V Keli

Brloh páchol cesnakom. Troglodyti ho nostalgicky šúpali a prechrumovali s clivo otupeným výrazom v očiach.
"Štípe?", nadhodila Lucia.
"Ale, ani v paži," zadrsnil Johan.
Prežúvali. Podchvíľou niektorému z úst odrobinka vypadla alebo slinka kvapla.
"Grétka niekam išla?", spýtal sa Trafo. "Nevidel som ju ešte dnes."
"Veliteľ ju zase poslal."
"Kam, do Kelu? Mňa tam posielal predvčerom. Čo ešte potrebuje? Všetko som doniesol, ba aj viac, ako bolo treba. Záhradní trpaslíci ma tam dlho nebudú chcieť vidieť..." Očividne bol Trafo so svojou prácou spokojný.
Dvere sa začali tváriť nepríjemne, keď sa za nimi ozývali zvuky prichádzajúceho. Šuchot, klepot, dupot a praskanie. Otvorili sa a do brlohu sa zosypala kôpka modravého snehu. Uprostred súkromného záveja na pokraji zániku stála hnedá vlneno-páperová postavička.
"Vitaj, Grétka," veselo zvolal Johan. "Ako bolo v Keli?"
"Že ako bolo v Keli? ZIMA!" Grétka sa jedovala ako tradične. "Do bakuľe! Vonku je zima na porazenie!!"
"Poďže ďalej ku ohníku, daj si cesnačik...," chlácholila ju Lucia.
"Aj medík je?" Grétka potlačila slzu dojatia a začala sa odmotávať zo zasnežených handier. Postúpila potom do stredu brloha k ohníku a vzala si strúčik cesnaku. "Tak je dobré byť zase tu, s vami."
Vonku svišťalo tunajšie domáce vetrisko a malé huňaté papagáje, ktoré ešte nemali všetky povinnosti takto v podvečer vyriadené, už chápali, že to bol zlý nápad ísť za nimi teraz. Niektoré sa snažili predrať do brlohu dierou v sklenej tabuli okna a aj sa im to darilo. Troglodyti ich sprvu hnali preč od ohňa a kôp cesnaku, ale ako víchor silnel, uľútostilo sa im a prestali sa oháňať a tĺcť palicami.
"A som zistil, že keď zapíjaš vodou tuto z džbánika, to dobré veci robí v ústach," chválil sa Johan.
"Odkiaľ je? Len obyčajná zo studne?" Grétka uznanlivo krútila hlavou, potom aj očami a vyplazila jazyk.
Štyria troglodyti svorne sedeli okolo malých plamienkov v piecke, prsty skúsene odbaľovali cesnak, hoci sa im lepili od medu. Zapíjali vodou a len občas niektorý prehovoril.
"Hej, veru, ako dobre je byť spolu..."

Šikovní

(12.12.2007, 12:58):
T: "No dobre, o jednu robotu už mám menej, bo to sa nedá"

(17.12.2007, 15:30):
J: "A vy ste tu dobre zdegenerovali dneska!"

Dračí deň

Osem päť.
"Už tu bol?", pýta sa Grétka na dverách. Veliteľ trvá na ôsmej hodine rannej ako čase začiatku pracovnej doby a pitia prvej kávy.
"Hej, hľadal ťa pred desiatimi minútami, máš ísť za ním."
Nebolo treba. Rozhodili sa dvere.
"No čaja! Ty čo robíš?! Kde si?! Ja som už kávu vypil sám a druhú si dám až po obede, lebo by ma už naisto porazilo!" Veliteľ bol akčný typ, taký dobrodruh, vetrom ošľahaný morský vlk, pirát ciest, svetobežník.
"Poď so mnou, poviem ti, čo urobíš!"
Ostatní troglodyti v brlohu sa tvárili náhodne. Ako náhodne vyskytnutí.
Veliteľ sa práve vrátil z dlhej cesty plný nápadov. V jeho bunkri vo veži stáli kufre nabalené novými tovarmi na spracovanie. Boli o kúštiček mohutnejšie a šibnutejšie ako zvyšok zariadenia, len tak sa dali postrehnúť. Polepené svetovými známkami, zaprášené, obdraté. Z jedného bolo dokonca odhryznuté.
"Grétka, tu v tejto taštičke - nože pozrite, čo to je?", povedal veliteľ otrčiac ruku s taškou, kým prehrabával kopy pestrofarebných harabúrd na stole, na zemi a pred skriňami. Taška bola hnedá a aj nejaké to morské blato už stretla, ale to malo ťažkosti udržať sa na stále očarujúcom a majestátne vyzerajúcom povrchu. 'Dofrasa aj s týmito tu počarovanými bakusmi!', neodpustila si Grétka v duchu. A v útrobách taštičky ...
"Neviem. V živote som také nevidela."
"Tak to zistite," pokračoval veliteľ nevzrušene, sústredený na kus modrej handry, z ktorej vypadávali malé kocky vždy, keď ňou zatriasol. Uložil ju do šuflíka s ceduľkou 'Do mesiaca' a hrabkal sa ďalej usilovne v rárohách, ruky sa mu mihali tak rýchlo a šikovne, až svetielkovali. To kvôli prsteňom, ktrorých nosieval statočne veľa.
"Hm, dobre," mykla Grétka plecom a vzala do ruky plátenú tašku. Hlavne si udržať nadhľad.

Okolo desiatej pred oknom preletel drak. Zelený s ostnatým chvostom a stredne veľkými krídlami. Bafkal dym z papule a upieral svoj dračí zrak, vnútorný aj vonkajší, pred seba. Opäť jeden z tých poctivcov, čo presne vedia, kedy kde čo majú spraviť a dá sa na nich spoľahnúť.
"A týchto nemám rád", mrzuto fľochol Johan. "Za nimi sa zvyknú trepať tie malé huňaté papagáje."
"Hej, mali by si to tí zelení nejako usporiadať v živote", znalecky dodala Grétka a v tichosti začala huňaté papagáje počítať.
Z prednej rohovej kancelárie sa ozvalo cinkanie skla a za ním hromženie.
"Skáraný drak, zase chvostom šmykol okno!" Druhého veliteľa netrápilo ani tak to okno, veď ho behemoti opravia, ale polámané ohnivé kríky sa veľmi opravovať nedajú.
Dvere vydali milý zvuk, škrabkanie nechtami, potom sa roztvorili na malú medzeru a dnu nazrela vysmiata ohnivočervená hlava.
"Čaute, makači!", bodro pozdravila Lucia vchádzajúc a zavrela za sebou dvere. "Dáme kaveja? Koľko vody dám variť?"
"Daj plný kotlík, tretia káva ma nezabije," hlásil Johan.
"Ste videli toho draka?", pýtala sa Lucia. "Druhému veliteľovi úplne sňal kvetinky, plazí sa teraz štvornožky a zbiera ich."
"A ty čo mu nepomáhaš?", rehotali sa ostatní.
"Ja im nechcem ublížiť, to on má k nim otcovský vzťah."
Káva príjemne prevoniavala pracovňu.
"No čo, Grétka, už si odhalila tajomstvo taštičky?", so sladučkým hlasom plným škodoradosti vyrýval Johan.
"A ozaj-ozaj, čo to máš robiť?", zaujímala sa aj Lucia.
"Ále, veliteľ sa zas túlal ktoviekadiaľ a naznášal haldy džadov do bunkra vo veži. Polovicu z nich nevie ani pomenovať, tak čo budú robiť jeho troglodyti najbližší mesiac? - zisťovať, čo je na čo dobré a či sa to nezíde náhodou...," zasmušila sa Grétka. "Ešteže váš Druhý veliteľ je taký domácky typ, všetko si pekne sám zmajstruje a je mu jasné, čo má."
"Nože jej to ukáž, Grétka," opäť Johan na sladko. Usmieval sa ako promovaný pokušiteľ. Grétka vybrala záhadu z tašky a vložila ju Lucii do rúk. Guľa mala priemer sedem a pol centimetra, bola bohato zdobená sympatickými ornamentmi, príjemné sa na ňu pozeralo, decentne farebná navodzovala pocit pokoja.
"Fú, a ťažká je!" Lucii poklesli ruky. "Z čoho to je? Nejaký kov, nie?"
"Hej, také čosi, nenapísali zloženie na obal. To bude odniekiaľ z opačnej strany sveta."
"A ty máš zistiť, čo to je? To ako? Šak to nepôjde, ako tak na ňu pozerám," konštatovala Lucia a vedela, o čom hovorí. Všetci to vedeli. Grétka prikývla. Po niekoľkých mesiacoch neutíchajúcich prekvapení a dramatických zvratov, ktoré služba u veliteľa so sebou priniesla, to jej schopnosť čudovať sa zabalila a smutne odišla. Veliteľ sa určite vie premiestňovať aj nelegálnymi spôsobmi, inak by to nestíhal, kufor mu určite dohrýzal krokodíl pri dobýjaní ďalšieho mesta a táto guľatá vec sa odmietne dať odčarovať. Nič nové.

Poobede sedeli traja zadumaní troglodyti pri ďalšej káve. Pošťuchovali sa palicami.
"Už vieš, čo s guličkou?", spýtal sa ledabolo Johan. Nemal rád, keď hladina napätia v jeho okolí klesala.
"Mám v tom jasno, v podstate je to už za vodou," vyhlásila Grétka. Ostatných trhlo.
"Si to hodila do močiarov za riekou?", opáčila Lucia.
"Aj to je dobrý nápad, ale nie," Grétkin úsmev bol už značne veselší ako ráno. "Nie, nie. Je to jednoduché. Vysvetlím, predvediem. Viete, čo je toto tu?"
Dvaja troglodyti poslušne zakrútili hlavami a nevraveli nič, lebo sa to nečakalo.
"Je to pekná, farebná, kovová guľa. Nič viac. Nedá sa odčarovať, lebo nie je začarovaná. To je nám jasné, že?"
"Dopaže! Ale veliteľovi to nehovor, mu zlomíš srdce!", pochechtávala sa Lucia.
"Ako by som mohla... Nepoviem nič. Treba niečo také vymyslieť, aby jeho sny ostali nedotknuté. Keď to chce mať čarovné, tak bude mať. To sa musí dať nejako nasimulovať. Požičala som si túto múdru knihu od neho a uvidíme, čo nám povie..."
"A to je dóbréééé totó!", potešil sa Johan a už naťahoval ruky za hrubou knihou vo viac ako demonštratívnej väzbe. Kniha zavrešťala mrzké slová v jej vlastnom jazyku.
"Ako jej budeme rozumieť?"
"Grétka nemá problém," zašomrala Grétka a pohrozila knihe palicou. "Kniha! Davaj! Vysyp to! Už sme sa predsa dohodli, nie?!"
Troglodyti zmĺkli a nechali knihu jačať a zavýjať. Práca ich vzala za srdcia.
"... tak a takto ... ešte semo kúsok ... jojoj, toto musíme tu! ..." - a veru niet strašnejšej bytosti, ako do práce zabratý troglodyt.
Dvere sa ozvali klopaním a po ňom sa elegantne otvorili.
"Á, Lucka, tu ste!", milo zašveholil Druhý veliteľ a pridal svoj neodolateľný úsmev. Očami prebehol brloh, nik to nevedel tak dôkladne ako on. "To čó robíte?"
"Čarujeme."
"Jééj, môžem sa pozrieť?", prejavil Druhý veliteľ hlboký a úprimný záujem. Pridal sa k skupinke troglodytov v brlohu. Po slabej polhodinke mohli vlci pod oknom sledovať toky strieborného svetla a zlaté blikanie. Jedna zo silnejších iskier preliezla vonkajšou okennou tabuľou, pričom v nej zanechala sentimentálny vzor.
"Decká, už je neskoro," smutne oznámil Druhý veliteľ, keď všetky svetielka v brlohu boli prisilné v kontraste s pokročilou tmou za oknom. "Ja už pôjdem, žena ma čaká. Dnes ideme za tvrdou kultúrou." Očividne by sa radšej ostal hrať s troglodytmi.
"Nezdrhneme aj my?", vzdal sa aj Johan. "Mňa to už nebaví, aj tak z toho nič nebude. Poďme radšej na medovinu! Pozrite mi do veštiacej gule, či sa môžem dnes ukazovať na námestí."
"Môžeš, Johan, ja som nás dnes už všetkých skontrolovala. Ty máš najviac, deväťdesiatpäť percent," na Luciu sa v tomto dá spoľahnúť. "Čo s guľou? Grétka, ideš?"
Grétka pozerala striedavo na guľu a na kolegov troglodytov. Na guli sa ani zbla nič nezmenilo, odkedy do nej svorne húdli kúzla. Na troglodytoch tiež nie.
"Á, kašlať na čary. Poďme na námestie, možno stretneme nejakých zaujímavých elfov."

Dvaja

Kopec za mestom nie je žiadna výzva, bol som tam už niekoľkokrát. Počas pracovných dní možno na lesných chodníkoch stretnúť zaťatých športovcov a cez víkendy rodinné davy so psami a taškami s jedlom. Celkom frekventované miesto. Často sa cez prasklinu v okne kancelárie pozerám na kopec a vravím si, že len čo bude trochu voľna, zabehnem ta vyvetrať sa. Potom večer po mňa príde kamarát Julo a samozrejme nejdeme na kopec, veď je tma, ale skočíme na pivo, do kina alebo na koncert, podľa toho, čo nám príde zbesilejšie. Na kopci som teda nebol azda päť rokov, vždy mi stačí myšlienka, že je stále tam a môžem ta kedykoľvek zájsť, veď on neújde... Preto sa mi ťažko verilo, že som sa na ceste k nemu ocitol práve uprostred noci, v treštivom mraze.
"Načo-načo sa sem trepeme?", pýtam sa bez záujmu, lebo ten opadol už pred hodinou, a obzerám si osnežné konárie stromov.
Ticho. Vŕzga nám sneh pod nohami, Julo pravidelne mocne dýcha, ja o niečo menej pravidelne fučím. Nad nami zaškrieka vrana, pridajú sa k nej ďalšie dve, v kríku vedľa čosi žuchne, vetvičky zapraštia a v mojom podvedomí sa vynára vábivá predstava vlka. Veľký, silný, zubiská vycerené, slintá, vrčí, no všetko, ako má byť. Nebojím sa vlkov, napokon, neverím, že by tu nejaký mohol byť, ale mám rád, keď sa smiem báť. Nebáť sa - to je protivná nuda.
"Ale je tu celkom pekne, že?", skúšam znova. Nejde mi ani tak o konverzáciu s Julom, ale pre vlastné spoločenské vyžitie chcem počuť aspoň svoj hlas. Julo mlčí navlas rovnako, ako posledných päť hodín. Úžasné, ako to dokáže udržať na jednej úrovni! Toto na ňom veľmi obdivujem, ako sa vie sústrediť na svoju métu a nepustí a nepustí.
"Aha, vlk!", skúšam na Jula inú taktiku.
"Nerev, nie si v Patagónii," vraví so stoickým pokojom v hlase. On ma snáď ani nevníma!
"Č-čo s tým ma dofrasa Patgónia?! Veď sme tam nikdy neboli!", načertím sa na chvíľu, nech sa vyhneme jednotvárnosti. Teraz mám pravdu zase ja - ozaj sme tam ešte neboli. Neviem, či tam niekedy bol on, ak áno, tak mi to zatajil, lebo sa poznáme už pekných pár rokov a počas dlhých večerov pri pive v rôznych kútoch sveta sme si už bársčo boli povedali.
Julo sa obzrie na mňa a pokrčiac ramenami povie len "Hm?". Dofrasa. Nemal som mu to vravieť. Je mi nad slnko jasnejšie, že v hlave sa mu začal rodiť cestovný plán. No čo, Patagónia, veď bude zábava ako vždy. Potom hľadí opäť už len pred seba a vytrvalo zošliapáva neporušenú vrstvu snehu. Snežilo posledné štyri dni bez prestávky a sem na kopec zjavne ešte nikto nešiel, teda určite nie hore lesom, kadiaľ ideme my. Už pri tom krivom strome dole, kde sme zišli z chodníka, som si povedal, že sa nebudem zaoberať myšlienkami na to, o čo mu dnes vlastne ide. Neprezradil mi nič. Len neskoro poobede prišiel autom, zazvonil pri dverách a tónom, ktorý mi z hlavy okamžite vymazal námietky, mi oznámil, že sa mám teplo obliecť, lebo práve odchádzame. Mal som zubnú kefku v ústach. Normálne by som ju bol prežvakol na druhú stranu a povedal niečo ako "Há?", ale tentokrát mi vypadla pri pohľade na jeho strašidelnú odhodlanosť a zmohol som sa iba na "H-h??!".
Keď som nastupoval do auta, nemohol som nevidieť obrovský mech na zadnom sedadle. Bol natrieskaný na prasknutie, rysovali sa v ňom hrany krabíc, kníh - ja neviem, niečoho hranatého.
"Zahráme Deda Mráza?", pýtal som sa veselo a on začal neodpovedať.
Cesty boli zaviate snehom, tých zopár drsných šoférov, čo sa odvážilo von, klialo na pohanský spôsob po kolená v snehu. Sedeli sme tíško v hrkotajúcom aute a smútočným tempom sme sa pohýňali po ceste smerom za mesto. Julo inteligentne pozeral na vozovku a namôjveru vyzeral dôležito ako minister Antarktídy prinajmenšom.
Takého som ho ešte nevidel, a to som s ním spáchal v posledných rokoch mnoho slušných dobrodružstiev. Mal som s ním tú česť, keď sa rozhodol piť týždeň po Vianociach iba absint, sedel som s ním v jeho starej škodovke, keď si to rúbal stodvadsať po nemeckých diaľniciach, v havajskej košeli a s cigarou v ústach, strážil som jeho veci, keď chcel stoj čo stoj vidieť v Afrike levy zblízka. Veľa sme cestovali, veľa sme chceli zažiť, veľa sme sa o tom všetkom potom rozprávali. Tak čo má znamenať toto ticho? Nehneval som sa za to, v podstate som to ani nijak hlboko neprežíval, myslím, že zo všetkého najviac som bol nedočkavý a zvedavý, čo sa stane. Zvedavosť bola to, čo nás s Julom tak veľmi spájalo a teraz tá moja strašne vyčíňala. Kvárila ma ukrutná zvedavosť! Doteraz mi vždy aspoň naznačil o čo pôjde, alebo som to vedel odhadnúť.
Už sme skoro hore. Na samom vrchu je lúka, ktorá je dôvodom, prečo kopec súkromne nazývam Holá hlava. Pomedzi zimné stromy a kriačiny vidím jej okraj. Snežiť prestalo už na obed a začalo sa veľmi rýchlo rozjasňovať. Slnko som síce zapadať nevidel, ale kým sme sa dotergali autom pod kopec, obloha bola skoro jasná a teraz, na vrchu, po mrakoch ani stopy. Nebo čierne ako uhlie v mojej pivnici, len na východnom obzore sa už prezrádza mesiac. Ozaj celkom pekné, pomyslím si, až na tú trafenú zimu. Hehe, mám niečo aj proti tomu vo vrecku, jeden nikdy nevie a - nech si Julo nemyslí, že ma zaskočí!
Jasné, tak smerujeme zrejme do stredu lúky. To je fajn, stred lúky je pekné miesto. Julova tvár sa začína meniť. Je na ňom badať spokojnosť, on sa teší! Stred lúky a Julo zastane. Zhodí vrece do snehu a zhlboka sa nadýchne. Ústa sa mu začínaju pošklbávať do úsmevu.
"Super, nie?", povie konečne prvé slová dňa. Vyhrabem hodinky spod okraja rukavice, svetra a vetrovky. Je deväť dvadsať.
"Čo bude teraz?", pýtam sa zdvorilostne.
"No... sme tu."
"A zdalo sa mi."
Julovi sa tvár premení na úsmev.
"Hej, nie je tu fakt super?"
Čo sa tomu chlapovi robí? Keď sme stáli nad Kilt Rockom, bol šťastný tiež, ale toto?
"Julo?", dávam do hlasu toľko nechápavosti, koľko v sebe nájdem. "Nerád ti to vravím, ale ja nerozumiem. Fakt nie."
"Čomu?"
"Na kieho sme sem šli." Teraz som ho dostal. Pozerá na mňa s nevinným detským začudovaním v rozblýskaných očiach.
"Ako to na kieho?"
On je tuším ozaj prekvapený. Tak toto je zaujímavé, akosi mám pocit, že prekvapenie malo byť mojou rolou na dnešný večer.
"Kde si bol celý deň? V práci! Čo potrebuješ? Oddych."
"Tebe šibe," vravím mu aj ja detsky úprimne. "Mohli sme ísť na pivo. A v kine dnes dávaju Spaľovača mŕtvol, mohli sme ísť zas."
"Ale o chvíľu výjde mesiac." Opäť ten detský pohľad.
Obzerám sa okolo seba, ako keby mi opustená zimná krajina mala povedala čo si myslieť. Lúka je pekne oblá s hladkým snehovým povrchom a od detstva mám slabosť pre sneh, úžasne sa na ňom láme svetlo. Tento kopec pre dnešný večer zmrzol, tu čas stojí. Pozerám znova na Jula a ten sa smeje a chichúňa, mädlí si ruky a začína rozmotávať povraz na vreci.
"Čo tam všetko máš?"
"Heh, samé užitočné veci."
"Pripravil si si aj nejaký program?"
"Zatancujem ti, chceš?"
Vytiahne dve veľké deky, dva skladacie stolčeky, plechovú krabicu od sušienok. Sú v nej domáce koláčiky. Akvarelový obraz, čo som mu vlani v lete daroval k narodeninám pozorne uloží na maličký drevený stojan za stoličky. Napokon z vreca vylezie aj obrovská termoska, ktorá s nami nejednu cestu zažila, a ani ju nemusí predstavovať, už viem, že je plná čaju s rumom.
"Spomínal som dnes celý deň na naše cesty a tak sa mi zachcelo dať si čaj na kopci. Ale vieš, tak štýlovo, viac na úrovni, nie ako keď si sadneme iba u nás alebo u vás doma. Máme už svoj vek. Vždy sme tu chceli ísť, nie?"
Uškŕňam sa na sneh, do ktorého teraz šľahol mesačný svit, a dáva si záležať na efektoch.
"Ty somár, a to ma tu ťaháš cez les potme, len aby sme si mohli štýlovo ľognúť čaju?"
"Keď sme sa ťahali vtedy s tými Eskimákmi, to ti nevadilo."
Julo sa tvári tak vznešene a dôstojne, anglickí lordi by k nemu mohli chodiť na lekcie. Na dôvažok vytiahne z vrecka monokel a nasadí si ho na pravé oko. Elegantne nadvihne obočie a uprie na mňa stojatý začudovaný výraz.
"No nedbám. Keď už sme tu. Nalievaš?"