Otvorila som krabičku bylinkových čajov a boli smiešne poukladané. Krížom krážom. Chlebík bol narezaný na neuverenie tenko. Pre klepkanie do klávesnice som sa nezmohla za pol hodiny ho natrieť. Beethovenova deviata, husle zo siedmej minúty. Alebo sú to violy? Ja sa to raz naučím, čestné..
Ako noc ukrajovala večeru, zaprašovala sa spomienka na vzducholoď. Dnes som ozaj videla vzducholoď, prvýkrát v živote, dážď mi pri tom zakvapkal okuliare, opakovala som si. Hudba, akú dúchajú chlapci konzervatoristi na Hlavnej pred Vianocami, znela tu na námestí a znela najpriteplenejšie na svete. Odteraz nikam inam nepatrí.
Zastávku autobusu obiehal v širokých kruhoch rozprávkový ujo. Čakali sme tú istú dva-šesť-jednotku, zbytočne skoro, pre istotu. Šiel až kamsi sem, kráčal predo mnou, ba sa aj obzrel. Vyzeral tak našsky; jedna smutná igelitka s ovocím, asi jabĺčkami, prosté nohavice, prostá vetrovka, tichý, pokorný výraz, načatá staroba. Až som mala chuť sa ho spýtať: "Ujo a vy ste odkiaľ až semo, do Drážďan, došli?"
Doniesla som si do izby plno malých pokladov a tešila sa z nich uprostred neporiadku. Začala som obývať svoj maličký priestor, veľmi pomaly a zdráhavo. Izbičku už mám vyárendovanú, s kúpelňou som sa zžila, kuchyňu som obňuchala dnes. V posteli zaspávam jedna radosť.
Druhú noc na novom mieste sa mi sníval sen, ktorý hodí všetky snahy o vyliečenie do koša a podpáli. Pretože taký sen má pekný citlivý dej a voňavý podtón, a najmä jeho hlavný hrdina nemá žiadne črty spoločné so svojou živou predlohou. Zobúdzam sa po ňom clivo, nič nemá zmysel, nič nepotrebujem a nechcem, pretože len jedno chýba.
Tri mesiace asi nie sú až tak krátky čas, ako som si chcela nahovoriť.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára