Túlanice

V diaľke vyli draci.
"Grétka, pôjdete do Kelu," velieľov príkaz znel viac ako jasne.
"Uhu,"súhlasila Grétka a dívala sa oknom von.
"Odnesiete im tam toto vrecko mantových listov, dobre? Viete, kam, však?"
"Uhu," znova kývla Grétka. Za oknom víril zelený sneh a vrieskal nepríjemný tunajší vietor.
"Tak už bežte," veselo pobádal veliteľ. Bol radostný podozrivým spôsobom.

Z paprče na paprč sa vliekla Grétka lesnou cestou, chvíľu ju vietor tisol vpred od chrbta, ba si aj pobehla takto, chvíľu mu šla naproti zatínajúc zuby. Mrmlala si ponosy a nadávky, ktoré by verejne priznať nechcela. Tunajší vietor vedel byť zlý, keď sa mu chcelo, a dnes mal presne takú vôľu. Nemohol za to, už sa taký objavil.Cestou na nížinu schytil najväčšiu hrudu snehu, čo bola v kopcoch k dostaniu, a rozhodol sa šľahnúť ju na mesto.
Náhoda chcela, aby Grétka aj v besnom ujúkaní miestneho vetra, synchronizovanom vŕzganí stromov a chaotickom čudovaní malých huňatých papagájov bezmocných vo vzdušných víroch, začula pazvuky z kríkov po pravej strane. Strašidelné pazvuky, ako keď niekto na niekoho číha.
Polmetrový závej čerstvého snehu sa pohol.
"Stoj!" Grétka chňapla po palici zastrčenej v kroví. "Čo si?!"
Závej sa pohol jej smerom a neveselo mrnčal a vrčal. Sneh bol zelený ako májové lístie a ako sa trúsil zo záveja dolu, odhaľoval tvora značne menšieho guľatého, nemotorného a bielosrstého, ktorý sa pohyboval sériou ťarbavých krôčikov, pádov a motania láb. Určite Grétku nevidel zreteľne, ale presvedčivo sa k nej blížil...

"O-ho, Grétka, zase v Keli?" pýtala sa Lucia.
"Hej, hej, ešteže to nie je ďaleko," Grétka bola rodený pozitivista. "Ale svetrík som si cestou natrhla na kriačinách."
"To nič, opravíme," aj Lucia bola pozitivista. Stávalo sa to celkom neočakávane viacerým v službe u veliteľa.
Ozvalo sa tichúčke mrnčanie spod Grétkinho kabáta.
"To čo je? To čó jé??!" Lucia chcela kričať prestrašene, ale príliš žiarila nadšením.
"Asi ľadový medvedík," zahuhlala Grétka, "našla som ho cestou." Tiež by sa rada usmiala na malé biele klbko, ktoré bolo priťažké na to, aby bolo iba rozkošné, a tak sa jej pomaly a smiešne zosúvalo z rúk, ale cítila sa neisto pri predstave nepríjemností, čo si svojim skvelým počinom zatiahla do života.
"Nemohla som ho tam nechať," vysvetlila Lucii a predovšetkým sebe.