Troglodyti sa trochu strácali v mizivom svetle jedinej sviečky. Od rána zúrivo čarovali a nedarilo sa im, nech mala zúrivosť akékoľvek podoby a vlastnosti. Ťažké hlavy ponorené do dúm si nevšimli postupujúce zimné šero. Dvere sa tiež cítili celý deň nesvoje, preto sa náramne potešili láskavému klopkaniu.
"Decká, s tým cesnakom ste to prehnali," upozornil Druhý veliteľ smrteľne vážne, pretože vtipný už nevládal byť. Bol zelený.
"Uhú, a ja som z toho smradu vinila čajík ...," pochopila Grétka, zacítila sa previnilo a čajík na zmierenie osladila medom.
"Mali by ste to ísť vyhodiť. Aha, vonku sa oteplilo, sneh zišiel na blato, pekne je ..."
"Pôjdem, pôjdem, keby som to dala do smetného koša, trpaslíkov by porazilo."
"Len im to tam daj, nech sa aj oni rozveselia!" pomyslel Trafo na dobro druhých. "Šak drú ako mulice, pozri, ani teraz ich tu niet."
Druhý veliteľ zvedavým zrakom zapátral v prítmi.
"A čo som to chcel - Johan tu nie je?"
"N-i-e," dôsledne precedil Trafo. "Už odišiel. Možno sa šiel najesť."
"Ú-už? Tééraz??", prekvapenie bolo slabé slovo pre Druhého veliteľa napriek tomu, že sa rovnako pôsobivo čudoval už nejaký ten rok. Robil to rád. "No nič, keď príde, tak ho pošlite, " a odišiel.
Dvere do brlohu nakoniec nemali až taký šedivý deň, lebo sa opäť rozleteli.
"Niekto ma hľadal?", skúmal Johan s pohárikom mlieka v ruke a každodennou, dobre krytou nádejou v hlase.
"Máš ísť za Druhým veliteľom," ochotne oznámil Trafo.
"Ú, čo chce?" Johan bol vo svojom živle.
"Johan! Čo ty tu vlastne robíš?" nedalo Grétke. "Už sme ťa ani nečakali."
"Prečo?" pokračoval Johan v predstieraní samozrejmosti svojho výskytu.
"Ja len tak, že je popoludnie skoro v ťahu a bol si tu od rána ... a si tu znova ..."
"Ále, " teraz chvíľka obšívania sa. "... tak som si vravel, čo budem doma sedieť. Povedal som si - prídem, prejavím záujem, dáke čary potočíme, nie? Nože, Grétká, ukáž, čo si načarovala za celý deň!"
Troglodyti si chýbali.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára