Elf ladne kráčal pažiťou, prehlboko vnorený do svojich ušľachtilých myšlienok. Vlasy sa mu dramaticky leskli v svetle mesiaca (robili to okrem toho aj v akomkoľvek inom svetle, ba aj v tme). Načúval len stromom a tráve.
"Ach," vzdychol vznešene. Spravil tým dobrý dojem na niekoľko sedmokrások (čo si budeme hovoriť o sedmokráskach...).
Tvárou sa mu mihol tieň a zbystril pozornosť, keď v húštine po pravoboku zašušťalo lístie. Praskla vetvička, možno dve. Vyťahujúc šíp a napínajúc tetivu luku jeho postoj vyjadroval nevyslovenú otázku: "Chto tam?"
Ticho.
Keď usúdil, že sa nebezpečenstvu ukázal dostatočne odstrašujúco, zložil luk a šíp a pobral sa ďalej. Už nie tak beztarostne a nevnímavo. Tieň na tvári pretvoril do trvalo zamračeného výrazu so silným dôrazom na desivé pohľady.
Šuchot vpravo.Tentokrát zaujal bojový postoj "Vylez, dobijem ťa!" a do posledného vlasu nahnevaný jastril do kríkov. Zazdalo sa mu, že vidí niečo lesklé. Žmurká to naňho? Chvíľu gánil, mal chuť vrčať, ale výchova mu bránila. Po liste, ktorý sa mu najmenej pozdával, sa zgúľal čerstvo vyblýskaný chrobák.
"Veď preto," zahrozil sa mu elf a zložil zbrane aj v duchu. Čo najrýchlejšie zahnal nepokojné pocity po vytrhnutí z elfích úvah a pôvabne kráčal ďalej sám.
"Grétka, čo ty na tom elfovi vlastne vidíš?", spýtal sa Johan v pomalej chvíľke pred obedom.
"Je pekný."
"Anó, a čo ešté?"
"No, je veľmi pekný. Ja ho chcem," rozhodla sa Grétka.
"Pôjdeme na čiernočierny trh a kúpime ti vlastného elfa," Johan mal riešenie takmer vždy.
"Ja nechcem hocijakého elfa. Ja chcem tohto."
"A načo by ti bol?"
"Rozprávali by sme sa," predostrela Grétka jasnožltú predstavu.
"S elfom???", Johan práve elfom nefandil. "Však dobre, možno je to milý chlapík."
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára