Skončilo aj leto, prešla farebná jeseň a ďalšiu zimu už Johan v zámku nebol. Jeho služba u veliteľa sa skončila a vrátil sa domov na sever. Posielal sporadicky krátke, tajomné správy o sebe, ale tie nemohli zmierniť clivotu zvyšných troch troglodytov. Lucia a Grétka si našli nový brloh a teraz sa v ňom schovávali a takmer vôbec nevychádzali na svetlo. Občas sa vozili po brlohu na kreslách, občas sledovali psa na dvore pod oknom, občas čarovali. Svetlejšou časťou ich dňa bývala Trafova návšteva, hoci len na pár minút, keď ich rozveseľoval veselými príhodami, alebo napodobňoval behemotov zo zámku. Večer zvykla Grétka v brlohu osamieť. Často sa v svetle jedinej dohasínajúcej sviečky oproti nočnému oknu hrčila troglodytia hlava. Podchvíľou sa vedľa nej mihol aj medvedí ňufák, no hlava sa mu venovala len minimálne. Počúvala veselé nápevy z gramofónu, aby si dodala odvahy, a rozmýšľala, ako sa mohlo všetko tak divotvorne vyvŕbiť.
Grétka kráčala sama domov. Predlžovala si cestu stromovou alejou a prehutovala. Ešte nemrzlo a kopy snehu sa rýchlo topili na nápadité pestrofarebné močariská. Grétka sa zápalisto rozhliadala okolo seba, žmúriac oči do tmy. Podarilo sa jej do niekoľkých kaluží s náležitou pompou vstúpiť. Prešla skoro celé mestské stromoradie, až napokon hľadané uvidela. Nie veľmi vysoko na ružovej oblohe, tak akurát na pozeranie, sa vlnila tenká stužka strieborného mraku. Za ostatné mesiace sa Grétka výrazne zlepšila v nachádzaní elfích odkazov.
'Milé od neho, keď na mňa ešte myslí,' pomyslela si a stiahla si rukavicu, aby mohla k striebornej stužke pridať fialovú ako svoju odpoveď.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára