Dračí deň

Osem päť.
"Už tu bol?", pýta sa Grétka na dverách. Veliteľ trvá na ôsmej hodine rannej ako čase začiatku pracovnej doby a pitia prvej kávy.
"Hej, hľadal ťa pred desiatimi minútami, máš ísť za ním."
Nebolo treba. Rozhodili sa dvere.
"No čaja! Ty čo robíš?! Kde si?! Ja som už kávu vypil sám a druhú si dám až po obede, lebo by ma už naisto porazilo!" Veliteľ bol akčný typ, taký dobrodruh, vetrom ošľahaný morský vlk, pirát ciest, svetobežník.
"Poď so mnou, poviem ti, čo urobíš!"
Ostatní troglodyti v brlohu sa tvárili náhodne. Ako náhodne vyskytnutí.
Veliteľ sa práve vrátil z dlhej cesty plný nápadov. V jeho bunkri vo veži stáli kufre nabalené novými tovarmi na spracovanie. Boli o kúštiček mohutnejšie a šibnutejšie ako zvyšok zariadenia, len tak sa dali postrehnúť. Polepené svetovými známkami, zaprášené, obdraté. Z jedného bolo dokonca odhryznuté.
"Grétka, tu v tejto taštičke - nože pozrite, čo to je?", povedal veliteľ otrčiac ruku s taškou, kým prehrabával kopy pestrofarebných harabúrd na stole, na zemi a pred skriňami. Taška bola hnedá a aj nejaké to morské blato už stretla, ale to malo ťažkosti udržať sa na stále očarujúcom a majestátne vyzerajúcom povrchu. 'Dofrasa aj s týmito tu počarovanými bakusmi!', neodpustila si Grétka v duchu. A v útrobách taštičky ...
"Neviem. V živote som také nevidela."
"Tak to zistite," pokračoval veliteľ nevzrušene, sústredený na kus modrej handry, z ktorej vypadávali malé kocky vždy, keď ňou zatriasol. Uložil ju do šuflíka s ceduľkou 'Do mesiaca' a hrabkal sa ďalej usilovne v rárohách, ruky sa mu mihali tak rýchlo a šikovne, až svetielkovali. To kvôli prsteňom, ktrorých nosieval statočne veľa.
"Hm, dobre," mykla Grétka plecom a vzala do ruky plátenú tašku. Hlavne si udržať nadhľad.

Okolo desiatej pred oknom preletel drak. Zelený s ostnatým chvostom a stredne veľkými krídlami. Bafkal dym z papule a upieral svoj dračí zrak, vnútorný aj vonkajší, pred seba. Opäť jeden z tých poctivcov, čo presne vedia, kedy kde čo majú spraviť a dá sa na nich spoľahnúť.
"A týchto nemám rád", mrzuto fľochol Johan. "Za nimi sa zvyknú trepať tie malé huňaté papagáje."
"Hej, mali by si to tí zelení nejako usporiadať v živote", znalecky dodala Grétka a v tichosti začala huňaté papagáje počítať.
Z prednej rohovej kancelárie sa ozvalo cinkanie skla a za ním hromženie.
"Skáraný drak, zase chvostom šmykol okno!" Druhého veliteľa netrápilo ani tak to okno, veď ho behemoti opravia, ale polámané ohnivé kríky sa veľmi opravovať nedajú.
Dvere vydali milý zvuk, škrabkanie nechtami, potom sa roztvorili na malú medzeru a dnu nazrela vysmiata ohnivočervená hlava.
"Čaute, makači!", bodro pozdravila Lucia vchádzajúc a zavrela za sebou dvere. "Dáme kaveja? Koľko vody dám variť?"
"Daj plný kotlík, tretia káva ma nezabije," hlásil Johan.
"Ste videli toho draka?", pýtala sa Lucia. "Druhému veliteľovi úplne sňal kvetinky, plazí sa teraz štvornožky a zbiera ich."
"A ty čo mu nepomáhaš?", rehotali sa ostatní.
"Ja im nechcem ublížiť, to on má k nim otcovský vzťah."
Káva príjemne prevoniavala pracovňu.
"No čo, Grétka, už si odhalila tajomstvo taštičky?", so sladučkým hlasom plným škodoradosti vyrýval Johan.
"A ozaj-ozaj, čo to máš robiť?", zaujímala sa aj Lucia.
"Ále, veliteľ sa zas túlal ktoviekadiaľ a naznášal haldy džadov do bunkra vo veži. Polovicu z nich nevie ani pomenovať, tak čo budú robiť jeho troglodyti najbližší mesiac? - zisťovať, čo je na čo dobré a či sa to nezíde náhodou...," zasmušila sa Grétka. "Ešteže váš Druhý veliteľ je taký domácky typ, všetko si pekne sám zmajstruje a je mu jasné, čo má."
"Nože jej to ukáž, Grétka," opäť Johan na sladko. Usmieval sa ako promovaný pokušiteľ. Grétka vybrala záhadu z tašky a vložila ju Lucii do rúk. Guľa mala priemer sedem a pol centimetra, bola bohato zdobená sympatickými ornamentmi, príjemné sa na ňu pozeralo, decentne farebná navodzovala pocit pokoja.
"Fú, a ťažká je!" Lucii poklesli ruky. "Z čoho to je? Nejaký kov, nie?"
"Hej, také čosi, nenapísali zloženie na obal. To bude odniekiaľ z opačnej strany sveta."
"A ty máš zistiť, čo to je? To ako? Šak to nepôjde, ako tak na ňu pozerám," konštatovala Lucia a vedela, o čom hovorí. Všetci to vedeli. Grétka prikývla. Po niekoľkých mesiacoch neutíchajúcich prekvapení a dramatických zvratov, ktoré služba u veliteľa so sebou priniesla, to jej schopnosť čudovať sa zabalila a smutne odišla. Veliteľ sa určite vie premiestňovať aj nelegálnymi spôsobmi, inak by to nestíhal, kufor mu určite dohrýzal krokodíl pri dobýjaní ďalšieho mesta a táto guľatá vec sa odmietne dať odčarovať. Nič nové.

Poobede sedeli traja zadumaní troglodyti pri ďalšej káve. Pošťuchovali sa palicami.
"Už vieš, čo s guličkou?", spýtal sa ledabolo Johan. Nemal rád, keď hladina napätia v jeho okolí klesala.
"Mám v tom jasno, v podstate je to už za vodou," vyhlásila Grétka. Ostatných trhlo.
"Si to hodila do močiarov za riekou?", opáčila Lucia.
"Aj to je dobrý nápad, ale nie," Grétkin úsmev bol už značne veselší ako ráno. "Nie, nie. Je to jednoduché. Vysvetlím, predvediem. Viete, čo je toto tu?"
Dvaja troglodyti poslušne zakrútili hlavami a nevraveli nič, lebo sa to nečakalo.
"Je to pekná, farebná, kovová guľa. Nič viac. Nedá sa odčarovať, lebo nie je začarovaná. To je nám jasné, že?"
"Dopaže! Ale veliteľovi to nehovor, mu zlomíš srdce!", pochechtávala sa Lucia.
"Ako by som mohla... Nepoviem nič. Treba niečo také vymyslieť, aby jeho sny ostali nedotknuté. Keď to chce mať čarovné, tak bude mať. To sa musí dať nejako nasimulovať. Požičala som si túto múdru knihu od neho a uvidíme, čo nám povie..."
"A to je dóbréééé totó!", potešil sa Johan a už naťahoval ruky za hrubou knihou vo viac ako demonštratívnej väzbe. Kniha zavrešťala mrzké slová v jej vlastnom jazyku.
"Ako jej budeme rozumieť?"
"Grétka nemá problém," zašomrala Grétka a pohrozila knihe palicou. "Kniha! Davaj! Vysyp to! Už sme sa predsa dohodli, nie?!"
Troglodyti zmĺkli a nechali knihu jačať a zavýjať. Práca ich vzala za srdcia.
"... tak a takto ... ešte semo kúsok ... jojoj, toto musíme tu! ..." - a veru niet strašnejšej bytosti, ako do práce zabratý troglodyt.
Dvere sa ozvali klopaním a po ňom sa elegantne otvorili.
"Á, Lucka, tu ste!", milo zašveholil Druhý veliteľ a pridal svoj neodolateľný úsmev. Očami prebehol brloh, nik to nevedel tak dôkladne ako on. "To čó robíte?"
"Čarujeme."
"Jééj, môžem sa pozrieť?", prejavil Druhý veliteľ hlboký a úprimný záujem. Pridal sa k skupinke troglodytov v brlohu. Po slabej polhodinke mohli vlci pod oknom sledovať toky strieborného svetla a zlaté blikanie. Jedna zo silnejších iskier preliezla vonkajšou okennou tabuľou, pričom v nej zanechala sentimentálny vzor.
"Decká, už je neskoro," smutne oznámil Druhý veliteľ, keď všetky svetielka v brlohu boli prisilné v kontraste s pokročilou tmou za oknom. "Ja už pôjdem, žena ma čaká. Dnes ideme za tvrdou kultúrou." Očividne by sa radšej ostal hrať s troglodytmi.
"Nezdrhneme aj my?", vzdal sa aj Johan. "Mňa to už nebaví, aj tak z toho nič nebude. Poďme radšej na medovinu! Pozrite mi do veštiacej gule, či sa môžem dnes ukazovať na námestí."
"Môžeš, Johan, ja som nás dnes už všetkých skontrolovala. Ty máš najviac, deväťdesiatpäť percent," na Luciu sa v tomto dá spoľahnúť. "Čo s guľou? Grétka, ideš?"
Grétka pozerala striedavo na guľu a na kolegov troglodytov. Na guli sa ani zbla nič nezmenilo, odkedy do nej svorne húdli kúzla. Na troglodytoch tiež nie.
"Á, kašlať na čary. Poďme na námestie, možno stretneme nejakých zaujímavých elfov."