Už ako moja noha kročila na mačacie hlavy Augustovho mosta, vedela som, že je zle. Príliš teplo. Cítila som sa nepríjemne, pretože som sa obliekla podľa svojho najlepšieho vedomia a teda dosť odlišne od bežnej väčšiny. Pozerali na mňa. Možno sa aj smiali. Alebo som domýšľavá. Nič to, skryjem sa v tieni.
V Prahe na železničnej stanici to bolo presne naopak, prvýkrát som sa stala nevidieteľnou. No dobre, možno som bola nevidietľná aj niekedy predtým, ale až teraz som to ozaj vnímala a chápala. Stačilo sa pomaly hýbať, alebo aj úplne zastať, sadnúť si, a odrazu ľudia, akých by jeden ani nevymyslel, plachtili okolo a nevideli ma.
Prišla som do stredu mesta len tak, bez cieľa, a rovnako som aj schádzala z mosta. Jediným pútavým bodom mohla byť Semperoper, o ktorej snívam a ku ktorej upínam nádeje, môj súkromný maják v tomto kraji. Cestou k nej popred mňa prefrčal na bicykli violončelista. Veru, violončelista sa teda nezatají. Pozeral na mňa, obzeral sa, potešilo ma to.
Na každý schod v Zwingri som stúpala ostýchavo a vravela si, že v najbližších týždňoch sa sebaisto vrátim. V poslednej vlne horúceho vzduchu, váľajúceho sa pomedzi stĺpy a na nádvorí, všetci turisti sa presúvali pomalšie a tichšie, boli ako najatí pozerači sôch. Ja som zas neveriacky pozerala, koľko tečúcej vody sa dá pustiť dolu múrmi jednej budovy. Prechádzala som sa so všetkou dôstojnosťou, akú som bola schopná v sebe nájsť. Myslela som na ruské romány a hrala som sa, že práve som v kapitole jedného z nich.
Našla som zázračné miesto s lístkami na zázračné koncerty. Neodpadla som, pretože som sa vopred informovala, čo za ne. Uznala som, že rozhovor s tetou pokladníčkou už mohol byť najhlavnejšou časťou môjho putovania a pustila som sa voľne, náhodným smerom medzi očerneté múry mesta.
Zvuk dvojo huslí z nádvoria plynule prechádzal do zvuku električiek a koní a ten sa napájal za rohom na zvuk violončela. Spoza stĺpu vyskočil chlapík s bábkou. A hneď za ním sa zjavila ďalšia postava. Violončelista. Ten s bicyklom. Znova. Spoznal ma. Pozeral sa, ozaj sa pozeral. Usmiali sme sa.
A tak, v neskoré nedeľné poobedie za polovicou septembra, na brehu Elbe a pár krokov od Semperoper som až tak veľmi neviditeľná nebola.
Večer som našla v sieti zamotaných kamarátov a tí mi rozprávali veselé historky z iných kútov sveta. Smiala som sa, ako už dávno nie - smiali sme sa spolu. Mám rada ich slovné vývrtky, zliepance nadávok, prívlastky od výmyslu sveta a premrštené opisy príhod. Bolo mi ľahko a veselo po ich slovách. Pomyslela som si v ten večer, že po prvom stretnutí sa mi niekto môže javiť ako strašný hlupák, ba aj niečo horšie, ale predsa skúsim druhý pokus a hľadám kúsok dobra v ňom. No niekedy sa mi niekto môže javiť ako strašný hlupák, ba ja niečo horšie práve preto, že taký naozaj je.
V nedeľu večer, za polovicou septembra, keď sa leto celkom veselo lúčilo "Dovi o rok!" miesto "Zbohom", som zrazu až tak veľmi zlomené srdce nemala.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára