Kopec za mestom nie je žiadna výzva, bol som tam už niekoľkokrát. Počas pracovných dní možno na lesných chodníkoch stretnúť zaťatých športovcov a cez víkendy rodinné davy so psami a taškami s jedlom. Celkom frekventované miesto. Často sa cez prasklinu v okne kancelárie pozerám na kopec a vravím si, že len čo bude trochu voľna, zabehnem ta vyvetrať sa. Potom večer po mňa príde kamarát Julo a samozrejme nejdeme na kopec, veď je tma, ale skočíme na pivo, do kina alebo na koncert, podľa toho, čo nám príde zbesilejšie. Na kopci som teda nebol azda päť rokov, vždy mi stačí myšlienka, že je stále tam a môžem ta kedykoľvek zájsť, veď on neújde... Preto sa mi ťažko verilo, že som sa na ceste k nemu ocitol práve uprostred noci, v treštivom mraze.
"Načo-načo sa sem trepeme?", pýtam sa bez záujmu, lebo ten opadol už pred hodinou, a obzerám si osnežné konárie stromov.
Ticho. Vŕzga nám sneh pod nohami, Julo pravidelne mocne dýcha, ja o niečo menej pravidelne fučím. Nad nami zaškrieka vrana, pridajú sa k nej ďalšie dve, v kríku vedľa čosi žuchne, vetvičky zapraštia a v mojom podvedomí sa vynára vábivá predstava vlka. Veľký, silný, zubiská vycerené, slintá, vrčí, no všetko, ako má byť. Nebojím sa vlkov, napokon, neverím, že by tu nejaký mohol byť, ale mám rád, keď sa smiem báť. Nebáť sa - to je protivná nuda.
"Ale je tu celkom pekne, že?", skúšam znova. Nejde mi ani tak o konverzáciu s Julom, ale pre vlastné spoločenské vyžitie chcem počuť aspoň svoj hlas. Julo mlčí navlas rovnako, ako posledných päť hodín. Úžasné, ako to dokáže udržať na jednej úrovni! Toto na ňom veľmi obdivujem, ako sa vie sústrediť na svoju métu a nepustí a nepustí.
"Aha, vlk!", skúšam na Jula inú taktiku.
"Nerev, nie si v Patagónii," vraví so stoickým pokojom v hlase. On ma snáď ani nevníma!
"Č-čo s tým ma dofrasa Patgónia?! Veď sme tam nikdy neboli!", načertím sa na chvíľu, nech sa vyhneme jednotvárnosti. Teraz mám pravdu zase ja - ozaj sme tam ešte neboli. Neviem, či tam niekedy bol on, ak áno, tak mi to zatajil, lebo sa poznáme už pekných pár rokov a počas dlhých večerov pri pive v rôznych kútoch sveta sme si už bársčo boli povedali.
Julo sa obzrie na mňa a pokrčiac ramenami povie len "Hm?". Dofrasa. Nemal som mu to vravieť. Je mi nad slnko jasnejšie, že v hlave sa mu začal rodiť cestovný plán. No čo, Patagónia, veď bude zábava ako vždy. Potom hľadí opäť už len pred seba a vytrvalo zošliapáva neporušenú vrstvu snehu. Snežilo posledné štyri dni bez prestávky a sem na kopec zjavne ešte nikto nešiel, teda určite nie hore lesom, kadiaľ ideme my. Už pri tom krivom strome dole, kde sme zišli z chodníka, som si povedal, že sa nebudem zaoberať myšlienkami na to, o čo mu dnes vlastne ide. Neprezradil mi nič. Len neskoro poobede prišiel autom, zazvonil pri dverách a tónom, ktorý mi z hlavy okamžite vymazal námietky, mi oznámil, že sa mám teplo obliecť, lebo práve odchádzame. Mal som zubnú kefku v ústach. Normálne by som ju bol prežvakol na druhú stranu a povedal niečo ako "Há?", ale tentokrát mi vypadla pri pohľade na jeho strašidelnú odhodlanosť a zmohol som sa iba na "H-h??!".
Keď som nastupoval do auta, nemohol som nevidieť obrovský mech na zadnom sedadle. Bol natrieskaný na prasknutie, rysovali sa v ňom hrany krabíc, kníh - ja neviem, niečoho hranatého.
"Zahráme Deda Mráza?", pýtal som sa veselo a on začal neodpovedať.
Cesty boli zaviate snehom, tých zopár drsných šoférov, čo sa odvážilo von, klialo na pohanský spôsob po kolená v snehu. Sedeli sme tíško v hrkotajúcom aute a smútočným tempom sme sa pohýňali po ceste smerom za mesto. Julo inteligentne pozeral na vozovku a namôjveru vyzeral dôležito ako minister Antarktídy prinajmenšom.
Takého som ho ešte nevidel, a to som s ním spáchal v posledných rokoch mnoho slušných dobrodružstiev. Mal som s ním tú česť, keď sa rozhodol piť týždeň po Vianociach iba absint, sedel som s ním v jeho starej škodovke, keď si to rúbal stodvadsať po nemeckých diaľniciach, v havajskej košeli a s cigarou v ústach, strážil som jeho veci, keď chcel stoj čo stoj vidieť v Afrike levy zblízka. Veľa sme cestovali, veľa sme chceli zažiť, veľa sme sa o tom všetkom potom rozprávali. Tak čo má znamenať toto ticho? Nehneval som sa za to, v podstate som to ani nijak hlboko neprežíval, myslím, že zo všetkého najviac som bol nedočkavý a zvedavý, čo sa stane. Zvedavosť bola to, čo nás s Julom tak veľmi spájalo a teraz tá moja strašne vyčíňala. Kvárila ma ukrutná zvedavosť! Doteraz mi vždy aspoň naznačil o čo pôjde, alebo som to vedel odhadnúť.
Už sme skoro hore. Na samom vrchu je lúka, ktorá je dôvodom, prečo kopec súkromne nazývam Holá hlava. Pomedzi zimné stromy a kriačiny vidím jej okraj. Snežiť prestalo už na obed a začalo sa veľmi rýchlo rozjasňovať. Slnko som síce zapadať nevidel, ale kým sme sa dotergali autom pod kopec, obloha bola skoro jasná a teraz, na vrchu, po mrakoch ani stopy. Nebo čierne ako uhlie v mojej pivnici, len na východnom obzore sa už prezrádza mesiac. Ozaj celkom pekné, pomyslím si, až na tú trafenú zimu. Hehe, mám niečo aj proti tomu vo vrecku, jeden nikdy nevie a - nech si Julo nemyslí, že ma zaskočí!
Jasné, tak smerujeme zrejme do stredu lúky. To je fajn, stred lúky je pekné miesto. Julova tvár sa začína meniť. Je na ňom badať spokojnosť, on sa teší! Stred lúky a Julo zastane. Zhodí vrece do snehu a zhlboka sa nadýchne. Ústa sa mu začínaju pošklbávať do úsmevu.
"Super, nie?", povie konečne prvé slová dňa. Vyhrabem hodinky spod okraja rukavice, svetra a vetrovky. Je deväť dvadsať.
"Čo bude teraz?", pýtam sa zdvorilostne.
"No... sme tu."
"A zdalo sa mi."
Julovi sa tvár premení na úsmev.
"Hej, nie je tu fakt super?"
Čo sa tomu chlapovi robí? Keď sme stáli nad Kilt Rockom, bol šťastný tiež, ale toto?
"Julo?", dávam do hlasu toľko nechápavosti, koľko v sebe nájdem. "Nerád ti to vravím, ale ja nerozumiem. Fakt nie."
"Čomu?"
"Na kieho sme sem šli." Teraz som ho dostal. Pozerá na mňa s nevinným detským začudovaním v rozblýskaných očiach.
"Ako to na kieho?"
On je tuším ozaj prekvapený. Tak toto je zaujímavé, akosi mám pocit, že prekvapenie malo byť mojou rolou na dnešný večer.
"Kde si bol celý deň? V práci! Čo potrebuješ? Oddych."
"Tebe šibe," vravím mu aj ja detsky úprimne. "Mohli sme ísť na pivo. A v kine dnes dávaju Spaľovača mŕtvol, mohli sme ísť zas."
"Ale o chvíľu výjde mesiac." Opäť ten detský pohľad.
Obzerám sa okolo seba, ako keby mi opustená zimná krajina mala povedala čo si myslieť. Lúka je pekne oblá s hladkým snehovým povrchom a od detstva mám slabosť pre sneh, úžasne sa na ňom láme svetlo. Tento kopec pre dnešný večer zmrzol, tu čas stojí. Pozerám znova na Jula a ten sa smeje a chichúňa, mädlí si ruky a začína rozmotávať povraz na vreci.
"Čo tam všetko máš?"
"Heh, samé užitočné veci."
"Pripravil si si aj nejaký program?"
"Zatancujem ti, chceš?"
Vytiahne dve veľké deky, dva skladacie stolčeky, plechovú krabicu od sušienok. Sú v nej domáce koláčiky. Akvarelový obraz, čo som mu vlani v lete daroval k narodeninám pozorne uloží na maličký drevený stojan za stoličky. Napokon z vreca vylezie aj obrovská termoska, ktorá s nami nejednu cestu zažila, a ani ju nemusí predstavovať, už viem, že je plná čaju s rumom.
"Spomínal som dnes celý deň na naše cesty a tak sa mi zachcelo dať si čaj na kopci. Ale vieš, tak štýlovo, viac na úrovni, nie ako keď si sadneme iba u nás alebo u vás doma. Máme už svoj vek. Vždy sme tu chceli ísť, nie?"
Uškŕňam sa na sneh, do ktorého teraz šľahol mesačný svit, a dáva si záležať na efektoch.
"Ty somár, a to ma tu ťaháš cez les potme, len aby sme si mohli štýlovo ľognúť čaju?"
"Keď sme sa ťahali vtedy s tými Eskimákmi, to ti nevadilo."
Julo sa tvári tak vznešene a dôstojne, anglickí lordi by k nemu mohli chodiť na lekcie. Na dôvažok vytiahne z vrecka monokel a nasadí si ho na pravé oko. Elegantne nadvihne obočie a uprie na mňa stojatý začudovaný výraz.
"No nedbám. Keď už sme tu. Nalievaš?"
"Načo-načo sa sem trepeme?", pýtam sa bez záujmu, lebo ten opadol už pred hodinou, a obzerám si osnežné konárie stromov.
Ticho. Vŕzga nám sneh pod nohami, Julo pravidelne mocne dýcha, ja o niečo menej pravidelne fučím. Nad nami zaškrieka vrana, pridajú sa k nej ďalšie dve, v kríku vedľa čosi žuchne, vetvičky zapraštia a v mojom podvedomí sa vynára vábivá predstava vlka. Veľký, silný, zubiská vycerené, slintá, vrčí, no všetko, ako má byť. Nebojím sa vlkov, napokon, neverím, že by tu nejaký mohol byť, ale mám rád, keď sa smiem báť. Nebáť sa - to je protivná nuda.
"Ale je tu celkom pekne, že?", skúšam znova. Nejde mi ani tak o konverzáciu s Julom, ale pre vlastné spoločenské vyžitie chcem počuť aspoň svoj hlas. Julo mlčí navlas rovnako, ako posledných päť hodín. Úžasné, ako to dokáže udržať na jednej úrovni! Toto na ňom veľmi obdivujem, ako sa vie sústrediť na svoju métu a nepustí a nepustí.
"Aha, vlk!", skúšam na Jula inú taktiku.
"Nerev, nie si v Patagónii," vraví so stoickým pokojom v hlase. On ma snáď ani nevníma!
"Č-čo s tým ma dofrasa Patgónia?! Veď sme tam nikdy neboli!", načertím sa na chvíľu, nech sa vyhneme jednotvárnosti. Teraz mám pravdu zase ja - ozaj sme tam ešte neboli. Neviem, či tam niekedy bol on, ak áno, tak mi to zatajil, lebo sa poznáme už pekných pár rokov a počas dlhých večerov pri pive v rôznych kútoch sveta sme si už bársčo boli povedali.
Julo sa obzrie na mňa a pokrčiac ramenami povie len "Hm?". Dofrasa. Nemal som mu to vravieť. Je mi nad slnko jasnejšie, že v hlave sa mu začal rodiť cestovný plán. No čo, Patagónia, veď bude zábava ako vždy. Potom hľadí opäť už len pred seba a vytrvalo zošliapáva neporušenú vrstvu snehu. Snežilo posledné štyri dni bez prestávky a sem na kopec zjavne ešte nikto nešiel, teda určite nie hore lesom, kadiaľ ideme my. Už pri tom krivom strome dole, kde sme zišli z chodníka, som si povedal, že sa nebudem zaoberať myšlienkami na to, o čo mu dnes vlastne ide. Neprezradil mi nič. Len neskoro poobede prišiel autom, zazvonil pri dverách a tónom, ktorý mi z hlavy okamžite vymazal námietky, mi oznámil, že sa mám teplo obliecť, lebo práve odchádzame. Mal som zubnú kefku v ústach. Normálne by som ju bol prežvakol na druhú stranu a povedal niečo ako "Há?", ale tentokrát mi vypadla pri pohľade na jeho strašidelnú odhodlanosť a zmohol som sa iba na "H-h??!".
Keď som nastupoval do auta, nemohol som nevidieť obrovský mech na zadnom sedadle. Bol natrieskaný na prasknutie, rysovali sa v ňom hrany krabíc, kníh - ja neviem, niečoho hranatého.
"Zahráme Deda Mráza?", pýtal som sa veselo a on začal neodpovedať.
Cesty boli zaviate snehom, tých zopár drsných šoférov, čo sa odvážilo von, klialo na pohanský spôsob po kolená v snehu. Sedeli sme tíško v hrkotajúcom aute a smútočným tempom sme sa pohýňali po ceste smerom za mesto. Julo inteligentne pozeral na vozovku a namôjveru vyzeral dôležito ako minister Antarktídy prinajmenšom.
Takého som ho ešte nevidel, a to som s ním spáchal v posledných rokoch mnoho slušných dobrodružstiev. Mal som s ním tú česť, keď sa rozhodol piť týždeň po Vianociach iba absint, sedel som s ním v jeho starej škodovke, keď si to rúbal stodvadsať po nemeckých diaľniciach, v havajskej košeli a s cigarou v ústach, strážil som jeho veci, keď chcel stoj čo stoj vidieť v Afrike levy zblízka. Veľa sme cestovali, veľa sme chceli zažiť, veľa sme sa o tom všetkom potom rozprávali. Tak čo má znamenať toto ticho? Nehneval som sa za to, v podstate som to ani nijak hlboko neprežíval, myslím, že zo všetkého najviac som bol nedočkavý a zvedavý, čo sa stane. Zvedavosť bola to, čo nás s Julom tak veľmi spájalo a teraz tá moja strašne vyčíňala. Kvárila ma ukrutná zvedavosť! Doteraz mi vždy aspoň naznačil o čo pôjde, alebo som to vedel odhadnúť.
Už sme skoro hore. Na samom vrchu je lúka, ktorá je dôvodom, prečo kopec súkromne nazývam Holá hlava. Pomedzi zimné stromy a kriačiny vidím jej okraj. Snežiť prestalo už na obed a začalo sa veľmi rýchlo rozjasňovať. Slnko som síce zapadať nevidel, ale kým sme sa dotergali autom pod kopec, obloha bola skoro jasná a teraz, na vrchu, po mrakoch ani stopy. Nebo čierne ako uhlie v mojej pivnici, len na východnom obzore sa už prezrádza mesiac. Ozaj celkom pekné, pomyslím si, až na tú trafenú zimu. Hehe, mám niečo aj proti tomu vo vrecku, jeden nikdy nevie a - nech si Julo nemyslí, že ma zaskočí!
Jasné, tak smerujeme zrejme do stredu lúky. To je fajn, stred lúky je pekné miesto. Julova tvár sa začína meniť. Je na ňom badať spokojnosť, on sa teší! Stred lúky a Julo zastane. Zhodí vrece do snehu a zhlboka sa nadýchne. Ústa sa mu začínaju pošklbávať do úsmevu.
"Super, nie?", povie konečne prvé slová dňa. Vyhrabem hodinky spod okraja rukavice, svetra a vetrovky. Je deväť dvadsať.
"Čo bude teraz?", pýtam sa zdvorilostne.
"No... sme tu."
"A zdalo sa mi."
Julovi sa tvár premení na úsmev.
"Hej, nie je tu fakt super?"
Čo sa tomu chlapovi robí? Keď sme stáli nad Kilt Rockom, bol šťastný tiež, ale toto?
"Julo?", dávam do hlasu toľko nechápavosti, koľko v sebe nájdem. "Nerád ti to vravím, ale ja nerozumiem. Fakt nie."
"Čomu?"
"Na kieho sme sem šli." Teraz som ho dostal. Pozerá na mňa s nevinným detským začudovaním v rozblýskaných očiach.
"Ako to na kieho?"
On je tuším ozaj prekvapený. Tak toto je zaujímavé, akosi mám pocit, že prekvapenie malo byť mojou rolou na dnešný večer.
"Kde si bol celý deň? V práci! Čo potrebuješ? Oddych."
"Tebe šibe," vravím mu aj ja detsky úprimne. "Mohli sme ísť na pivo. A v kine dnes dávaju Spaľovača mŕtvol, mohli sme ísť zas."
"Ale o chvíľu výjde mesiac." Opäť ten detský pohľad.
Obzerám sa okolo seba, ako keby mi opustená zimná krajina mala povedala čo si myslieť. Lúka je pekne oblá s hladkým snehovým povrchom a od detstva mám slabosť pre sneh, úžasne sa na ňom láme svetlo. Tento kopec pre dnešný večer zmrzol, tu čas stojí. Pozerám znova na Jula a ten sa smeje a chichúňa, mädlí si ruky a začína rozmotávať povraz na vreci.
"Čo tam všetko máš?"
"Heh, samé užitočné veci."
"Pripravil si si aj nejaký program?"
"Zatancujem ti, chceš?"
Vytiahne dve veľké deky, dva skladacie stolčeky, plechovú krabicu od sušienok. Sú v nej domáce koláčiky. Akvarelový obraz, čo som mu vlani v lete daroval k narodeninám pozorne uloží na maličký drevený stojan za stoličky. Napokon z vreca vylezie aj obrovská termoska, ktorá s nami nejednu cestu zažila, a ani ju nemusí predstavovať, už viem, že je plná čaju s rumom.
"Spomínal som dnes celý deň na naše cesty a tak sa mi zachcelo dať si čaj na kopci. Ale vieš, tak štýlovo, viac na úrovni, nie ako keď si sadneme iba u nás alebo u vás doma. Máme už svoj vek. Vždy sme tu chceli ísť, nie?"
Uškŕňam sa na sneh, do ktorého teraz šľahol mesačný svit, a dáva si záležať na efektoch.
"Ty somár, a to ma tu ťaháš cez les potme, len aby sme si mohli štýlovo ľognúť čaju?"
"Keď sme sa ťahali vtedy s tými Eskimákmi, to ti nevadilo."
Julo sa tvári tak vznešene a dôstojne, anglickí lordi by k nemu mohli chodiť na lekcie. Na dôvažok vytiahne z vrecka monokel a nasadí si ho na pravé oko. Elegantne nadvihne obočie a uprie na mňa stojatý začudovaný výraz.
"No nedbám. Keď už sme tu. Nalievaš?"
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára