Dobrodruhovia: Cestou k hradu

Od brehu les vyzeral ako čierna stena s prasklinou tesne nad zemou a my ako blázni sme smerovali samozrejme rovno do nej. Ak sa môj prvý dojem z jazerného brehu videl znepokojujúci a trochu dusiaci, tak po vstupe do lesa ma prepadol čistý, ničím neskalený strach. Odporné ticho, na les príliš odporné. Každá vetvička praskla ako naschvál a všetky prirodzené šumy boli odstránené, aby dokonale vynikli zvuky vytvárajúce v mysli zlé predstavy.
"Toto čo má byť za les?" - zmohla som sa na tupú otázku po dlhej chvíli nemohúceho civenia do šera medzi kmeňmi stromov. Aj tie boli neprirodzene rovné a šibnuto presne rozmiestnené, niečo, čo na prvý pohľad zaváňalo podrazom.
"Ciyi!!" - dodal Mrťo a Paľo nesmelo zapípal - "Hovno?".
"Tak týmto lesom by som dobrovoľne nešla, ani keby na konci čakal sir Rafa s prstienkom," povedala som na slovné zdôraznenie mojich obáv. Zaťukala som na hladkú striebornú kôru stromu a čakala ozvenu. Nič. A ba! Ozvena, ale nie môjho klopania!
"Odžubujéš!" smial sa Mrťo. "Šak vidím, že sa ti tu páči."
"A prečo?! Prečo aj ja?!" - pravdupovediac, slzy strachu sa mi tisli do očí a vyhybala som sa každému ťuknutiu o strom. "Si ani nepovedal, prečo akurát sem ideme Paľovi frajerku hľadať! Veď to tu vyzerá ako vysnené miesto pre samovrahov. Keď ma za najbližším stromom zadrhne tamto sivé z kríka, čo na nás pozerá odkedy tu stojíme, sa ani čudovať nebudem!!"
"Mrťo-hoho-ó, ja tam nechcem ísť!" - zaplakal Paľo. Krík sa zavrtel.
Mrťo zmĺkol, vykročil na cestu, ktorá tam ako naschvál bola jasne viditeľná, aj keď po nej, ako povedal prievozník, nik nemohol kráčať uz riadne dlho, pozrel na nás iba raz a dosť významne, aby sme vedeli, že nemáme inú možnosť a nechal napätie ďalej pozvoľna rásť. My dvaja s Paľom sme sa bezradne rozhliadali okolo seba, strhávali sa pri každom odpornom zvuku a verím, že Paľo rovnako ako ja dumal, či toto je tá chvíľa, keď príde uvedomenie si konca a pred očami sa spustí film vlastného života. Akou smrťou tu zhynieme? Všetci rovnakou, či každý inou? A prečo?? Pre všetky sily sveta - prečo??
Keď sme okolo seba vytvorili už hmatateľné polia strachu, až potom Mrto prevravel: "Vraj sa volá Margarétka a má vlasy až po zem."
Veľmi náročna informácia pre hlavy pracujúce na krízovej frekvencii. Chcela som vedieť, či to, čo ma šteklí pod kolenom, je len náhodný konárik, alebo zámer niečoho živého, preto nebolo možné rozmýšlľať, ako nejaká Margarétka súvisí s horou, z ktorej vanie des.
"Kto?" - spýtala som sa, aj tak sa už nič nemohlo zmeniť. Uf, bol to len konárik. Držal ho malý gremlinček, čo hneď zabehol za strom.
"Tá dievka, čo po ňu ideme."
"Margarétka? Tu?" - Paľo obžil a prestal počítať oči, čo nás sledovali.
"Nech sa volá aj Brundehilda a má dve hlavy s vlasmi po zem, " rozhorčila som sa, lebo som ostala zjavne len ja jediná plne si vedomá, kde sme sa ocitli a že to nemôžeme prežiť. "Vy nechápete, čo sa robí?! Ten les je zakliaty až do het, na vrchu hory sú najskôr draky a plno hávede, čo ani meno nemá, a ten jednooký v krčme vravel, že každyý kto tu zahynie - a to každý zahynie! - sa pridá k nim!! Fakt ste takí drbnutí?!"
"Gremľa, a prečo si s nami nastúpila na plť, keď si to všetko vedela dopredu?" - Mrťova logika vie byť nepríjemná.
"Lebo ste išli vy dvaja," znie to ako chabý argument, ale je to tak. Paľo a Mrťo sú bezo mňa stratení, fakt si nevedia rady. Sme proste už roky traja.
"Tak teraz nestresuj."
"Keď z druhého brehu to nevyzeralo tak strašne ako tu," dodala som.
"No nič, dáko sa podarí," durí nás Mrťo. "Ideme po tú dievku, nie? Chúďa, je tam na kopci samé už tak dlho..."
"Jak dlho? Ja nechcem žiadnu starú ropuchu," Paľo sa jednoznačne chytil na Mrťove lákadlá. Niežeby sme neboli samotári všetci traja, na somárstva všetkého druhu sme si pohodlne vystačili v rokmi overenom zložení, ale Paľo sa zrazu rozhodol oženiť a my ako kamoši sme ho nemohli nepodporiť. Namôjveru, skoro som pivo vypľúvala, keď mi to pred mesiacom v našej domovskej krčme oznámil. Mrťo sa toho chytil, pár dní nevravel nič, len prehutoval a v hlave snoval šialené plány, ktoré sa zhmotnili do chorej reality na brehu jazera, pod čiernym strašidelným lesom, na začiatku cesty k zakliatemu hradu.
"Ale poďme už rýchlo, treba stúpať do vrchu, kým ešte kúsok vidno," hurtoval Mrťo, ako by sme na zemiaky išli. Tu by zemiaky veruže nevzklíčili. Tu rástli len nevídané byle. Fialové a čiernozelené kontrastovali so sivými a priesvitnozelenými, všetko zasmušilé alebo mŕtvolne farby. Plno ostňov, listov pripravených rezať a pavučín. Korene rástli zo zásady nad zem a verím tomu, že schválne sa motali okolo členkov. A hrad - ten ešte nebolo ani tušiť.