Novoročný koncert v košickej filharmónii na tému Shakespeare: Rómeo a Júlia. Sedeli sme v šiestom rade na prízemí, medzi samými veľkými ľudmi. Tieto miesta sa vyznačujú asi najlepším zvukom a širším priestorom. Naša drzosť neznala hraníc. Ale kto prv príde,... a my sme obchádzali Dom umenia už hodinu pred koncertom (no predsa nebudeme v práci). Druhá čast koncertu začala romanticky. Orchester sa dohodol, že trúbkari už nebudú hrať a opiať hlavné zvuky mali sláčiky. Jemne nasadili Berliozovho Rómea a Júliu, po chvíli stišovali a svetlá sa tlmili. Spoza závesu na bočných dverách vyskočil Rómeo a dal sa do prednesu shakespearovskej balkónovej sceny. Kráčal uličkou pred nami a rozohňoval sa stále viac. Keď tu zrazu zočil mňa i celkom spontánne sa pristavil. Ocitla som sa vo svetle reflektora a zmohla sa iba na úsmev v štýle miss Jane Benett. Rómeo sa mi díval do očí a len mne recitoval verše o láske. Romantickú chvíľku prerušila až Júlia na balkóne. Ani náhodou to však nemohlo ublížiť radosti, ktorú som prežívala - v tej chvíli bol zo mňa kúsok malých iskrivých hviezdičiek a nik by to nebol dokázal zmeniť. Tak. Vynechám iné detaily a dojmy, aby tento krátky príbeh ostal pekný a čistý...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára