Mery

Keď mi o ôsmej večer zvoní telefón, som hneď podozrievavá. Aspoň od istého času a keď som doma...

Mery sa na mňa prilepila. Zvykla sa ozvať, keď niečo potrebovala, niečo z kategórie finančných starostí, napríklad 'vezmi pre mňa paušálový mobil na svoje meno, lebo ja nemám príjem, ja ti budem platiť', no v poslednej dobe sa celkom uspokojí s obyčajným hovoreným slovom. Nielen na mňa sa obracia, máva obdobia, keď sa chodí rozprávať za ďalšou našou spoločnou kamarátkou, ktorá je z toho ešte viac smutná ako ja. Ale teraz je zima a dolu do mesta sa jej nechce schádzať, takže som jej hlavnou sídliskovou obeťou. Myslím, že má radar na moju prítomnosť.
Hneď v prvom kole ma začaruje láskavosť, s akou ma volá von...
"No áhoj, mója, poď na chvíľu vonku."
Nie, nie je to prosba, ale tvrdá direktíva. Žiadne stretnime sa o pol hodiny niekde, ak máš čas, nie, ona len bezpodmienkovo oznamuje, že už stojí pod dverami. Čo teraz?
"Prepáč, Mery", začínam obranu, ja naivná, "teraz fakt nemôžem."
Táto odpoveď sa mi stala podmieneným reflexom už po troch jej návštevách.
Skúšam sa vyhovoriť na únavu, hlad, mokré vlasy, chorobu svoju alebo niekoho iného, no nezaberá. Jej problémy, o ktorých sa musíme ako správne kamarátky na život a na smrť porozprávať nemajú konkurenciu. No dobre teda, veď môže ísť o niečo ozaj vážne (nie, nikdy nejde). Keďže svoje prepady koná zásadne večer, vezmem psa von, nech je z toho aspoň nejaký úžitok.

Stojí na schodoch a fajčí. Taký malý drobček je to, o hlavu nižšia odo mňa, neverím, že má aspoň päťdesiat kíl. Keby si dala na sebe viac záležať, vyzerala by celkom fajn. Nestará sa o seba, aspoň nie podľa rád tých najlepších časopisov, ktoré sledujem ja. Pomenili sme sa od základnej, s tým sa nedá nič robiť.
"Čauko, ako sa máš?", vyzerá to, že sa začína normálny rozhovor, že?
"Mám sa super", čo iné by som povedala.
"Kedy si prišla?"
"Včera večer, bola som dosť dlho v práci, tak som išla až večerným vlakom", vravím si pre potešenie (aká som ja len dôležitá super čaja, že?), kým jej táto veta nedáva ten zmysel, čo mne.
"Joj, ja som včera bola zase s bývalým v bare...", a tu ju máš!, rozbehnutá lokomotíva, už ju nič nezastaví. Tak vypnem pozornosť a prejdem do módu predstieraného záujmu. Smejem sa to veľmi, to menej, primerane mojim súkromným vtipom.
Počúvam len z diaľky, ako rozpráva o akomsi entom bývalom priateľovi - a je to fikcia podľa mňa, lebo to, čo opisuje, sa nepodobá žiadnemu pozitívnemu vzťahu dvoch ľudí; hovorí, čo všetko zažila, kedy sa ako naložila do liehu, koľkí ctitelia ju zbožňujú, ako ťažko sa hľadá práca a keď už nejakú má, aké strašné veci od nej chcú (t.j. aby pracovala!), aké má problémy s rodičmi, pričom už má tóóľko rokov!
"...v utorok som bola u Zuzy, som pri nej sedela a zvoni mi telefon - byvaly vola - že Mery poď do baru, chcem ťa vidieť... bolo pol deviatej? - neidem, to je ďaleko! ... som prišla do baru, tam sedel s kamaratom a jeho frajerkou, už mali fajne vypite, ich poslal preč, som si dala dve slivky a jednu vodku, ta už som mu rovno do oči hovorila, čo si o ňom myslim, a on mi stale len Mery, ty si taka super - ja že ČO?!, tam maš svoju frajerku, ta ty mi tu take nerozpravaj, on začal plakať, som si dala ešte dve píva, som bola taka strieskana, on že rodičia ňesu doma, som prišla po polnoci..."
Podchvíľou sa dostanem k slovu, keď si pripaľuje ďalšiu cigaretu (nemá ich z vlastných peňazí), fajčí prehnane veľa. Keď mám chuť provokovať, spýtam sa, či jej nezáleží na vzhľade, cigaretami výrazne poznačenom. Vygúľa na mňa nechápavé očká. Nerozumie, čo jej vravím. Skúsim teda tuhšie a pýtam sa, či chodí na lekárske kontroly, či sa rakoviny nebojí. Vypočujem si odpoveď "keď mám zomrieť, tak zomriem". Jasné, nerozkážem nikomu, aby prestal fajčiť, ak je to jeho vôľa. Ale o ňu by sa už niekto mal báť.
Dojmy z nej sa menia od ľútosti spojenej s bezmocnosťou cez tupé nepochopenie celej veci až po ľahostajnosť. Dobre, niekedy ich všetky prehlasuje aj zúrivosť. A stále dookola, ako na sínuse.
Na piaty pokus sa mi podarí zdrhnúť domov (to je už vtedy, keď sa zima alebo hlad nedá vydržať). Snaží sa ma opätovne zastaviť, vyčítavý tón sa nedá prehliadnuť.
"Jóój! Šak ešte chvíľu ostaň!!", čosi ako vrčanie jej podfarbuje hlas. "Ešte jednu cigaretu si zapálim!"
To už otváram dvere a prekračujem prah, 'len rýchlo preč...'.
"Dobrú noc, Mery", usmejem sa na ňu.

Minulý víkend ma mama zachránila. Tvrdila, že som odišla niekam preč, na neznáme miesto (bola som v kuchyni, hehe). Zvedavá som, čo bude nabudúce.