Kým sa maľujem, som ešte nažive

Hrozný, hrozný deň. Aká bežná vec.
Celý deň v práci, myšlienky na ťažkej túre mimo sveta a skús sa koncentrovať! Stále môžem podozrievať famózne jesenné počasie s neprehliadnuteľným košickým akcentom. Ale nie, nie, viem, že to nie je počasím, ja som predsa počasiu-odolná. Nie je to ani n-tou úlohou, čo neviem rozriešiť. Nepomáha káva, voňavý čaj, šumivé mineráliky... Poobede už radšej veľa nerozprávam, lebo plač premáham stále ťažšie. Ba keď sa kolegovia vytratia na chvíľu, aj dáku slzu prejavím, rýchlo utriem a ďalej clivo žmurkám na monitor.
Večer odchádzam tupá ako poleno. V uliciach tuhá tma a dvojnásobné osvetlenie, neóny a ich odrazy v mlákach. Zavítam na počesť povinného hladu do nákupného centra, ozajstný hlad už cez smútok necítim. Ešte prv, ako sa vydám poobzerať potraviny medzi regále, skontrolujem svoj úžasný vzhľad a pristihnem sa pri tom, ako samú seba prekvapujem. Tískam poriadnu dávku lesku na pery s myšlienkou "čo ak niekoho milého stretnem" ... a už viem, že kým sa maľujem, som ešte nažive.
Ďalšie ráno sa budím stále rovnako naladená, no len čo výjdem na ulicu, pritrafí sa chlapík, ktorý má jednoznačný názor na moju krásu a musí sa mi z tým zdôveriť. Som ohromená. Ako dobre, že takíto ľudia sú, ani nevedia, aké veľké veci robia. Zrazu mám pocit, že aj keď budem smutná celý deň a aj sto dní po tomto dni, ešte stále to môže byť celkom zábavné a vtipné...