Takmer biela lúka

Grétka sedela na lúke. Divé trávy sa hrali na more, o ktorom im rozprávali sťahovavé vtáky, a pomedzi vlnky stebiel sa mihala Grétkina hlava. Nebo sa vytiahlo svetlou modrou a v krátkych zábleskoch si prehadzovalo zo severu na juh žlté iskričky, ktoré nechávali tenké dlhé stopy, pomaly sa trúsiace dolu k zemi.

Grétka si nevšímala ani nebo, ani žltý prach padajúci do vlasov.

Z veľkej diaľky a veľkej výšky sa na ňu od hranice lesa pozeral starý strom a krútil vetvami. Preňho vyzerala ako zaprášený hladný chrobáčik, ktorý v malom krúžku okolo seba vyjedol všetko dobré. Grétka kmásala jednu margarétu za druhou a sústredene im prepočítavala lupienky. Starý strom vzdychol a opäť si chcel preložiť koreň cez koreň, no uvedomil si, že nemôže, lebo je v hline. Zasmial sa a veselo sa zakýval, a ďalej pozoroval to, čo už toľkokrát za svoj život videl. "Čo sa len ľudia napýtajú kvetov a tie prosté stvory margarétové nemajú šajn, čo od nich chcú."