Niekedy sa vyskytol stav nudze aj skor, ked niektora dracia hlava kychla. Bosorka vtedy oslavovala aj tri dni. Cena balicku kariet preburala celokrajinny penazny strop. Po stosedemnastich rokoch zacala bosorka cielene rozprasovat cierne korenie k dracim hlavam. Na mieste krachnutej trafiky si teraz pocestni robia taboraky.
To korenie sa jej stalo osudnym. Raz si kychlo naraz vsetkych devat hlav. Bosorka prave prelieta nad hradom. Tlakova vlnu ju odstrelila nevedno kam. O niekolko rokov neskor Londynske noviny priniesli spravu, ze v Cine sa rozmaha novy druh hazardnej hry. Niektori si to spajaju prave s tym korenenym vybuchom.
Ozvali sa však aj pochybovačné hlasy chronických frfľošov ("Bol to fatálny dôsledok dlhodobého historického vývoja...") a fanúšikovia tunguzského výbuchu ("#$@&*!, nevidíte tú očividnú súvislosť?!"). Istý lesný mužíček si však vo svojej chalúpke tíško myslel, že situácia presne zodpovedá bosorkiným ťahom z utajenia.
Z roka na rok, z dekady na dekadu pocas dvoch storoci tie hlasy silneli. A muzicek sa bal viac a viac. A coraz menej vychadzal z chalupky. Len v najnutnejsich pripadoch. Dlho pozoroval okolie cez poodchylene dvere alebo zastrete okno. Vzdy zhasol, ked chcel ist von. A po nociach kopal tunel.
Štýlovo a so zmyslom pre dekadenciu sa hrabkal v čiernej hline, pohŕdavo fľochal na hrudy zlata a drahé kamene a skrýval ich pod kompost. Myslieval pri tom zásadne na lesné víly a trpaslíkov a škaredo sa im v duchu vysmieval. Jedného dňa, nadránom to bolo, narazil nepredvídane na obydlie podzemných trolíkov, ktorí žili učičíkaní pocitom vlastnej dokonalosti a bezpečia. Mužíček uvidel, čo nemal...
...dival sa na... to... tu vec. Nevedel to pomenovat. Nevedel, co to je. Chvilu sedel, chilu stal. Nevedel odvratit zrak, nemohol. Nechcel. Dotkol sa to. A ono to pozrelo na neho. Prisahal by, ze to nie je zive, ale tak nejako citil, ze ho pozoruje. Pulzovalo mu to pod rukou a zaroven to bolo priserne studene. Vedel, ze nemal. Uz to vedel. Vedel, ze je neskoro. Vedel, ze toto sa nikdy nemalo stat.
Bol pred ním maličký, jeho vlastnou rukou čerstvo vyhrabaný chrem. Lesný mužíček si to rýchlo a bolestne uvedomil, lebo chremík ho láskavo uhryzol do prsta. Keď bol mužíček ešte veľmi malý, sníval o tom, že raz svojho vlastného chrema nájde a ten ho bude poctivo chremovsky sprevádzať do konca jeho dní ako najvernejší kamarát. No teraz, na staré kolená, keď už na samotu privykol, začal mať obavy, čo všetko mu chrem prinesie. Nie, chrema sa nedá zbaviť, kto si ho raz vykope, už ho má navždy. Ako sa darí chremovi, tak sa darí aj jeho opatrovníkovi. Zbaviť sa chrema znamená zomrieť....
Divali sa do oci. Teda, keby chrem nejake oci mal. Ale tak nejako ste hned vedeli, kedy na vas upriamil pozornost. Lesny muzik bol smutny. A trochu zuril. Preco prave teraz, preco prave on, preco... prave... Zdvihol sa a siel hore do svojej chalupky, pomaly z nohy na nohu. Ani sa neobzrel. Postoval kotlik na ohen, sadol si na stolicku. Vobec ho neprekvapilo ne na stole sedi chrem a svojou pozornostou prechadza cely pribytok. Rychlo si zvyka, napadlo muzika. Chremov novy domov. Smutne mu poklesla hlava.
Ja len chcem čitateľov upozorniť (rozprávači o tom samozrejme vedia), že chrem MÁ oči. Pri svojom štúdiu som sa už s touto prítulnou parazitickou formou stretol (profesor Krtprst určite nebude súhlasiť s pomenovaním parazit) a tak viem, že chrem ma v štádiu, keď ho ešte nenašiel hostiteľ, rozvynutý zmysel, ktorý je možné popísať len atramentom s prímesou jedovatej očnej tekutiny ščura žulového. Tento zmysel v hĺbkach dokonale nahradzuje zrak a teda oči nepotrebuje. Preto a zároveň preto aby boli chránené sú pokrité kožovitým výrastkom. Ten sa ale po vylezení na povrch rýchlo stratí.
Zatiaľ však chrem oči nemal, a tak sa oboznamoval so svojím novým svetom ostatnými jedenástimi zmyslami. Veselo si podchvíľou chrochtal a kýval nôžkami zvesenými zo stola. Lesný mužíček sa mu zapáčil (čo zas nebolo až také nečakané u chrema). "Aspoňže tak", povedal si mužíček pri tomto zistení, lebo pozanal pár škaredých historiek o ľudoch, ktorých si ich vlastný chrem neobľúbil... "Tak odteraz sme dvaja", znelo jeho druhé vyhlásenie v ten deň. Priblížil sa k čoraz spokojnejšiemu chremovi a skoro ho pohladkal. Zadíval sa na hrad, potom do tunela, znova na hrad, znova do tunela a ešte niekoľkokrát to zopakoval...
Citil sa unaveny. Viac a viac. Silnejsie. Beznadejne. Vedel, ze to stane. Chrem musi z nieco zit. Zije z okolia. Zije zo zivota. Musi najst zivot. Musi mat... ach, hlupy, hlupy, hlupy. Nadaval si. Mal ich chovat, alebo pestovat. Vzdy mal mat zasobu. Teraz musi von. Chrem pojde s nim. Ako inak. Musi to zvladnut.
Vyšiel do záhradky pred domom a spýtavo sa zahľadel do záhonov byliniek. Neodpovedali mu. Zato chrem sa im venoval tiež, snoril v nich a po chvíli sa dal vytušiť len podľa hlasného chrúmania a mľaskania. "Aha, tak dobre, trošku samostatný bude...", odľahlo mužíčkovi. Keď však zmizla dobrá tretina mužíčkovho obľúbeného záhona, usúdil, že to stačiť nebude. Nevedel, čím chrema zasýtiť a okolitý les mu zožrať nedovolí! "Ach," vzdychol mužíček a jeho ach obsahovalo obrovské odhodlanie. Vrátil sa do chalúpky a pod posteľou nahmatal svoje staré topánky. Aj mu clivo prišlo pri pohľade na ne. "Ešte tu niekde musí byť batoh na cesty..."
Chremovi sa nechcelo chodit. Radsej sa viezol, vyliezol na batoh, pohodlna sa tam netiahol a driemal. Z kroku na krok bol batoh tazsi. Lesny Muzicek citil ako sa za nim otacaju stromy, ako ho pozoruju oci z tienov... akoy vsetko na chvilu zastalo a pozorovalo ho, ked prechadzal okolo. Aj les sa mu zdal vtedy tichsi. Napadlo ho, ci si to vsima chrem, ci to vidi. Napadlo ho, ako jeho vidi les, nenavidi ho, alebo len chrema. Chce mu pomoct? Muzicek velmi chcel, aby mu les chcel pomoct.
Lesu to však bolo jedno. Čisto sebecky sa zaoberal inými záležitosťami a aj keď si mužík navrával, že po ňom sliedi, jednotlivé stromy sa obzerali nie za ním ale za niečím iným, za niečím, čo sa potajme plížilo v kroví za idúcou dvojicou a o čom mužíček zatiaľ nemal ani zdanie. Chrem však zdanie mal, jeho jedenásť zmyslov bolo veľkým plusom, nik ho nemohol tromfnúť. Preto si nemohol nevšimnúť, čo sa za ním dialo. Už to pozoroval niekoľko hodín a stále zvažoval aký postoj má zaujať. Akási detinská roztopašnosť mu nedovolila upozorniť mužíčka na blížiace sa nebezpečenstvo. Pravda, včera večer sa trocha pohádali a tak sa niesol na batohu a na znak urazenosti mlčal. Zmysly mal však v strehu, vedel, že keď bude zle, hrdosť musí odložiť bokom...
Chrem si nebol isty. Presnejsie nevedel predpovedat buducnost. Jeho zmysly registrovali dianie za muzikom v tmavych kutoch lesa. Zmysly mu davali dostatocny obraz o tvorovi, ktory siel za nimi. Jeho zmysly mu jasne davali na javo, ze to za nimi je lovec. A ze muzik je korist. Citil to. Vedel to. Nevedel sa ale dostat tomu tvorovi do hlavy. Bolo to zle? Dobre? Len zviera? S niecim takym sa Chrem este nestretol. Bol zvedavy. Vedel, ze je nezranitelny. Ze mu nic a nikto nemoze ublizit. Ale cim dlhsie sli lesom a "to" slo za nimi, tym viac si uvedomoval, ze spoznava novy pocit v sebe samom. Pochybnost.
18 komentárov:
...a pretoze na hrade neplynul cas, uz asi sto rokov hrali karty o zapalky a cakali, co sa stane.
A mozno cakaju dodnes.
Najradšej hrávali sedmu. A ešte mali radi malé kvietky na streche (možno stále).
...a pod hradom bola nejak ycas trafika. Patrila jednej bosorke. Lenze skrachovala, lebo z hradu chodili kupovat len nove karty. Tak raz za 10 rokov.
Niekedy sa vyskytol stav nudze aj skor, ked niektora dracia hlava kychla. Bosorka vtedy oslavovala aj tri dni. Cena balicku kariet preburala celokrajinny penazny strop. Po stosedemnastich rokoch zacala bosorka cielene rozprasovat cierne korenie k dracim hlavam. Na mieste krachnutej trafiky si teraz pocestni robia taboraky.
To korenie sa jej stalo osudnym. Raz si kychlo naraz vsetkych devat hlav. Bosorka prave prelieta nad hradom. Tlakova vlnu ju odstrelila nevedno kam.
O niekolko rokov neskor Londynske noviny priniesli spravu, ze v Cine sa rozmaha novy druh hazardnej hry.
Niektori si to spajaju prave s tym korenenym vybuchom.
Ozvali sa však aj pochybovačné hlasy chronických frfľošov ("Bol to fatálny dôsledok dlhodobého historického vývoja...") a fanúšikovia tunguzského výbuchu ("#$@&*!, nevidíte tú očividnú súvislosť?!"). Istý lesný mužíček si však vo svojej chalúpke tíško myslel, že situácia presne zodpovedá bosorkiným ťahom z utajenia.
Z roka na rok, z dekady na dekadu pocas dvoch storoci tie hlasy silneli. A muzicek sa bal viac a viac. A coraz menej vychadzal z chalupky.
Len v najnutnejsich pripadoch. Dlho pozoroval okolie cez poodchylene dvere alebo zastrete okno. Vzdy zhasol, ked chcel ist von.
A po nociach kopal tunel.
Štýlovo a so zmyslom pre dekadenciu sa hrabkal v čiernej hline, pohŕdavo fľochal na hrudy zlata a drahé kamene a skrýval ich pod kompost. Myslieval pri tom zásadne na lesné víly a trpaslíkov a škaredo sa im v duchu vysmieval. Jedného dňa, nadránom to bolo, narazil nepredvídane na obydlie podzemných trolíkov, ktorí žili učičíkaní pocitom vlastnej dokonalosti a bezpečia. Mužíček uvidel, čo nemal...
...dival sa na... to... tu vec. Nevedel to pomenovat. Nevedel, co to je. Chvilu sedel, chilu stal. Nevedel odvratit zrak, nemohol. Nechcel.
Dotkol sa to. A ono to pozrelo na neho. Prisahal by, ze to nie je zive, ale tak nejako citil, ze ho pozoruje. Pulzovalo mu to pod rukou a zaroven to bolo priserne studene.
Vedel, ze nemal. Uz to vedel. Vedel, ze je neskoro. Vedel, ze toto sa nikdy nemalo stat.
Bol pred ním maličký, jeho vlastnou rukou čerstvo vyhrabaný chrem. Lesný mužíček si to rýchlo a bolestne uvedomil, lebo chremík ho láskavo uhryzol do prsta. Keď bol mužíček ešte veľmi malý, sníval o tom, že raz svojho vlastného chrema nájde a ten ho bude poctivo chremovsky sprevádzať do konca jeho dní ako najvernejší kamarát. No teraz, na staré kolená, keď už na samotu privykol, začal mať obavy, čo všetko mu chrem prinesie. Nie, chrema sa nedá zbaviť, kto si ho raz vykope, už ho má navždy. Ako sa darí chremovi, tak sa darí aj jeho opatrovníkovi. Zbaviť sa chrema znamená zomrieť....
Divali sa do oci. Teda, keby chrem nejake oci mal. Ale tak nejako ste hned vedeli, kedy na vas upriamil pozornost.
Lesny muzik bol smutny. A trochu zuril. Preco prave teraz, preco prave on, preco... prave...
Zdvihol sa a siel hore do svojej chalupky, pomaly z nohy na nohu. Ani sa neobzrel. Postoval kotlik na ohen, sadol si na stolicku. Vobec ho neprekvapilo ne na stole sedi chrem a svojou pozornostou prechadza cely pribytok.
Rychlo si zvyka, napadlo muzika. Chremov novy domov. Smutne mu poklesla hlava.
Ja len chcem čitateľov upozorniť (rozprávači o tom samozrejme vedia), že chrem MÁ oči. Pri svojom štúdiu som sa už s touto prítulnou parazitickou formou stretol (profesor Krtprst určite nebude súhlasiť s pomenovaním parazit) a tak viem, že chrem ma v štádiu, keď ho ešte nenašiel hostiteľ, rozvynutý zmysel, ktorý je možné popísať len atramentom s prímesou jedovatej očnej tekutiny ščura žulového. Tento zmysel v hĺbkach dokonale nahradzuje zrak a teda oči nepotrebuje. Preto a zároveň preto aby boli chránené sú pokrité kožovitým výrastkom. Ten sa ale po vylezení na povrch rýchlo stratí.
Zatiaľ však chrem oči nemal, a tak sa oboznamoval so svojím novým svetom ostatnými jedenástimi zmyslami. Veselo si podchvíľou chrochtal a kýval nôžkami zvesenými zo stola. Lesný mužíček sa mu zapáčil (čo zas nebolo až také nečakané u chrema). "Aspoňže tak", povedal si mužíček pri tomto zistení, lebo pozanal pár škaredých historiek o ľudoch, ktorých si ich vlastný chrem neobľúbil... "Tak odteraz sme dvaja", znelo jeho druhé vyhlásenie v ten deň. Priblížil sa k čoraz spokojnejšiemu chremovi a skoro ho pohladkal. Zadíval sa na hrad, potom do tunela, znova na hrad, znova do tunela a ešte niekoľkokrát to zopakoval...
Citil sa unaveny. Viac a viac. Silnejsie. Beznadejne. Vedel, ze to stane. Chrem musi z nieco zit. Zije z okolia. Zije zo zivota.
Musi najst zivot. Musi mat... ach, hlupy, hlupy, hlupy. Nadaval si. Mal ich chovat, alebo pestovat. Vzdy mal mat zasobu. Teraz musi von. Chrem pojde s nim. Ako inak. Musi to zvladnut.
Vyšiel do záhradky pred domom a spýtavo sa zahľadel do záhonov byliniek. Neodpovedali mu. Zato chrem sa im venoval tiež, snoril v nich a po chvíli sa dal vytušiť len podľa hlasného chrúmania a mľaskania. "Aha, tak dobre, trošku samostatný bude...", odľahlo mužíčkovi. Keď však zmizla dobrá tretina mužíčkovho obľúbeného záhona, usúdil, že to stačiť nebude. Nevedel, čím chrema zasýtiť a okolitý les mu zožrať nedovolí! "Ach," vzdychol mužíček a jeho ach obsahovalo obrovské odhodlanie. Vrátil sa do chalúpky a pod posteľou nahmatal svoje staré topánky. Aj mu clivo prišlo pri pohľade na ne. "Ešte tu niekde musí byť batoh na cesty..."
Chremovi sa nechcelo chodit. Radsej sa viezol, vyliezol na batoh, pohodlna sa tam netiahol a driemal. Z kroku na krok bol batoh tazsi. Lesny Muzicek citil ako sa za nim otacaju stromy, ako ho pozoruju oci z tienov... akoy vsetko na chvilu zastalo a pozorovalo ho, ked prechadzal okolo. Aj les sa mu zdal vtedy tichsi. Napadlo ho, ci si to vsima chrem, ci to vidi. Napadlo ho, ako jeho vidi les, nenavidi ho, alebo len chrema. Chce mu pomoct? Muzicek velmi chcel, aby mu les chcel pomoct.
Lesu to však bolo jedno. Čisto sebecky sa zaoberal inými záležitosťami a aj keď si mužík navrával, že po ňom sliedi, jednotlivé stromy sa obzerali nie za ním ale za niečím iným, za niečím, čo sa potajme plížilo v kroví za idúcou dvojicou a o čom mužíček zatiaľ nemal ani zdanie. Chrem však zdanie mal, jeho jedenásť zmyslov bolo veľkým plusom, nik ho nemohol tromfnúť. Preto si nemohol nevšimnúť, čo sa za ním dialo. Už to pozoroval niekoľko hodín a stále zvažoval aký postoj má zaujať. Akási detinská roztopašnosť mu nedovolila upozorniť mužíčka na blížiace sa nebezpečenstvo. Pravda, včera večer sa trocha pohádali a tak sa niesol na batohu a na znak urazenosti mlčal. Zmysly mal však v strehu, vedel, že keď bude zle, hrdosť musí odložiť bokom...
Chrem si nebol isty. Presnejsie nevedel predpovedat buducnost. Jeho zmysly registrovali dianie za muzikom v tmavych kutoch lesa. Zmysly mu davali dostatocny obraz o tvorovi, ktory siel za nimi. Jeho zmysly mu jasne davali na javo, ze to za nimi je lovec. A ze muzik je korist. Citil to. Vedel to. Nevedel sa ale dostat tomu tvorovi do hlavy. Bolo to zle? Dobre? Len zviera? S niecim takym sa Chrem este nestretol. Bol zvedavy. Vedel, ze je nezranitelny. Ze mu nic a nikto nemoze ublizit. Ale cim dlhsie sli lesom a "to" slo za nimi, tym viac si uvedomoval, ze spoznava novy pocit v sebe samom. Pochybnost.
Zverejnenie komentára