Paľo hľadá svoju osobnosť

(24.augusta 2008, das 22:00)
Paľo: "Ja chodím jak Beethoven, lebo Beethovena väčšinou počúvam..."
Mrťo: "Ne jak Beethoven, lebo Beethoven je čudák. Jak Batman musíš chodiť!"

Dobrodruhovia: O Margarétke

"Ty očuj, a prečo sme nemohli ísť zavčas rána, vieš - slnko, svetlo, žiadne strašidlá a tak?" - vyrývala som, nech si teda Mrťo nemyslí, že sa ľahko vzdám. Prehltla som riadny kus strachu len kvôli nim, ale veselú spoločnosť nech nik nečaká.
"Lebo podľa legendy treba tú princeznu oslobodiť tesne pred brieždením."
"Jasné, sa tak blbo spytujem, že?"
Urazili sme poriadny kus cesty a jediná zmena v štýle krajinky naokolo bola v temnejších tieňoch a odpornejších tvaroch skál. Vzduch nás svojim puchom začínal tlačiť nižšie k zemi. Cesta stúpala skoro rovno, uhýňala iba pred kmeňmi, ktoré odmietali vyrásť inde. Zem pod nohami sálala teplo a navodzovala dojem veľkého živého zvieraťa. Celá hora toho pamätala veľa a dávala jasne najavo, že z toho just nevyzradí nič.
"A jaká je tá legenda?" - pýtal sa Paľo pomedzi hlboké nádychy a výdychy. Páči sa mi na ňom, ako dokáže rozmýšľať ešte aj zafúľaný a potiaci sa na ceste do temnoty. "Si nám ju už mohol skorej povedať."
"Neee, to by nemalo to čaro, tu to lepšie pochopíte."
"A ty si to samozrejme pochopil ešte doma na čerešni, ne?"
"Cicho, Gremľa, pokazíš atmosféru!" - Mrťo sa začínal vžívať do roly kráľovského deklamátora. "To bolo tak. Pred mnohými rokmi bolo tu na tomto kopci sídlo kráľa -"
"- ktorého kráľa?"
"- to je úplne jedno, to bolo strašne dávno, už to nie je dôležité a môžeme to zanedbať. Dôležité je, že mal jedinú dcéru. Margarétku. Veľmi peknú. Brúsilo si na ňu zuby všetko, čo malo aspoň trochu šľachtický pôvod, z tejto krajiny aj spoza morí. Dlhé roky všetci prípadní záujemcovia len krúžili ako supi okolo hradu a chodili na akože náhodné a akože zdvorilostné návštevy. Margarétka bola ešte malá, tak je mohli iba hračky nosiť. Keďže boli všetci s kráľom zadobre a kvôli Margarétke nevojnovali, kráľovstvo sa zveľadilo a bolo najmocnejšie v známom svete. Najväčšia tragédia sa stala až potom, keď Margarétka vyrástla a mala šestnásť, čo usúdili všetci, že je čas na vydaj..."
"Čo na mňa tak pozeráte? Ja nemám šestnásť!" - zavrčala som na nich v dlhej, úmyselnej a zákernej odmlke.
"Veď preto na teba pozeráme, Gremľa, že už dávno nemáš šestnásť" zahučal Paľo. Kuurnik, ako sa tí dvaja dokážu na mne baviť!
"... a tak sa nápadníci prestali tváriť zdvorilo a chodili už otvorene len s jediným zámerom. Vziať si Margarétku."
"Chuďátko Margarétka," zasúcitil Paľo.
"Klasický príbeh. A teraz pointa," asi nemám zmysel pre romanticke príbehy. "Čo sa zvrhlo?"
"Zvrhol sa jeden z tých pytačov, kto iný. Ukázalo sa, že má za kamoša strašného bosoráka a keď ho všetci v čele s Margarétkou poslali do hája na opačnom konci sveta, pofaklili sa a boli dáke čary-mary. Tu ťažko povedať, čo sa stalo naozaj, lebo viete, jak toho ľudia navymýšľajú. Rýpal som sa v starých mapách a našiel som zápisy aj o tom, že Margarétku zmenili na trojhlavú príšeru, čo žerie menších vlkov, v inej knihe bolo, že sa všetci okolo nej zmenili na trojhlavé príšery a zožrali sa navzájom, no a počuli ste aj tie somariny v krčme. Už sa z celého príbehu stali len rozprávky na dobrú noc. Nebyť tejtu mapy, " a otrčil nám zahumusený zdrap hnedého papiera.
"Šak si zrobme prestávku a kukneme do nej, ni?" - Paľov hlas bol plný nádeje.
Zastali sme podľa možností na najmenej nebezpečnom mieste, na holej skale, z ktorej sme mohli dobre vidieť prípadného záškodníka.
"Kde sme teraz?" - pýtala som sa žuvajúc chlieb so salámou, jeden z tých lepších nápadov pred cestou. Výrazne som tým prispela k zlepšeniu vzhľadu mapy.
"Myslím, že tu. Hnedá skala."
"Ni, taký šuter tu nie je."
"Sedíme na ňom."
"Ni, tento je iný."
"Ako vieš? Je to tento."
"Sa pozri hentam v tej skupinke stromov je tabuľka a na nej napísané Mŕtvy roh, si ju nevidel?"
"Ďeé, nemôže byť! - A ozaj. Tak potom nie sme tu."
"Tak kde teda sme?" - prišla na mňa nová vlna strachu.
"To nie je mapa od semkaj?" - Paľovi ovisla sánka s napoly rozžutým chlebom. V očiach slzy. Zas.
"Ale je. Alebo nie je? Nejak nesedí značenie..." - Mrťo sa ešte párkrát znalecky poobzeral.
Zlomila som palicu o najbližší strom, ktorý sa mi za to odmenil sprchou svojich plodov, tvrdých ako šutre.
"Čo-o? Doteraz ste nevedeli, že nejaká mapa existuje, a teraz ste zosratí, že je planá," - Mrťo sa na neuverenie znova usmieval. On snáď ani nemá inú grimasu v zásobe "Vy nechcete skúsiť nové dobrodružstvo?"
"Veď sme mali Paľa oženiť, nie ho zabiť," nariekala som šúchajúc si boľavú hlavu. Kto to vymyslel, aby také tvrdé somariny na stromoch rástli. "Ty si prečítaš nejakú bájku starej matere a naženieš nás sem a nakoniec zistíme, že aj úplne inde ideme?!"
V korunách stromov teraz šušťali hlasy, celkom iste hlasy, asi už o nás vedela celá hora. Najskôr sa nám veľmi smiala. Sedeli sme ticho na kameni a lúčili sa s posledným denným svetlom. Vytiahla som huhu na zapitie, lebo nič rozumnejšie mi nenapadlo.
"A mne je to už jedno," rezignoval Paľo na zatuchnutom lísti lanských jesení. "Keď tu mám skonať, ta nech. Aspoň o mne budú hovoriť, že som šiel zakliatu princeznu oslobodiť. Stále lepšie, ako schrapľavieť dakde pri daromnej robote u nás doma."
"To sa mi páči!!" - zajasal Mrťo a začal baliť povyťahované veci. "Vstávaj sir Palimor! Už je skoro celkom tma. Ideme po princeznu!"
"Vy ste šibnutí," krútila som hlavou a začala podvedome zbierať hrste tých podivných tvrdých plodov s myšlienkou, že sa nám možno zídu...