Kvetinka

Grétku zahalila priesvitná clivota, aká padne na každého človeka, ktorý už vie, že nadišiel čas opustiť bledé sny, pretože si ich z nejakého dôvodu nemôže viac nechať. Žila so sebou dosť dlho na to, aby vedela, že v taký čas pomôže len jedno - ísť. Kamkoľvek. Grétka sa ticho zdvihla a šla.
Bola pozerací a počúvací tvor; kladúc nohy v dôsledne nerytmickom tempe na zem, počúvala celý svet, obzerala si jeho farby a tvary a rozmýšľala, čo si so sebou odnesie. Bola zberateľsky založená; o viacerých svojich zbierkach ani presne nevedela, kde sú, ony ju v prípade potreby vyhľadali aj samé. Bola pútačom nezvyčajných udalostí; prichádzali k nej nevolané, bez pýtania o dovolenie, čím divnejšie, tým smelšie vstupovali.
Grétku pri clivej chôdzi čas nezaujímal a ani miesto veľkú rolu nehralo. Sedemkrát zakopla a dvakrát skoro spadla. Mrzelo ju že nespadla poriadne, lebo to znamenalo, že ešte stále vníma okolie.
V ten deň už prešla okolo starých hradných múrov so zápismi múdrosti celých generácií, cez všetky ulice v meste, kričiace a poskladané ako obrázky na výstave, a neskoro popoludní skúšala chodníčky krížom cez lúky vedúce do lesa. Jar uprostred svojho životného diela bola presne to, o čom Grétka vedela, že ju poteší. Jasné, každá sa jej zdala krajšia ako tá predošlá, to už patrilo ku Grétkinej povahe, ale táto bola naozaj umelecky premyslená do podrobností. Zvlášť vkusné boli odtiene fialovej a ružovej, ktoré sa ujali v citlivej kombinácii so žltou. Jar tento úspešný farebný motív opakovala na kvetoch tridsiatichsiedmich druhov, na dvoch stromoch a jednom zajacovi. Grétke z toho bolo o kúsok ľahšie a o riadny kúsok veselšie.
Keď míňala husté bazové porasty, v ktorých sa rehotali huňaté papagáje, v tráve pred ňou poskočila iskrička. Grétka sa zakývala, aby ju znova zbadala a už z nej nespustila oči. Bola to kvetinka, drobné ligotavé smietko, zázračné tým, že každému ukazuje, ako sa leskne jeho šťastie. Legenda. Až keď sa kvetinka odleskla v oku, človek vedel, že je to ona. Nikto ju nevidel, keď chcel. Len málo ľudí ju naozaj stretlo a tí, čo o nej rozprávali, boli pokladaní za tvorcov národnej mytológie.
"Milé," Grétka sa usmiala a rozbehla sa smerom ku kvetinke. Už k nej naťahovala ruku, keď spoza druhej strany bazovej kriačiny, mesiac a pol predčasne kvitnúcej na žlto a ružovo, vystúpil modrý a strieborný tieň s jasne rovnakým cieľom, ako mala Grétka. Zlomok chvíle stáli oproti sebe, hľadajúc primeraný výraz na tvár. Grétka spadla, lebo napokon predsa len prestala vnímať svet okolo.
"Íiíií, elf!", zvýskla a pomenila farby na ušiach.
Elf jej rovnako emotívne odpovedal: "Došľaka, troglodyt!"