V Keli

Brloh páchol cesnakom. Troglodyti ho nostalgicky šúpali a prechrumovali s clivo otupeným výrazom v očiach.
"Štípe?", nadhodila Lucia.
"Ale, ani v paži," zadrsnil Johan.
Prežúvali. Podchvíľou niektorému z úst odrobinka vypadla alebo slinka kvapla.
"Grétka niekam išla?", spýtal sa Trafo. "Nevidel som ju ešte dnes."
"Veliteľ ju zase poslal."
"Kam, do Kelu? Mňa tam posielal predvčerom. Čo ešte potrebuje? Všetko som doniesol, ba aj viac, ako bolo treba. Záhradní trpaslíci ma tam dlho nebudú chcieť vidieť..." Očividne bol Trafo so svojou prácou spokojný.
Dvere sa začali tváriť nepríjemne, keď sa za nimi ozývali zvuky prichádzajúceho. Šuchot, klepot, dupot a praskanie. Otvorili sa a do brlohu sa zosypala kôpka modravého snehu. Uprostred súkromného záveja na pokraji zániku stála hnedá vlneno-páperová postavička.
"Vitaj, Grétka," veselo zvolal Johan. "Ako bolo v Keli?"
"Že ako bolo v Keli? ZIMA!" Grétka sa jedovala ako tradične. "Do bakuľe! Vonku je zima na porazenie!!"
"Poďže ďalej ku ohníku, daj si cesnačik...," chlácholila ju Lucia.
"Aj medík je?" Grétka potlačila slzu dojatia a začala sa odmotávať zo zasnežených handier. Postúpila potom do stredu brloha k ohníku a vzala si strúčik cesnaku. "Tak je dobré byť zase tu, s vami."
Vonku svišťalo tunajšie domáce vetrisko a malé huňaté papagáje, ktoré ešte nemali všetky povinnosti takto v podvečer vyriadené, už chápali, že to bol zlý nápad ísť za nimi teraz. Niektoré sa snažili predrať do brlohu dierou v sklenej tabuli okna a aj sa im to darilo. Troglodyti ich sprvu hnali preč od ohňa a kôp cesnaku, ale ako víchor silnel, uľútostilo sa im a prestali sa oháňať a tĺcť palicami.
"A som zistil, že keď zapíjaš vodou tuto z džbánika, to dobré veci robí v ústach," chválil sa Johan.
"Odkiaľ je? Len obyčajná zo studne?" Grétka uznanlivo krútila hlavou, potom aj očami a vyplazila jazyk.
Štyria troglodyti svorne sedeli okolo malých plamienkov v piecke, prsty skúsene odbaľovali cesnak, hoci sa im lepili od medu. Zapíjali vodou a len občas niektorý prehovoril.
"Hej, veru, ako dobre je byť spolu..."

Šikovní

(12.12.2007, 12:58):
T: "No dobre, o jednu robotu už mám menej, bo to sa nedá"

(17.12.2007, 15:30):
J: "A vy ste tu dobre zdegenerovali dneska!"

Dračí deň

Osem päť.
"Už tu bol?", pýta sa Grétka na dverách. Veliteľ trvá na ôsmej hodine rannej ako čase začiatku pracovnej doby a pitia prvej kávy.
"Hej, hľadal ťa pred desiatimi minútami, máš ísť za ním."
Nebolo treba. Rozhodili sa dvere.
"No čaja! Ty čo robíš?! Kde si?! Ja som už kávu vypil sám a druhú si dám až po obede, lebo by ma už naisto porazilo!" Veliteľ bol akčný typ, taký dobrodruh, vetrom ošľahaný morský vlk, pirát ciest, svetobežník.
"Poď so mnou, poviem ti, čo urobíš!"
Ostatní troglodyti v brlohu sa tvárili náhodne. Ako náhodne vyskytnutí.
Veliteľ sa práve vrátil z dlhej cesty plný nápadov. V jeho bunkri vo veži stáli kufre nabalené novými tovarmi na spracovanie. Boli o kúštiček mohutnejšie a šibnutejšie ako zvyšok zariadenia, len tak sa dali postrehnúť. Polepené svetovými známkami, zaprášené, obdraté. Z jedného bolo dokonca odhryznuté.
"Grétka, tu v tejto taštičke - nože pozrite, čo to je?", povedal veliteľ otrčiac ruku s taškou, kým prehrabával kopy pestrofarebných harabúrd na stole, na zemi a pred skriňami. Taška bola hnedá a aj nejaké to morské blato už stretla, ale to malo ťažkosti udržať sa na stále očarujúcom a majestátne vyzerajúcom povrchu. 'Dofrasa aj s týmito tu počarovanými bakusmi!', neodpustila si Grétka v duchu. A v útrobách taštičky ...
"Neviem. V živote som také nevidela."
"Tak to zistite," pokračoval veliteľ nevzrušene, sústredený na kus modrej handry, z ktorej vypadávali malé kocky vždy, keď ňou zatriasol. Uložil ju do šuflíka s ceduľkou 'Do mesiaca' a hrabkal sa ďalej usilovne v rárohách, ruky sa mu mihali tak rýchlo a šikovne, až svetielkovali. To kvôli prsteňom, ktrorých nosieval statočne veľa.
"Hm, dobre," mykla Grétka plecom a vzala do ruky plátenú tašku. Hlavne si udržať nadhľad.

Okolo desiatej pred oknom preletel drak. Zelený s ostnatým chvostom a stredne veľkými krídlami. Bafkal dym z papule a upieral svoj dračí zrak, vnútorný aj vonkajší, pred seba. Opäť jeden z tých poctivcov, čo presne vedia, kedy kde čo majú spraviť a dá sa na nich spoľahnúť.
"A týchto nemám rád", mrzuto fľochol Johan. "Za nimi sa zvyknú trepať tie malé huňaté papagáje."
"Hej, mali by si to tí zelení nejako usporiadať v živote", znalecky dodala Grétka a v tichosti začala huňaté papagáje počítať.
Z prednej rohovej kancelárie sa ozvalo cinkanie skla a za ním hromženie.
"Skáraný drak, zase chvostom šmykol okno!" Druhého veliteľa netrápilo ani tak to okno, veď ho behemoti opravia, ale polámané ohnivé kríky sa veľmi opravovať nedajú.
Dvere vydali milý zvuk, škrabkanie nechtami, potom sa roztvorili na malú medzeru a dnu nazrela vysmiata ohnivočervená hlava.
"Čaute, makači!", bodro pozdravila Lucia vchádzajúc a zavrela za sebou dvere. "Dáme kaveja? Koľko vody dám variť?"
"Daj plný kotlík, tretia káva ma nezabije," hlásil Johan.
"Ste videli toho draka?", pýtala sa Lucia. "Druhému veliteľovi úplne sňal kvetinky, plazí sa teraz štvornožky a zbiera ich."
"A ty čo mu nepomáhaš?", rehotali sa ostatní.
"Ja im nechcem ublížiť, to on má k nim otcovský vzťah."
Káva príjemne prevoniavala pracovňu.
"No čo, Grétka, už si odhalila tajomstvo taštičky?", so sladučkým hlasom plným škodoradosti vyrýval Johan.
"A ozaj-ozaj, čo to máš robiť?", zaujímala sa aj Lucia.
"Ále, veliteľ sa zas túlal ktoviekadiaľ a naznášal haldy džadov do bunkra vo veži. Polovicu z nich nevie ani pomenovať, tak čo budú robiť jeho troglodyti najbližší mesiac? - zisťovať, čo je na čo dobré a či sa to nezíde náhodou...," zasmušila sa Grétka. "Ešteže váš Druhý veliteľ je taký domácky typ, všetko si pekne sám zmajstruje a je mu jasné, čo má."
"Nože jej to ukáž, Grétka," opäť Johan na sladko. Usmieval sa ako promovaný pokušiteľ. Grétka vybrala záhadu z tašky a vložila ju Lucii do rúk. Guľa mala priemer sedem a pol centimetra, bola bohato zdobená sympatickými ornamentmi, príjemné sa na ňu pozeralo, decentne farebná navodzovala pocit pokoja.
"Fú, a ťažká je!" Lucii poklesli ruky. "Z čoho to je? Nejaký kov, nie?"
"Hej, také čosi, nenapísali zloženie na obal. To bude odniekiaľ z opačnej strany sveta."
"A ty máš zistiť, čo to je? To ako? Šak to nepôjde, ako tak na ňu pozerám," konštatovala Lucia a vedela, o čom hovorí. Všetci to vedeli. Grétka prikývla. Po niekoľkých mesiacoch neutíchajúcich prekvapení a dramatických zvratov, ktoré služba u veliteľa so sebou priniesla, to jej schopnosť čudovať sa zabalila a smutne odišla. Veliteľ sa určite vie premiestňovať aj nelegálnymi spôsobmi, inak by to nestíhal, kufor mu určite dohrýzal krokodíl pri dobýjaní ďalšieho mesta a táto guľatá vec sa odmietne dať odčarovať. Nič nové.

Poobede sedeli traja zadumaní troglodyti pri ďalšej káve. Pošťuchovali sa palicami.
"Už vieš, čo s guličkou?", spýtal sa ledabolo Johan. Nemal rád, keď hladina napätia v jeho okolí klesala.
"Mám v tom jasno, v podstate je to už za vodou," vyhlásila Grétka. Ostatných trhlo.
"Si to hodila do močiarov za riekou?", opáčila Lucia.
"Aj to je dobrý nápad, ale nie," Grétkin úsmev bol už značne veselší ako ráno. "Nie, nie. Je to jednoduché. Vysvetlím, predvediem. Viete, čo je toto tu?"
Dvaja troglodyti poslušne zakrútili hlavami a nevraveli nič, lebo sa to nečakalo.
"Je to pekná, farebná, kovová guľa. Nič viac. Nedá sa odčarovať, lebo nie je začarovaná. To je nám jasné, že?"
"Dopaže! Ale veliteľovi to nehovor, mu zlomíš srdce!", pochechtávala sa Lucia.
"Ako by som mohla... Nepoviem nič. Treba niečo také vymyslieť, aby jeho sny ostali nedotknuté. Keď to chce mať čarovné, tak bude mať. To sa musí dať nejako nasimulovať. Požičala som si túto múdru knihu od neho a uvidíme, čo nám povie..."
"A to je dóbréééé totó!", potešil sa Johan a už naťahoval ruky za hrubou knihou vo viac ako demonštratívnej väzbe. Kniha zavrešťala mrzké slová v jej vlastnom jazyku.
"Ako jej budeme rozumieť?"
"Grétka nemá problém," zašomrala Grétka a pohrozila knihe palicou. "Kniha! Davaj! Vysyp to! Už sme sa predsa dohodli, nie?!"
Troglodyti zmĺkli a nechali knihu jačať a zavýjať. Práca ich vzala za srdcia.
"... tak a takto ... ešte semo kúsok ... jojoj, toto musíme tu! ..." - a veru niet strašnejšej bytosti, ako do práce zabratý troglodyt.
Dvere sa ozvali klopaním a po ňom sa elegantne otvorili.
"Á, Lucka, tu ste!", milo zašveholil Druhý veliteľ a pridal svoj neodolateľný úsmev. Očami prebehol brloh, nik to nevedel tak dôkladne ako on. "To čó robíte?"
"Čarujeme."
"Jééj, môžem sa pozrieť?", prejavil Druhý veliteľ hlboký a úprimný záujem. Pridal sa k skupinke troglodytov v brlohu. Po slabej polhodinke mohli vlci pod oknom sledovať toky strieborného svetla a zlaté blikanie. Jedna zo silnejších iskier preliezla vonkajšou okennou tabuľou, pričom v nej zanechala sentimentálny vzor.
"Decká, už je neskoro," smutne oznámil Druhý veliteľ, keď všetky svetielka v brlohu boli prisilné v kontraste s pokročilou tmou za oknom. "Ja už pôjdem, žena ma čaká. Dnes ideme za tvrdou kultúrou." Očividne by sa radšej ostal hrať s troglodytmi.
"Nezdrhneme aj my?", vzdal sa aj Johan. "Mňa to už nebaví, aj tak z toho nič nebude. Poďme radšej na medovinu! Pozrite mi do veštiacej gule, či sa môžem dnes ukazovať na námestí."
"Môžeš, Johan, ja som nás dnes už všetkých skontrolovala. Ty máš najviac, deväťdesiatpäť percent," na Luciu sa v tomto dá spoľahnúť. "Čo s guľou? Grétka, ideš?"
Grétka pozerala striedavo na guľu a na kolegov troglodytov. Na guli sa ani zbla nič nezmenilo, odkedy do nej svorne húdli kúzla. Na troglodytoch tiež nie.
"Á, kašlať na čary. Poďme na námestie, možno stretneme nejakých zaujímavých elfov."

Dvaja

Kopec za mestom nie je žiadna výzva, bol som tam už niekoľkokrát. Počas pracovných dní možno na lesných chodníkoch stretnúť zaťatých športovcov a cez víkendy rodinné davy so psami a taškami s jedlom. Celkom frekventované miesto. Často sa cez prasklinu v okne kancelárie pozerám na kopec a vravím si, že len čo bude trochu voľna, zabehnem ta vyvetrať sa. Potom večer po mňa príde kamarát Julo a samozrejme nejdeme na kopec, veď je tma, ale skočíme na pivo, do kina alebo na koncert, podľa toho, čo nám príde zbesilejšie. Na kopci som teda nebol azda päť rokov, vždy mi stačí myšlienka, že je stále tam a môžem ta kedykoľvek zájsť, veď on neújde... Preto sa mi ťažko verilo, že som sa na ceste k nemu ocitol práve uprostred noci, v treštivom mraze.
"Načo-načo sa sem trepeme?", pýtam sa bez záujmu, lebo ten opadol už pred hodinou, a obzerám si osnežné konárie stromov.
Ticho. Vŕzga nám sneh pod nohami, Julo pravidelne mocne dýcha, ja o niečo menej pravidelne fučím. Nad nami zaškrieka vrana, pridajú sa k nej ďalšie dve, v kríku vedľa čosi žuchne, vetvičky zapraštia a v mojom podvedomí sa vynára vábivá predstava vlka. Veľký, silný, zubiská vycerené, slintá, vrčí, no všetko, ako má byť. Nebojím sa vlkov, napokon, neverím, že by tu nejaký mohol byť, ale mám rád, keď sa smiem báť. Nebáť sa - to je protivná nuda.
"Ale je tu celkom pekne, že?", skúšam znova. Nejde mi ani tak o konverzáciu s Julom, ale pre vlastné spoločenské vyžitie chcem počuť aspoň svoj hlas. Julo mlčí navlas rovnako, ako posledných päť hodín. Úžasné, ako to dokáže udržať na jednej úrovni! Toto na ňom veľmi obdivujem, ako sa vie sústrediť na svoju métu a nepustí a nepustí.
"Aha, vlk!", skúšam na Jula inú taktiku.
"Nerev, nie si v Patagónii," vraví so stoickým pokojom v hlase. On ma snáď ani nevníma!
"Č-čo s tým ma dofrasa Patgónia?! Veď sme tam nikdy neboli!", načertím sa na chvíľu, nech sa vyhneme jednotvárnosti. Teraz mám pravdu zase ja - ozaj sme tam ešte neboli. Neviem, či tam niekedy bol on, ak áno, tak mi to zatajil, lebo sa poznáme už pekných pár rokov a počas dlhých večerov pri pive v rôznych kútoch sveta sme si už bársčo boli povedali.
Julo sa obzrie na mňa a pokrčiac ramenami povie len "Hm?". Dofrasa. Nemal som mu to vravieť. Je mi nad slnko jasnejšie, že v hlave sa mu začal rodiť cestovný plán. No čo, Patagónia, veď bude zábava ako vždy. Potom hľadí opäť už len pred seba a vytrvalo zošliapáva neporušenú vrstvu snehu. Snežilo posledné štyri dni bez prestávky a sem na kopec zjavne ešte nikto nešiel, teda určite nie hore lesom, kadiaľ ideme my. Už pri tom krivom strome dole, kde sme zišli z chodníka, som si povedal, že sa nebudem zaoberať myšlienkami na to, o čo mu dnes vlastne ide. Neprezradil mi nič. Len neskoro poobede prišiel autom, zazvonil pri dverách a tónom, ktorý mi z hlavy okamžite vymazal námietky, mi oznámil, že sa mám teplo obliecť, lebo práve odchádzame. Mal som zubnú kefku v ústach. Normálne by som ju bol prežvakol na druhú stranu a povedal niečo ako "Há?", ale tentokrát mi vypadla pri pohľade na jeho strašidelnú odhodlanosť a zmohol som sa iba na "H-h??!".
Keď som nastupoval do auta, nemohol som nevidieť obrovský mech na zadnom sedadle. Bol natrieskaný na prasknutie, rysovali sa v ňom hrany krabíc, kníh - ja neviem, niečoho hranatého.
"Zahráme Deda Mráza?", pýtal som sa veselo a on začal neodpovedať.
Cesty boli zaviate snehom, tých zopár drsných šoférov, čo sa odvážilo von, klialo na pohanský spôsob po kolená v snehu. Sedeli sme tíško v hrkotajúcom aute a smútočným tempom sme sa pohýňali po ceste smerom za mesto. Julo inteligentne pozeral na vozovku a namôjveru vyzeral dôležito ako minister Antarktídy prinajmenšom.
Takého som ho ešte nevidel, a to som s ním spáchal v posledných rokoch mnoho slušných dobrodružstiev. Mal som s ním tú česť, keď sa rozhodol piť týždeň po Vianociach iba absint, sedel som s ním v jeho starej škodovke, keď si to rúbal stodvadsať po nemeckých diaľniciach, v havajskej košeli a s cigarou v ústach, strážil som jeho veci, keď chcel stoj čo stoj vidieť v Afrike levy zblízka. Veľa sme cestovali, veľa sme chceli zažiť, veľa sme sa o tom všetkom potom rozprávali. Tak čo má znamenať toto ticho? Nehneval som sa za to, v podstate som to ani nijak hlboko neprežíval, myslím, že zo všetkého najviac som bol nedočkavý a zvedavý, čo sa stane. Zvedavosť bola to, čo nás s Julom tak veľmi spájalo a teraz tá moja strašne vyčíňala. Kvárila ma ukrutná zvedavosť! Doteraz mi vždy aspoň naznačil o čo pôjde, alebo som to vedel odhadnúť.
Už sme skoro hore. Na samom vrchu je lúka, ktorá je dôvodom, prečo kopec súkromne nazývam Holá hlava. Pomedzi zimné stromy a kriačiny vidím jej okraj. Snežiť prestalo už na obed a začalo sa veľmi rýchlo rozjasňovať. Slnko som síce zapadať nevidel, ale kým sme sa dotergali autom pod kopec, obloha bola skoro jasná a teraz, na vrchu, po mrakoch ani stopy. Nebo čierne ako uhlie v mojej pivnici, len na východnom obzore sa už prezrádza mesiac. Ozaj celkom pekné, pomyslím si, až na tú trafenú zimu. Hehe, mám niečo aj proti tomu vo vrecku, jeden nikdy nevie a - nech si Julo nemyslí, že ma zaskočí!
Jasné, tak smerujeme zrejme do stredu lúky. To je fajn, stred lúky je pekné miesto. Julova tvár sa začína meniť. Je na ňom badať spokojnosť, on sa teší! Stred lúky a Julo zastane. Zhodí vrece do snehu a zhlboka sa nadýchne. Ústa sa mu začínaju pošklbávať do úsmevu.
"Super, nie?", povie konečne prvé slová dňa. Vyhrabem hodinky spod okraja rukavice, svetra a vetrovky. Je deväť dvadsať.
"Čo bude teraz?", pýtam sa zdvorilostne.
"No... sme tu."
"A zdalo sa mi."
Julovi sa tvár premení na úsmev.
"Hej, nie je tu fakt super?"
Čo sa tomu chlapovi robí? Keď sme stáli nad Kilt Rockom, bol šťastný tiež, ale toto?
"Julo?", dávam do hlasu toľko nechápavosti, koľko v sebe nájdem. "Nerád ti to vravím, ale ja nerozumiem. Fakt nie."
"Čomu?"
"Na kieho sme sem šli." Teraz som ho dostal. Pozerá na mňa s nevinným detským začudovaním v rozblýskaných očiach.
"Ako to na kieho?"
On je tuším ozaj prekvapený. Tak toto je zaujímavé, akosi mám pocit, že prekvapenie malo byť mojou rolou na dnešný večer.
"Kde si bol celý deň? V práci! Čo potrebuješ? Oddych."
"Tebe šibe," vravím mu aj ja detsky úprimne. "Mohli sme ísť na pivo. A v kine dnes dávaju Spaľovača mŕtvol, mohli sme ísť zas."
"Ale o chvíľu výjde mesiac." Opäť ten detský pohľad.
Obzerám sa okolo seba, ako keby mi opustená zimná krajina mala povedala čo si myslieť. Lúka je pekne oblá s hladkým snehovým povrchom a od detstva mám slabosť pre sneh, úžasne sa na ňom láme svetlo. Tento kopec pre dnešný večer zmrzol, tu čas stojí. Pozerám znova na Jula a ten sa smeje a chichúňa, mädlí si ruky a začína rozmotávať povraz na vreci.
"Čo tam všetko máš?"
"Heh, samé užitočné veci."
"Pripravil si si aj nejaký program?"
"Zatancujem ti, chceš?"
Vytiahne dve veľké deky, dva skladacie stolčeky, plechovú krabicu od sušienok. Sú v nej domáce koláčiky. Akvarelový obraz, čo som mu vlani v lete daroval k narodeninám pozorne uloží na maličký drevený stojan za stoličky. Napokon z vreca vylezie aj obrovská termoska, ktorá s nami nejednu cestu zažila, a ani ju nemusí predstavovať, už viem, že je plná čaju s rumom.
"Spomínal som dnes celý deň na naše cesty a tak sa mi zachcelo dať si čaj na kopci. Ale vieš, tak štýlovo, viac na úrovni, nie ako keď si sadneme iba u nás alebo u vás doma. Máme už svoj vek. Vždy sme tu chceli ísť, nie?"
Uškŕňam sa na sneh, do ktorého teraz šľahol mesačný svit, a dáva si záležať na efektoch.
"Ty somár, a to ma tu ťaháš cez les potme, len aby sme si mohli štýlovo ľognúť čaju?"
"Keď sme sa ťahali vtedy s tými Eskimákmi, to ti nevadilo."
Julo sa tvári tak vznešene a dôstojne, anglickí lordi by k nemu mohli chodiť na lekcie. Na dôvažok vytiahne z vrecka monokel a nasadí si ho na pravé oko. Elegantne nadvihne obočie a uprie na mňa stojatý začudovaný výraz.
"No nedbám. Keď už sme tu. Nalievaš?"

Mery

Keď mi o ôsmej večer zvoní telefón, som hneď podozrievavá. Aspoň od istého času a keď som doma...

Mery sa na mňa prilepila. Zvykla sa ozvať, keď niečo potrebovala, niečo z kategórie finančných starostí, napríklad 'vezmi pre mňa paušálový mobil na svoje meno, lebo ja nemám príjem, ja ti budem platiť', no v poslednej dobe sa celkom uspokojí s obyčajným hovoreným slovom. Nielen na mňa sa obracia, máva obdobia, keď sa chodí rozprávať za ďalšou našou spoločnou kamarátkou, ktorá je z toho ešte viac smutná ako ja. Ale teraz je zima a dolu do mesta sa jej nechce schádzať, takže som jej hlavnou sídliskovou obeťou. Myslím, že má radar na moju prítomnosť.
Hneď v prvom kole ma začaruje láskavosť, s akou ma volá von...
"No áhoj, mója, poď na chvíľu vonku."
Nie, nie je to prosba, ale tvrdá direktíva. Žiadne stretnime sa o pol hodiny niekde, ak máš čas, nie, ona len bezpodmienkovo oznamuje, že už stojí pod dverami. Čo teraz?
"Prepáč, Mery", začínam obranu, ja naivná, "teraz fakt nemôžem."
Táto odpoveď sa mi stala podmieneným reflexom už po troch jej návštevách.
Skúšam sa vyhovoriť na únavu, hlad, mokré vlasy, chorobu svoju alebo niekoho iného, no nezaberá. Jej problémy, o ktorých sa musíme ako správne kamarátky na život a na smrť porozprávať nemajú konkurenciu. No dobre teda, veď môže ísť o niečo ozaj vážne (nie, nikdy nejde). Keďže svoje prepady koná zásadne večer, vezmem psa von, nech je z toho aspoň nejaký úžitok.

Stojí na schodoch a fajčí. Taký malý drobček je to, o hlavu nižšia odo mňa, neverím, že má aspoň päťdesiat kíl. Keby si dala na sebe viac záležať, vyzerala by celkom fajn. Nestará sa o seba, aspoň nie podľa rád tých najlepších časopisov, ktoré sledujem ja. Pomenili sme sa od základnej, s tým sa nedá nič robiť.
"Čauko, ako sa máš?", vyzerá to, že sa začína normálny rozhovor, že?
"Mám sa super", čo iné by som povedala.
"Kedy si prišla?"
"Včera večer, bola som dosť dlho v práci, tak som išla až večerným vlakom", vravím si pre potešenie (aká som ja len dôležitá super čaja, že?), kým jej táto veta nedáva ten zmysel, čo mne.
"Joj, ja som včera bola zase s bývalým v bare...", a tu ju máš!, rozbehnutá lokomotíva, už ju nič nezastaví. Tak vypnem pozornosť a prejdem do módu predstieraného záujmu. Smejem sa to veľmi, to menej, primerane mojim súkromným vtipom.
Počúvam len z diaľky, ako rozpráva o akomsi entom bývalom priateľovi - a je to fikcia podľa mňa, lebo to, čo opisuje, sa nepodobá žiadnemu pozitívnemu vzťahu dvoch ľudí; hovorí, čo všetko zažila, kedy sa ako naložila do liehu, koľkí ctitelia ju zbožňujú, ako ťažko sa hľadá práca a keď už nejakú má, aké strašné veci od nej chcú (t.j. aby pracovala!), aké má problémy s rodičmi, pričom už má tóóľko rokov!
"...v utorok som bola u Zuzy, som pri nej sedela a zvoni mi telefon - byvaly vola - že Mery poď do baru, chcem ťa vidieť... bolo pol deviatej? - neidem, to je ďaleko! ... som prišla do baru, tam sedel s kamaratom a jeho frajerkou, už mali fajne vypite, ich poslal preč, som si dala dve slivky a jednu vodku, ta už som mu rovno do oči hovorila, čo si o ňom myslim, a on mi stale len Mery, ty si taka super - ja že ČO?!, tam maš svoju frajerku, ta ty mi tu take nerozpravaj, on začal plakať, som si dala ešte dve píva, som bola taka strieskana, on že rodičia ňesu doma, som prišla po polnoci..."
Podchvíľou sa dostanem k slovu, keď si pripaľuje ďalšiu cigaretu (nemá ich z vlastných peňazí), fajčí prehnane veľa. Keď mám chuť provokovať, spýtam sa, či jej nezáleží na vzhľade, cigaretami výrazne poznačenom. Vygúľa na mňa nechápavé očká. Nerozumie, čo jej vravím. Skúsim teda tuhšie a pýtam sa, či chodí na lekárske kontroly, či sa rakoviny nebojí. Vypočujem si odpoveď "keď mám zomrieť, tak zomriem". Jasné, nerozkážem nikomu, aby prestal fajčiť, ak je to jeho vôľa. Ale o ňu by sa už niekto mal báť.
Dojmy z nej sa menia od ľútosti spojenej s bezmocnosťou cez tupé nepochopenie celej veci až po ľahostajnosť. Dobre, niekedy ich všetky prehlasuje aj zúrivosť. A stále dookola, ako na sínuse.
Na piaty pokus sa mi podarí zdrhnúť domov (to je už vtedy, keď sa zima alebo hlad nedá vydržať). Snaží sa ma opätovne zastaviť, vyčítavý tón sa nedá prehliadnuť.
"Jóój! Šak ešte chvíľu ostaň!!", čosi ako vrčanie jej podfarbuje hlas. "Ešte jednu cigaretu si zapálim!"
To už otváram dvere a prekračujem prah, 'len rýchlo preč...'.
"Dobrú noc, Mery", usmejem sa na ňu.

Minulý víkend ma mama zachránila. Tvrdila, že som odišla niekam preč, na neznáme miesto (bola som v kuchyni, hehe). Zvedavá som, čo bude nabudúce.

S telefónom

(26.11.2007, J. sa hrá s telefónom, ktorý zvláštne pípal)
J: "Ó, ono sa to dá celé rozobrať, si si všimla? ... Toto ide semó ... veď počkaj!, ti zakrútim gágorom. No. Ták a ták ... šak počkáj, póčkááj! Ták a stíchol!"
A: "A čo ty mu vlastne robíš?"
J: "Mu vyberám kabliky."

(po všetkom, láskyplne)
J: "Spinkaj..."

Kreatívni

(31.10.2007, 13:25, o zastúpení znamení zverokruhu)
T: "...šak keď je nás šesť miliárd a tristopäť-... tristopä-... #$@% !! ...koľko je dní v roku?!"

A: "Ja som mala grafy, čo sa volali Krajčírstvo."
L: "Ja Bulharsko!"

(16.11.2007, 13:46)
T: "Už ukladám také obrázky, že Dokelu!"

Employee under pressure

Level of employee's madness

(short report about reaction of a human exposed to common work life)

Lucky dog

• Looks: attractive, stylish, fresh, charming - but all chill and easy-going
• Signs: happy, happy, happy, optimistic, enthusiastic, nicely decorated office, wall newspaper and office desk, joking (with boss), flirting (with colleagues of oposite sex), smiling like a stupid, telling everybody how much he LOVES his job
• Ariving: on time
• Leaving: on time
• Special note: Okey, I'm a liar, this level doesn't really exist. I just wanted to start with something nice and pleasant. But if you know somebody feeling like the Lucky Dog, go ahead - let me know and break my utopian dreams!

Diligent/Hard-working

• Looks: still good-looking, paying rather big attention to his appearance, trying to follow latest fashion trends, but due to being absorbed in work, he's often misplaced
• Signs: 12 and more hours working time, strong naivety, belief in meaning of his work, willing to start any (even useless) work (= volunteering), although not sleeping very operative and active, addicted to coffee, black tea, multivitamines and stimulating drugs, scatter-brained when overworking too much, muscle twitches
• Ariving: earlier then others
• Leaving: later then others, or staying day or two...
• Special note: These are typical idealistic workoholics. Staying in this level may ruin the social and family life, cause a multifarious variety of diseases and health troubles (starting with flu, end with malaria).

Awaken

• Looks: bug-eyed, unkempt, shabby clothes
• Signs: suspicious, nervous, panicked, desperate, disenchanted, frustrated, later apathetic or falling asleep, due to sleeping problems in the night, first trying to get rid of all addictions, then stops trying and gets some new addictions
• Ariving: little late
• Leaving: at first opportunity
• Special note: This level is a breaking point - if the employee does not suffer a nervous breakdown now, he continues either to the upper levels, or he proceeds to some specialised medical center or changes job definitively.

Revolutionary/Counteracter:

• Looks: extravagant dress adverting hidden messages, provocative
• Signs: wrangling, rejecting the orders and work, intentionally counteracting them, spreading seditious thoughts, inclination to extremistic opinions, coarse manners, laughing at almost everything the boss says (strictly speaking sneering at him, first unobtrusively, then openly, into his face)
• Ariving: pointedly late
• Leaving: pointedly early
• Special note: Might be very influential to other employees in lower levels, he seems convincing to them.

Fighter/Counterstriker:

• Looks: cunning scary = he simulates normal look, but there is something worrying, nightmarish, creepy and disturbing in his appearance (like in Hitchcok movies, it is all part of a well-considered strategy...)
• Signs: working more than Diligent employee (NOT on assigned duties, but on marauder action), stubborned, very active, energetic, giggling and sniggering, laughing without any clear reason (private jokes), chafing hands, insensitive to external stimulation, ignoring the surrounding world, startled when addressed, strongly concentrated on his own inner world full of deranged plans
• Ariving (= appearing): unexpected
• Leaving (= disappearing): unexpected
• Special note: In this level employee may meet his colleagues that left from the Awaken level straight to specialized medical cenrtre. He joins them.

Prečo ma nežiadať o pomoc

... a čo mi dnes istý kamarát vyviedol!

Martin: Pomozes mi vramci cvicenia napisat jeden mail?

me: Okok

V akom jazyku?

Komu?

Martin: Vyhutas daco ja som o 10 minut nazad.

me: Aha, skus najprv vyhutat tu...

me: ty

Sprosty?

Martin: V anglickom. Co najslusnejsie sa opytat ze v akom stadiu je moj clanko ktory som zaslal pred mesiacom....

Martin: Ale ja neviem ja mam nenormalny odpor vobec neviem ako to naformulovat, voooobec

(nasledoval mail s ďalej uvedeným obsahom)

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

TAKTO:

Dear Mister Responsible for Publishing of My Article!
I wanted to ask you very kindly, what the fuck is going on with my fucking article that I have send you a month ago! Fuck! If you do not like it or if you think something is fucking wrong with it, tell me and do not play these fucking hide-and-seek games!
Eat my shorts!
Yours sincerely

ALEBO DRUHA MOZNOST:

Good day.
I would like to ask you about my article that I have send you a month ago. I did not recieve any answer or announcement about publishing or rejecting it or whatever. Could you, please, let me know what is the current situation?
Thank you
Yours sincerely

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

me: Uz som ti posalla.

Martin: Ani to necitam, rovno posielam.

Hotovo.

me: Ne!!

Mrto, ne!!

Ja som tam somariny popisala!!

Nerob!!

(nasledoval telefónny hovor v trvaní 55 sekúnd, v závere ktorého sa hlavný hrdina prezradil)

me: TY SVÍÍÍÍŇŇÁÁÁÁÁÁ !!!

V izbe

(Pepo sa chváli):
Pepo: "Tak ma byť nulak zapojeny!"
Mrťo: "Teraz ťa zabije elektrika."

Veselo

(6.11.2007, spadol telefónny aparát na zem):
J: "Prišli sme o pevnú linku. Háló? Nó! Nevolám si!"
J: "Hej!! Tebe keď spadne telefón, tak nejde? Hóď ho o zém..."

(vonku je polo-strašná zima)
J: "Keď je zima, sa nechodí do roboty... Čo keď nedojdem?...Ochoriem?..."

Dnešné perly

(5.11.2007, dlhočasové vypätie):
J: "Ale včera ma napadla myšlienka, že alkohol oslobodzuje."

(nemá názov)

... a potom kvitli agáty
lipy, orgovány, gaštany.
Mladý peľ mi padal na šaty
uprostred sveta na svitaní.

Bolo preplnené.

Tak som len chmatla halúzku
kvitnúcu vpravo na rázcestí
a pripevňujúc si ju na blúzku
šla som davom po námestí.

Kým sa maľujem, som ešte nažive

Hrozný, hrozný deň. Aká bežná vec.
Celý deň v práci, myšlienky na ťažkej túre mimo sveta a skús sa koncentrovať! Stále môžem podozrievať famózne jesenné počasie s neprehliadnuteľným košickým akcentom. Ale nie, nie, viem, že to nie je počasím, ja som predsa počasiu-odolná. Nie je to ani n-tou úlohou, čo neviem rozriešiť. Nepomáha káva, voňavý čaj, šumivé mineráliky... Poobede už radšej veľa nerozprávam, lebo plač premáham stále ťažšie. Ba keď sa kolegovia vytratia na chvíľu, aj dáku slzu prejavím, rýchlo utriem a ďalej clivo žmurkám na monitor.
Večer odchádzam tupá ako poleno. V uliciach tuhá tma a dvojnásobné osvetlenie, neóny a ich odrazy v mlákach. Zavítam na počesť povinného hladu do nákupného centra, ozajstný hlad už cez smútok necítim. Ešte prv, ako sa vydám poobzerať potraviny medzi regále, skontrolujem svoj úžasný vzhľad a pristihnem sa pri tom, ako samú seba prekvapujem. Tískam poriadnu dávku lesku na pery s myšlienkou "čo ak niekoho milého stretnem" ... a už viem, že kým sa maľujem, som ešte nažive.
Ďalšie ráno sa budím stále rovnako naladená, no len čo výjdem na ulicu, pritrafí sa chlapík, ktorý má jednoznačný názor na moju krásu a musí sa mi z tým zdôveriť. Som ohromená. Ako dobre, že takíto ľudia sú, ani nevedia, aké veľké veci robia. Zrazu mám pocit, že aj keď budem smutná celý deň a aj sto dní po tomto dni, ešte stále to môže byť celkom zábavné a vtipné...

R.E.M.

... že raz zapíska mobil a zjaví sa v ňom správa "Čau! Čo robíš dnes večer? Nešla by si von?"
... že zistím plno vecí, o ktorých dosiaľ neviem (a neviem, prečo neviem), napríklad len sa držať za ruky musí byť strašne fajn
... že mi príde mail a niekto mi daruje hviezdu
... že sa prestanem hlúpo pýtať na veci, čo iní zodpovedia behom chvíle
... že raz už ozaj nebudem čakať a bude mi jasné, že viac sa čakať na nič nebude, že už sa všetko dočkalo

... to všetko vo fáze R.E.M. mám zas a znova, každý deň.

I'm breaking through
I'm bending spoons
I'm keeping flowers in full bloom
I'm looking for answers from the great beyond

Virtuálny vzťah. Hlboký.

"Ci pana, jaky si Gremľa vypestovala vzťah k asi päťdesiatim riadkom java skriptu!!", - zavesil mi Mrťo jedného poetického večera dívajúc sa na mňa, ako sa hrám s Jackom-tigríkom a Barrom. A má pravdu. Besne ma teší, keď ich môžem ráno nakŕmiť, poškrabkať a oni sa radujú (Barra tak svojsky, ako vlk predsa). Rozumiem ich povahám úplne, od prvej chíle som to vedela, keď som si ich osvojovala (bodaj by nie, veď ich ja tvorím). Keď mi je smutno v práci, počkám, kým som na minútku sama, a poďho za tými dvomi! Je to vari scestná cesta? :-o
Mi niečo chýba??? Ani náhodou!
Skúšam aj živé tvory chovať, ale tie poväčšine nie sú zďaleka také šťastné a duševne vyrovnané ako Barra s Jackom. Mnohé už nežijú ani (pre slabšie nátury: hovorím o kvetoch). Ba doma máme ozajstného psa!
Som celkom v poriadku. Vôbec to nie je tak, že by som príliš lipla na zvieratkách z monitora, celkom určite nie. Spýtam sa Besnej, čo si o tom všetkom myslí, práve sa prihlásila na chat.

Hudba z kancelárie

They’re just words, they ain’t worth nothing
Cloud your head and push your buttons
And watch how they just disappear
When we’re far away from here

Kancelária má okno na sever a slnko doňho nikdy ozajstne nesvieti. Počas slnovratu tohto roka sa lúče dostali najďalej - zliezli niečo vyše metra po múre. Práve v tom letnom období som tam sedela sama a počúvala pesničky o "malej slnečnej slečne". Nič sa mi viac nehodilo k horúcemu letu, ktoré som mohla nazývať nádherné, lebo práve poloha našej kancelárie nedáva priestor sťažnostiam druhu "Hnusná horúčava!". Mne bolo dobre. Len trochu clivo z tých pesničiek, ony sú také...
Kvôli niečomu som sa užierala, ozaj už nepamätám, čo to bolo. Niečo pracovné, ale očividne nie dôležité, keď si ani spomenúť neviem (...Oh who put all those cares inside your head...). Miešala sa dusnota z vonku, do studenej kancelárie sa drala oknom, a dusnota strašidelného pracovného nasadenia.
Po chvíli mi bolo jasné, že popoludnie sa odprezentuje spolu s dažďom. A ozaj. Pokus o čosi ako dážď. Sprvu som k nemu nemala žiaden osobitý postoj, ale po chvíli som už iba čumela ako prší a slnko svieti a stále prší a slnko stále svieti. Tak som sa tešila! Svetlo a vodu dovedna mám ozaj rada (...You can’t live your life on your deathbed, And it’s been such a lovely day, Let’s not let it end this way...). Aj by som to do jedenástich minút zabudla, keby sa všetky smiešne ligotavé náhody nestretli.
Na chodníku pod stromami sa vynoril starší ujo, taký pokrčený a ošarpaný. Tancoval v daždi a slnku, skákal z nohy na nohu kývajúc rukou vo vzduchu nad hlavou a bol to jeden z najkrajších obrázkov, aké som doteraz videla. Očividne dôležitý, keďže ho stále s radosťou uchovávam. Ja som v kancelárii počúvala hudbu a on tancoval na ulici. Teraz som bola ešte radšej, že aspoň niekto má jasno v tom, čo robiť v letnom popoludňajšom daždi.

And everybody knows where this is heading
Forgive me for forgetting
Our hearts irrevocably combined
Star-crossed souls slow dancing
Retreating and advancing
Across the sky until the end of time

Pár ďalších...

(11.10.2007):
J: "Odmietam piť kávu orálne, už iba nitrožilne!!"

T: "Si pozriem mejla a keď mi nikto nenapísal, si pošlem z poboxu na webmaila"

(pracovné nasadenie):
J: "Máme obsadené. Som si volal."
(po chvíli):
J: "Počkaj, si zavolám - 535 - a nedvíham si - máme obsadené, si volám teraz."
(neskôr...):
J: "Som zistil, že tento gombík vytočí posledné číslo."

Well...

"So how many languages do you speak?", spýtal sa ma veselý Ind sediaci najbližšie. Záhradné stoličky stáli vedľa seba v rade na dvore. Okrem mňa a Inda sa na septembrovom slniečku hriali aj Nemec a Rakúšan, s ktorými som sa včera bola ocitla pri jednom stole v jedálni. Tak to tu bolo - len čo sa zbehli aspoň dvaja ľudia rovnakej reči, už sa neunúvali so vše-rozumenou polámanou angličtinou, iba čo podchvíľou zo slušnosti s ostatnými preriekli dáke slovo.
"Well," - pripadám si dôležito, keď začínam vetu slovom 'well' - "I learned Ukrainian for eight years, in primary school, and then...", na chvíľu som zaváhala a zrozpačitela, potom som trochu pridusene a rýchlo dokončila: "...then I have learned German, English and French."
Mojich nemecky hovoracich kamarátov, sediacich na dopočutie, viditeľne trhlo.
V mojej hlave sa ozvalo tiché, ale zreteľné a škodoradostné 'He-he-he-he-he...'.

When boss has gone mad.

Level of Boss' Madness - LBM

(a brief discussion about critical behavior of the big boss)

Hindu Cow

• Symptoms: friendly smiling, cracking jokes, complimenting, caring for troubles of others (health status, personal problems, life opinions...), adresses the employees in second person and uses their nicknames
• Occurence: the day before Christmas, first or last day in work (e.g. after holiday), some happy event (family, work, lot of drinking...), promotion to a higher position or other splendid success, he's away, abroad, out of work and any signal coverage
• Speech power: 40 dB - 75 dB (usually when laughing joyfully)
• Jokes: anytime he appears, 5 and more a day
• Swear-words: only used in a dirty joke
• Other special signs: such a rare phenomenon that people stare in awe (with eyes almost popped out, breath taken away), sudden occurence may cause a shock reaction
• Tips: Do not get fooled by this rare kindness, do not dare to think he became your friend after few lovely words!

Started

• Symptoms: (seems like) normally speaking, jovial and lively (but you just feel something is in the wind...), keeps realistic point of view, may speek frankly (! - dangerous, because may lead to a quick level up), still willing to help to solve your problems (only work related problems!), swift reactions, tremendous ability to observe fine details, first marks of sulkiness in speech
• Occurence: ordinary working day, rainy day (bad weather in general), bad food or hunger, lack of coffee or too much coffee, total lack of sleep, well supported by longtime stereotype
• Speech power: 60 dB - 80 dB
• Jokes: maximum 5 per day
• Swear-words: almost none, but depends on the type of personality
• Tips: This is the last chance to venture into the lion's den and ask for something you need

Average

• Symptoms: pretends to be normal (but he is LYING!), coming up with new tasks, suspiciously agile, energetic and pushing - but with obvious signs of nervousness (resembles manio-depressive person in maniac phase), asking a lot of uncomfortable questions, pathetical tendency to exaggerate trifles, begins to flutter and visit employees' office way too often
• Occurence: after realising that his working team consists of lazy pigs, after failing (no important business), typical for longtime stress
• Speech power: 70 dB - 90 dB
• Jokes: maximum 5, but with strong malicious, spiky tinge
• Swear-words: used rarely (something breaks, e.g. coffee cup; a visit of inspection authorities, other unexpected trouble)
• Other special signs: somehow he WANTS to get over this phase quickly and is extremely readily excited to the next level; this level is easy to confuse with the previous Started level !! but with careful considerations it can be identified correctly

Formidable/Fearsome

• Symptoms: not even pretending to be normal, very severe requirements, close to unrealizable, demands of "miracles on-demand, impossible under one hour" - type, remembering all unfinished work from past, remembering even work not assigned, asking strictly stupid questions, visits the office so often that he meets himself in the door
• Occurence: close to deadlines or right after missing some deadlines, failing (your failure), breaking some equipment, losing some documents
• Speech power: 85 dB - 135 dB
• Jokes: no jokes.
• Swear-words: one after three sentences (he typically uses short sentences, like "Why??", "Is it ready?", Where're the results??" - shorting words!), exponential growth of swear-words number when provoked
• Other special signs: he can persist in this level for incredibly long time
• Tips: Try to slip away at closest opportunity! (it might be your last one...), pretend fainting, being sick etc., eat a lot of dark chocolate, avoid drinking alcohol (you could talk too much in excitement or/and become revengeful)

Berserk

• Symptoms: roaring and yelling unstoppably, noise guided by notable flesh-colour changing (it may be constantly changed for some time interval or undergoing rather fast colour transitions - like a stoplight), undistinguishable sentences - asking/dictating/reporting at once, typically threatening with walking-papers or straight extermination
• Occurence: after missing some deadlines definitively, breaking the expensive equipment, losing important documents, failing (his failure), losing higher post (after this he won't go lower than Average level for couple of months or for the rest of his life), his enemy achieved success, personal troubles (nobody else knows)
• Speech power: Mirage is howled down
• Jokes: the fun is over!!
• Swear-words: the speech consists almost entirely of swear-words, of course, there might be even worse type of personality who does not use them at all (and thus does not ventilate the anger this way)
• Other special signs: things mysteriously breaking into pieces, creating new words when swear-words are mixed into speech while expressing his (aberrant) thoughts, using any superlatives is by far not enough to describe his appearance
• Tips: Forget about tips (reconsider suicide)

Mirage

Tak teraz som celkom v koncoch (a kedy som nebola... :-). Sľúbila som si blog, nech niečo robím so sebou, nech sa k niečomu novému dostanem a nehliviem. Okej, založila som si práve tento a skúsila narýchlo prvé príspevky s tým, že až sa vrátim po dvoch týždňoch z Francúzska, námetov a tém bude habadej a napíšem čosi úúúžasnééé. Jop, som späť, zážitkov a hlavne emócií plno - a ja neviem, čo povedať... Je ich len tak veľa, až sa pletú cez seba a treba ich nechať usadnúť? Ale to sa bojím, že pozabúdam. Alebo je to tým, že cestovateľských správ je veľa, tak nechcem pridať ďalšiu do radu?
Ja sa takto nehrám. Nech sa páči, dve kôpky obrázkov, čo nechcem nikdy pustiť z hlavy von:

... prv pekné, ktoré mi tancujú pred očami ...
... šarmantný Francúz hneď na úvod, ako inak (všetky baby boli z neho namäko); po dvoch týždňoch s ním sa to zmenilo - bola som očarená ešte viac, do bezvedomia ... plno-plné nočné ulice Grenoblu s nečakane teplým vzduchom, tak akurát na tričko a prehodený svetrík ... bol to však len jeden večer a odviezli nás na rozprávkovo-snový francúzsky vidiek s malým kaštielikom ... podozrivo veľké kamarátstvo psa a dvoch mačiek ... trochu bokom od davu sedával chalanisko, úplne sám, jeho mali mačky najradšej a hrával sa s nimi ... rad stoličiek na dvore počas "kofi brejku", keď ľudia boli ako slnečnice ... a ako povedal šarmantný Francúz o mnohojazyčnosti nášho spoločenstva: "This is our contribution to destroy the English" ... rýchlo som si zvykla na tretí chod každej večere - syr a dobré víno. V živote by som neverila, čo sa dá zjesť a ešte to bude aj dobre chutiť ... častý pohľad z okna prednáškovej miestnosti v Chichilianne, tisli sa doň vetvičky brečtanu a nevedela som to odfotiť - musela som kresliť. A vôbec som veľa kreslila, aby som nezaspávala. Nebola som sama, nejedna hlava padla na lavicu :) ... pridusený smiech počas prednášok, ktorý poznajú asi všetci študenti ... náš "hajk" pod skalu Mont Aiguille, kde sa len dravé vtáky a Miráže preháňajú, lesy sú husté a machové s malými svetielkami na pokrútených stromoch, skaly kriedovo biele a studené ... prirýchlo sme boli späť v Grenobli, kde ma zlákali staré krížiace sa uličky s čudesnými obchodmi, ako bol napríklad ten korálkový ... dom, v ktorom sa narodil Henri Beyle ... keď som sa konečne odvážila rozprávať, našla som pestrofarebné osudy ľudí z tých najneuveriteľnejších kútov Európy a aj Blízkeho Východu. Bola odvaha aj na odvážne témy a výsledkom boli priateľstvá "nepriateľov" :-) ...

... a tie menej pekné (o ktorých vlastne klamem, pretože nenosím nepekné spomienky so sebou ;-) )...
... pavúk, čo mi o desiatej večer prerušil spánok skokom do tváre ... hustý drobný dážď a veľmi dotieravý chlad ... šialené víno - určite by sa hanbilo byť francúzske - v rozčarujúcej reštaurácii, ktorá sklamala všetkých rozmaznancov z kaštieľa v Chichilianne (no ak nie je víno, poďme na pivo! a nemeckým kamošom dvakrát vravieť netreba ) ...

Maj prácu rád

(4.9.2007, prší, nepekne je chladno):
T: "Človek si pospí trošku, ráno sa zobudí a iné počasie, iné ročné obdobie! Čo z toho vyplýva? Netreba spať!"

(a pracovná frustrácia):
T: "Ja už normálne chápem alkoholikov, prečo chľascú...!"

Rómeo, Rómeo ...

Novoročný koncert v košickej filharmónii na tému Shakespeare: Rómeo a Júlia. Sedeli sme v šiestom rade na prízemí, medzi samými veľkými ľudmi. Tieto miesta sa vyznačujú asi najlepším zvukom a širším priestorom. Naša drzosť neznala hraníc. Ale kto prv príde,... a my sme obchádzali Dom umenia už hodinu pred koncertom (no predsa nebudeme v práci). Druhá čast koncertu začala romanticky. Orchester sa dohodol, že trúbkari už nebudú hrať a opiať hlavné zvuky mali sláčiky. Jemne nasadili Berliozovho Rómea a Júliu, po chvíli stišovali a svetlá sa tlmili. Spoza závesu na bočných dverách vyskočil Rómeo a dal sa do prednesu shakespearovskej balkónovej sceny. Kráčal uličkou pred nami a rozohňoval sa stále viac. Keď tu zrazu zočil mňa i celkom spontánne sa pristavil. Ocitla som sa vo svetle reflektora a zmohla sa iba na úsmev v štýle miss Jane Benett. Rómeo sa mi díval do očí a len mne recitoval verše o láske. Romantickú chvíľku prerušila až Júlia na balkóne. Ani náhodou to však nemohlo ublížiť radosti, ktorú som prežívala - v tej chvíli bol zo mňa kúsok malých iskrivých hviezdičiek a nik by to nebol dokázal zmeniť. Tak. Vynechám iné detaily a dojmy, aby tento krátky príbeh ostal pekný a čistý...

Zopár citátov

"You can't have everything. Where would you put it?"

Physics is like sex. Sure, it may give some practical results, but that's not why we do it.

Richard P. Feynman

You don't stop laughing because you grow old. You grow old because you stop laughing.

Michael Pritchard

We are what we pretend to be, so we must be careful what we pretend to be.

Kurt Vonnegut

With or without religion, you would have good people doing good things and evil people doing evil things. But for good people to do evil things, that takes religion.

Steven Weinberg

The good life, as I conceive it, is a happy life. I do not mean that if you are good you will be happy - I mean that if you are happy you will be good.

Bertrand Russell

A lifetime of happiness! No man alive could bear it: it would be hell on earth.

George Bernard Shaw

The real hero is always a hero by mistake; he dreams of being an honest coward like everybody else.

Umberto Eco