Dobrodruhovia: Na brehu jazera

"Hovno!"
Spravili sme s odhodlaním prvé nezmyselné kroky ďalej od vody a zdravého rozumu.
Keď sme vyskákali z malej plte po vyše hodinovej plavbe cez jazero, bolo neskoré popoludnie. Počuli sme, ako si prievozník za našimi chrbtami ešte naposledy poklepal bakuľou po čele, odrazil sa od hnijúceho móla a snažil sa primäť plť k vrcholovým výkonom.
"Hovno! Hovno!" - zdupľoval Paľo, keď sa mu do topánky nasypalo kamenčie a drobné zbytky niekdajších živočíchov na holom brehu jazera.
"Vravela som ti, že to nedopadne dobre, presne tak, ako zakaždým," osopila som sa na Mrťa, ktorý si veselo nadhadzoval batôžtek na chrbte. Vyzeral ako šťastný turista na slnečnom výlete, čím ostro kontrastoval s prostredím.
"A čo? Sa vam tu nepáči?" - spýtal sa Mrťo radostne ignorujúc vážnosť situácie.
"HOVNO!"
"Chápeš?" - Paľov skrkvaný nos bol mojím kľúčovým dôkazom.
"Šak uvidíš, jaky bude Paľo rád, keď bude po všetkom a budeme na to spomínať." Obdivujem Mrťove predstavy budúcnosti.
"Keď bude po všetkom a súčasne my budeme nažive. Si to posral. Paľo sa bojí. A ja tiež. A dosť."
"Joooj, jak malí ste!" Mrťov hlas plačlivo zaťahoval. Keby som nevedela, že sa ohromne baví, asi by som na to brala ohľad, ale takto som nemusela. Mrťo bol vo svojom živle.
Jazero by sa bolo aj vydalo za nami, ale dobre vedelo, do čoho sa trepeme, tak si len škodoradostne vychutnávalo pohľad na naše chrbty. Bolo obrovské, na druhý breh nebolo vidieť. Vodná hladina sa iba v spomienkach na prievozníkovu plť kyvotala drobnými vlnkami, inak mala snahu zobrať na seba zrkadlový vzhľad. Zapozerala som sa do nej a úplne som pochopila, prečo nám domorodci v krčme na náprotivnom brehu rozprávali, že to robiť netreba - zabudla som celý svet naokolo, bolo mi dobre a pokojne, a nebyť kameňa v ceste, asi by som sa stratila úplne.
"Pažaa! Vy ste obidvaja s Paľom rovnakí!" - začal Mrťo zoširoka. "Celé týždne počúvam, že poďme dagde dačo zažiť a čo všetko chcete, a keď sa vám človek trochu snaží pomôcť, tak sa bojíte!"
"Ja som myslela, ze keď Paľo povie, že chce frajerku, tak pôjdeme do krčmy alebo do parku, možno na nejaký ples...," bránila som svoj kúsok pravdy.
"Pre Paľa nechceme len takú hocijakú," tasil Mrťo najsilnejší argument nelogicky hneď v úvode. Nerozumiem jeho taktikám. Myslí rychlejšie, ako my ostatní, to bude tým...
"Ale mne by ozaj stačila aj dáka krčmárka," vrátil sa k väčšinou používanej reči aj Paľo. Konečne, veď napokon oňho nám išlo. "Vlastne taká krčmárka by bola ideálna, to pekné dievky sú, šikovné, by som jej pomáhal s pivom a vínom, mno."
"Aha, vidíš, aký pekný nápad? Tak sa otočíme, nie?" - obzerala som sa na breh jazera, ktorý sa začínal haliť do podvečernej hmly.
"No ani nie," prevravel Mrťo smerom k hustej hore pred nami.
"Prečo nie?" - pýtal sa naivne Paľo, preskakujúc jarček žblnkajúci cez cestičku. Žaba z vymytej priehlbinky naňho s ľútosťou zaškŕkala a odskočila veľavravne do vysokej trávy. Povedala by som, že noci v divočine sú pekne hlučný žúr viacerých tvorov, ale tunák, na úpätí hory bolo nepríjemne mĺkvo. Dokonca akoby s klesajúcim slnkom sa zverina balila a utekala a bežný ruch mrazivo vyhasínal.
"Už nám nepôjde žiadna plť na druhý breh jazera," oznámil Mrťo s provokatívnym pokojom.
"Jakže nepôjde?" - nechcela som chápať. Nie, nechcela.
"Prievozník vozí len raz za tri dni a dnes sa už nevráti," Mrťo sa otočil s úsmevom na nás. "Som nepovedal?"
Chladné vlhké ovzdušie hustnúce strachom preťalo dvojhlasné: "Hovno!!"