila, prečo nám domorodci v krčme na náprotivnom brehu rozprávali, že to robiť netreba - zabudla som celý svet naokolo, bolo mi dobre a pokojne, a nebyť kameňa v ceste, asi by som sa stratila úplne.
"Pažaa! Vy ste obidvaja s Paľom rovnakí!" - začal Mrťo zoširoka. "Celé týždne počúvam, že poďme dagde dačo zažiť a čo všetko chcete, a keď sa vám človek trochu snaží pomôcť, tak sa bojíte!"
"Ja som myslela, ze keď Paľo povie, že chce frajerku, tak pôjdeme do krčmy alebo do parku, možno na nejaký ples...," bránila som svoj kúsok pravdy.
"Pre Paľa nechceme len takú hocijakú," tasil Mrťo najsilnejší argument nelogicky hneď v úvode. Nerozumiem jeho taktikám. Myslí rychlejšie, ako my ostatní, to bude tým...
"Ale mne by ozaj stačila aj dáka krčmárka," vrátil sa k väčšinou používanej reči aj Paľo. Konečne, veď napokon oňho nám išlo. "Vlastne taká krčmárka by bola ideálna, to pekné dievky sú, šikovné, by som jej pomáhal s pivom a vínom, mno."
"Aha, vidíš, aký pekný nápad? Tak sa otočíme, nie?" - obzerala som sa na breh jazera, ktorý sa začínal haliť do podvečernej hmly.
"No ani nie," prevravel Mrťo smerom k hustej hore pred nami.
"Prečo nie?" - pýtal sa naivne Paľo, preskakujúc jarček žblnkajúci cez cestičku. Žaba z vymytej priehlbinky naňho s ľútosťou zaškŕkala a odskočila veľavravne do vysokej trávy. Povedala by som, že noci v divočine sú pekne hlučný žúr viacerých tvorov, ale tunák, na úpätí hory bolo nepríjemne mĺkvo. Dokonca akoby s klesajúcim slnkom sa zverina balila a utekala a bežný ruch mrazivo vyhasínal.
"Už nám nepôjde žiadna plť na druhý breh jazera," oznámil Mrťo s provokatívnym pokojom.
"Jakže nepôjde?" - nechcela som chápať. Nie, nechcela.
"Prievozník vozí len raz za tri dni a dnes sa už nevráti," Mrťo sa otočil s úsmevom na nás. "Som nepovedal?"
Chladné vlhké ovzdušie hustnúce strachom preťalo dvojhlasné: "Hovno!!"
Spravili sme s odhodlaním prvé nezmyselné kroky ďalej od vody a zdravého rozumu.
Keď sme vyskákali z malej plte po vyše hodinovej plavbe cez jazero, bolo neskoré popoludnie. Počuli sme, ako si prievozník za našimi chrbtami ešte naposledy poklepal bakuľou po čele, odrazil sa od hnijúceho móla a snažil sa primäť plť k vrcholovým výkonom.
"Hovno! Hovno!" - zdupľoval Paľo, keď sa mu do topánky nasypalo kamenčie a drobné zbytky niekdajších živočíchov na holom brehu jazera.
"Vravela som ti, že to nedopadne dobre, presne tak, ako zakaždým," osopila som sa na Mrťa, ktorý si veselo nadhadzoval batôžtek na chrbte. Vyzeral ako šťastný turista na slnečnom výlete, čím ostro kontrastoval s prostredím.
"A čo? Sa vam tu nepáči?" - spýtal sa Mrťo radostne ignorujúc vážnosť situácie.
"HOVNO!"
"Chápeš?" - Paľov skrkvaný nos bol mojím kľúčovým dôkazom.
"Šak uvidíš, jaky bude Paľo rád, keď bude po všetkom a budeme na to spomínať." Obdivujem Mrťove predstavy budúcnosti.
"Keď bude po všetkom a súčasne my budeme nažive. Si to posral. Paľo sa bojí. A ja tiež. A dosť."
"Joooj, jak malí ste!" Mrťov hlas plačlivo zaťahoval. Keby som nevedela, že sa ohromne baví, asi by som na to brala ohľad, ale takto som nemusela. Mrťo bol vo svojom živle.
Jazero by sa bolo aj vydalo za nami, ale dobre vedelo, do čoho sa trepeme, tak si len škodoradostne vychutnávalo pohľad na naše chrbty. Bolo obrovské, na druhý breh nebolo vidieť. Vodná hladina sa iba v spomienkach na prievozníkovu plť kyvotala drobnými vlnkami, inak mala snahu zobrať na seba zrkadlový vzhľad. Zapozerala som sa do nej a úplne som pochopila, prečo nám domorodci v krčme na náprotivnom brehu rozprávali, že to robiť netreba - zabudla som celý svet naokolo, bolo mi dobre a pokojne, a nebyť kameňa v ceste, asi by som sa stratila úplne.
"Pažaa! Vy ste obidvaja s Paľom rovnakí!" - začal Mrťo zoširoka. "Celé týždne počúvam, že poďme dagde dačo zažiť a čo všetko chcete, a keď sa vám človek trochu snaží pomôcť, tak sa bojíte!"
"Ja som myslela, ze keď Paľo povie, že chce frajerku, tak pôjdeme do krčmy alebo do parku, možno na nejaký ples...," bránila som svoj kúsok pravdy.
"Pre Paľa nechceme len takú hocijakú," tasil Mrťo najsilnejší argument nelogicky hneď v úvode. Nerozumiem jeho taktikám. Myslí rychlejšie, ako my ostatní, to bude tým...
"Ale mne by ozaj stačila aj dáka krčmárka," vrátil sa k väčšinou používanej reči aj Paľo. Konečne, veď napokon oňho nám išlo. "Vlastne taká krčmárka by bola ideálna, to pekné dievky sú, šikovné, by som jej pomáhal s pivom a vínom, mno."
"Aha, vidíš, aký pekný nápad? Tak sa otočíme, nie?" - obzerala som sa na breh jazera, ktorý sa začínal haliť do podvečernej hmly.
"No ani nie," prevravel Mrťo smerom k hustej hore pred nami.
"Prečo nie?" - pýtal sa naivne Paľo, preskakujúc jarček žblnkajúci cez cestičku. Žaba z vymytej priehlbinky naňho s ľútosťou zaškŕkala a odskočila veľavravne do vysokej trávy. Povedala by som, že noci v divočine sú pekne hlučný žúr viacerých tvorov, ale tunák, na úpätí hory bolo nepríjemne mĺkvo. Dokonca akoby s klesajúcim slnkom sa zverina balila a utekala a bežný ruch mrazivo vyhasínal.
"Už nám nepôjde žiadna plť na druhý breh jazera," oznámil Mrťo s provokatívnym pokojom.
"Jakže nepôjde?" - nechcela som chápať. Nie, nechcela.
"Prievozník vozí len raz za tri dni a dnes sa už nevráti," Mrťo sa otočil s úsmevom na nás. "Som nepovedal?"
Chladné vlhké ovzdušie hustnúce strachom preťalo dvojhlasné: "Hovno!!"
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)