Inteligenti

(31. januára 2008):
Majo: "Ja by som chcel mať IQ dáke prvočíslo."
(rehot)
Majo: "...alebo aspoň mocninu dvojky."

(Pepo sa učí na skúšku už dáky týždeň...):
Mrťo: "...možno v skriptách..."
Pepo: "Ty máš skriptá?!?!?!"
Mrťo: "Šak ja som ich písal!"
Pepo: "A to mi teraz vravíš?!"

Hraví

(30. januára 2008, antistresujúce hračky, nervák a vrtuľka):
A: "To je blbé na tých hračkách, že k tebe samé neprídu."
T: "Veď na to sme tu traja."

Zmoknutí

Dôkaz sporom

(27.1.2008, v izbe):
Pepo (matematik): "Ja som raz dokazoval bratovi sporom. že je debil."
Mrťo: "A to ako bolo?"
Pepo: "Som najprv predpokadal, že nie je debil."

(pozn.red.: Pepov brat nie je debil.)

Malý Mirko

Dolu vodou?

Elf ladne kráčal pažiťou, prehlboko vnorený do svojich ušľachtilých myšlienok. Vlasy sa mu dramaticky leskli v svetle mesiaca (robili to okrem toho aj v akomkoľvek inom svetle, ba aj v tme). Načúval len stromom a tráve.
"Ach," vzdychol vznešene. Spravil tým dobrý dojem na niekoľko sedmokrások (čo si budeme hovoriť o sedmokráskach...).
Tvárou sa mu mihol tieň a zbystril pozornosť, keď v húštine po pravoboku zašušťalo lístie. Praskla vetvička, možno dve. Vyťahujúc šíp a napínajúc tetivu luku jeho postoj vyjadroval nevyslovenú otázku: "Chto tam?"
Ticho.
Keď usúdil, že sa nebezpečenstvu ukázal dostatočne odstrašujúco, zložil luk a šíp a pobral sa ďalej. Už nie tak beztarostne a nevnímavo. Tieň na tvári pretvoril do trvalo zamračeného výrazu so silným dôrazom na desivé pohľady.
Šuchot vpravo.Tentokrát zaujal bojový postoj "Vylez, dobijem ťa!" a do posledného vlasu nahnevaný jastril do kríkov. Zazdalo sa mu, že vidí niečo lesklé. Žmurká to naňho? Chvíľu gánil, mal chuť vrčať, ale výchova mu bránila. Po liste, ktorý sa mu najmenej pozdával, sa zgúľal čerstvo vyblýskaný chrobák.
"Veď preto," zahrozil sa mu elf a zložil zbrane aj v duchu. Čo najrýchlejšie zahnal nepokojné pocity po vytrhnutí z elfích úvah a pôvabne kráčal ďalej sám.

"Grétka, čo ty na tom elfovi vlastne vidíš?", spýtal sa Johan v pomalej chvíľke pred obedom.
"Je pekný."
"Anó, a čo ešté?"
"No, je veľmi pekný. Ja ho chcem," rozhodla sa Grétka.
"Pôjdeme na čiernočierny trh a kúpime ti vlastného elfa," Johan mal riešenie takmer vždy.
"Ja nechcem hocijakého elfa. Ja chcem tohto."
"A načo by ti bol?"
"Rozprávali by sme sa," predostrela Grétka jasnožltú predstavu.
"S elfom???", Johan práve elfom nefandil. "Však dobre, možno je to milý chlapík."

Where is my mind

Gremka: "Mrťo, prečo som nervovo labilná a nevyrovnaná??"
Mrťo: "Lebo si dievča?"

Mrťo pomáha chápať

Mrťo: "Pozerám, aká si pekná."
Gremka: "A čo z toho mám?!" (nešťastne zaľúbená a prehliadaná)
Mrťo: "Chcela by si byť radšej škaredá a tlstá?"
(po chvíli, zarazene)
Gremka: "Aha."

Dospelí

Vážne veci

Troglodyti sa trochu strácali v mizivom svetle jedinej sviečky. Od rána zúrivo čarovali a nedarilo sa im, nech mala zúrivosť akékoľvek podoby a vlastnosti. Ťažké hlavy ponorené do dúm si nevšimli postupujúce zimné šero. Dvere sa tiež cítili celý deň nesvoje, preto sa náramne potešili láskavému klopkaniu.
"Decká, s tým cesnakom ste to prehnali," upozornil Druhý veliteľ smrteľne vážne, pretože vtipný už nevládal byť. Bol zelený.
"Uhú, a ja som z toho smradu vinila čajík ...," pochopila Grétka, zacítila sa previnilo a čajík na zmierenie osladila medom.
"Mali by ste to ísť vyhodiť. Aha, vonku sa oteplilo, sneh zišiel na blato, pekne je ..."
"Pôjdem, pôjdem, keby som to dala do smetného koša, trpaslíkov by porazilo."
"Len im to tam daj, nech sa aj oni rozveselia!" pomyslel Trafo na dobro druhých. "Šak drú ako mulice, pozri, ani teraz ich tu niet."
Druhý veliteľ zvedavým zrakom zapátral v prítmi.
"A čo som to chcel - Johan tu nie je?"
"N-i-e," dôsledne precedil Trafo. "Už odišiel. Možno sa šiel najesť."
"Ú-už? Tééraz??", prekvapenie bolo slabé slovo pre Druhého veliteľa napriek tomu, že sa rovnako pôsobivo čudoval už nejaký ten rok. Robil to rád. "No nič, keď príde, tak ho pošlite, " a odišiel.

Dvere do brlohu nakoniec nemali až taký šedivý deň, lebo sa opäť rozleteli.
"Niekto ma hľadal?", skúmal Johan s pohárikom mlieka v ruke a každodennou, dobre krytou nádejou v hlase.
"Máš ísť za Druhým veliteľom," ochotne oznámil Trafo.
"Ú, čo chce?" Johan bol vo svojom živle.
"Johan! Čo ty tu vlastne robíš?" nedalo Grétke. "Už sme ťa ani nečakali."
"Prečo?" pokračoval Johan v predstieraní samozrejmosti svojho výskytu.
"Ja len tak, že je popoludnie skoro v ťahu a bol si tu od rána ... a si tu znova ..."
"Ále, " teraz chvíľka obšívania sa. "... tak som si vravel, čo budem doma sedieť. Povedal som si - prídem, prejavím záujem, dáke čary potočíme, nie? Nože, Grétká, ukáž, čo si načarovala za celý deň!"

Troglodyti si chýbali.

Pre A.B.

Niekto sa usmievať musí

Do múky!
Tak ja si celé Vianoce navliekam drobnučké korálky, aby som k svojej najkrajšej blúzke mala ladiaci sedemradový náramok (život riskujem, pri spiekaní jeho koncov), kvôli novej suknici odídem skôr z práce, lebo obchody sú otvorené len do šiestej ...
... a ON?
Ani sa na mňa nepríde pozrieť !!

Nič. Tak teda nabudúce.

Hehe.

Prekvapenia

(11.1.2008, 14:53):
J: "Začal rok a motyka strieľa."

Ďalší pokus

Grétka sa zahľadela na elfa.
Elf sa zahľadel na Grétku.
Grétka sa zatvárila rozkošne, ako si už týždne nacvičovala.
Elf si prehrabol jemnou rúčkou strieborné hodvábne vlasy.
Grétka sa pokúsila o milý úsmev, meniac pritom veselo farby.
Elf sa zachmúril a znechutene odvrátil pohľad.
"Hm, tak nič," vzdychla Grétka. Dôverne poznala túto situáciu. Opakovala sa so železnou, prinajhoršom drevenou pravidelnosťou už niekoľko rokov.
"Ale zdalo sa mi, že dnes sa zamračil trochu kamarátskejšie," povedala Lucia a odlomila si kúsok perníčka.
Na námestí sa stretávali rôzne tvory, no Grétkine oči spoľahlivo privykli na prehliadanie behemotov, zbojníkov a podobnej čvargy a všímali si jagavé ušľachtilejšie bytosti. Elfov napríklad, najmä keď medzi nimi vynikal jeden, večne zadumaný, ba priam nasrdene pôsobiaci.
"Kašli na to, Grétka," zjavilo sa Johanovo pochopenie v pravej chvíli. "Poďme minúť dáke groše hentam do Akvária. Čo ich budeme doma v ponožkách sušiť!"
Kusisko meteoritu dopadlo dvadsať krokov od nich s nehraným besom. Otriasli zo seba sneh a humus, čo na nich z neho napadal a šuchtavo vykročili vpred. Akvárium ich z diaľky príjemne volalo.

...prečo sa mi život tak veľmi páči.

Po strašnom dni.
Pucciniho Messa di Gloria. Zboristi sa pučia na pódiu, muzikanti sláky lámu, do trúb hučia, bubny mlátia. Uprostred tohto umeleckého skvostu, v tichej pomlke medzi časťami Messy, sivý pán vedľa mňa sa nakloní k svojej žene a jasným forte-šeptom, ktorý znie ako nôž na papieri, oznámi svojej drahej:
"Nie som si istý, či som vypol plyn, keď som odchádzal."
Tak.
... a pre toto.

Ako to bolo

Bol to ten snaživý sneh. Chalúpka bola dôkladne pocukrovaná, na cencúlikoch sa bavil vietor, na hutnej vrstve snehu zase malé svetielka, preskakovali, menili sa, farbili a trblietali. Všade v okolí ležalo nočné zimné ticho, šušťali len padajúce vločky a občas vetvičky kriačin. No už tesne za polozasypanými oblokmi sa dalo zachytiť hurhaj zvnútra. Koncoročná oslava bola rozbehnutá ako parný rušeň na rovnej koľaji a desať mladých hrdiel sa smialo a rozprávalo, pilo a jedlo už od rána. Po večernej sánkovačke a snehovej bitke, ktorou sa skončila, všetci ocenili taplý čaj s medom a varené víno...

Alebo to nebolo celkom tak?

...námestie na poslednú chvíľu dostalo rozum, podvolilo sa zime a neroztápalo viac padajúci sneh. Hádam nebude silvester v jarnom povetrí! Dav pri vyžiarenej šéf-jedli mesta bol pestrofarebný a rozjarený, len pre odvážnych a spoločenských. Trochu opatrne sme sa pretískali pomedzi strapčeky ľudí, vždy v paranoidnom strehu pred delobuchmi a fľašami. Do polnoci chýbala už len slabá štvrť hodina. Hľadali sme priestor aj pre nás. Stačilo, aby sa Hárry zatváril zlovestne a zrazu sme udupkávali svoj kúsok snehu. Mínus pätnásť celziov sa snažilo zdolať chuť oslavovať, ale predvídavo sme boli vystrojení medovinou...

Nie? Takto tiež nie?

...netajím - zbožňujem svetielka, všetko, čo sa sa trblieta a leskne. Ohňostroj je zlý, škodí Zemi, ale mám preňho aj tak slabosť. Najradšej mám drobné bledožlté iskričky, čo sa sypú k zemi ako vodopády. Alebo tie rýchle šibnuté krížom-krážom trieliace lietavice. Pozerám na sídlisko dolu, za riekou, zároveň strážim rozľahlú plochu predo mnou, občas niečo aj spomedzi bytoviek vyletí. Psisko sa asi prvýkrát bojí a je zalezené pod kreslom. S mamou si pripíjame šumivým celaskonom, potrpíme si na netradičnosť. Mama skúsene prepína programy a zisťuje, či niečo stojí za pozretie. Dnes večer sme už videli všetko - pokus o politickú satiru, karaoke, nestarnúce legendy aj niekoľko slušných vtipov. Končíme po pol hodine pri sľubne stupídnom horore a mama sa rozhodne pre spánok. Psisko je smutné a na chate mám už len jedného kamaráta. Silvestrovali sme spolu, štrngla som celaskonom o monitor.
Ďalší rok budem asi v tej malej zasneženej chalúpke s bandou strelených kamošov, alebo výskať na rachotiaci ohňostroj v uliciach mesta. Presne o rok.