Kto sa nebojí

Situácia za mestom bola veľmi odporná, čo sa prejavovalo okrem iného tým, že na jej popis mohli slúžiť len škaredé slová. Vietor, tma, vlhko a dve postavy uprostred lúky, ktoré sa dali skôr tušiť ako vidieť. Jedna z nich bola drobná a nehybná, druhá dvakrát väčšia a rozmazaná. Berúc na seba podobu rozpitého akvarelu, visela vo vetre nad zemou.
Rozprávali sa.

"Tyy... sa ma bojíš, " syčal prízrak.
"Hej. A čo?" odpovedala Grétka pokojne. Prízrak sa sklonil a dýchol jej do tváre. Osvedčený desivý trik, no nezabral.
"Prečo ešte stojíš?" kvílil prízrak. "Ak nevládzeš utekať, tak aspoň odpadni, alebo krič!" Tápal. Taká malá bytosť, troglodyt, sa nemôže nebáť. Veď strach aj sama priznáva, tak prečo sa podľa toho nespráva? Klame? Nemôže klamať! Každý sa bojí prízrakov.
"O čo ti ide?" - opáčil prízrak znova a skúmavo zaškúlil očami ako žlté plamienky. Čierne mátožné handry nevedeli zakryť neistotu, ktorá v ňom vzklíčila pri pohľade na Grétku, nehybne stojacu so zrakom upretým do výšky, na prízračnú hlavu.
"Neštvi ma! Dobre vieš, že ti môžem škaredo ublížiť!"
"Ee," zamietla Grétka, pokývala hlavou a pokojne strčila ruku pod kabát.
"Čo ti šibe?!" - prízrak sa rozhodol vyrukovať so svojím najstrašnejším zjavom. Bol skôr z tých prchkých mátoh a nemal veľmi premyslenú taktiku.
"Počuj, malá, ku mne sa takto správať nebude nikto, rozumieš?!" Roztiahol ruky a viac sa vypol, čo bolo neklamným znakom chystaného úderu.
"Ja vlastne niečo so sebou mám," ticho vyriekla Grétka. Vystrela ruku s malou truhličkou, šikovným pohybom prstov ju otvorila a na prízrak sa vyvalilo ostré modré svetlo, aké by od malej truhličky nik nečakal. Prízrak pochopil okamžite, vytreštil oči a skrútil sa.
"Čo doo...", viac už nestihol povedať, iba vrieskal a ryčal a ako postupne bledol hojdajúci sa vo vzduchu, aj jeho výkriky tíchli. Vzduchom zavíril jemný čierny prášok a vietor ho vzal so sebou pri odchode. Ticho. Grétka rovnako šikovným pohybom prstov zacvakla truhličku. Vyzerala pokojne a smutne.

Na lúke ostala len jedna postava. Ležala v rozváľanej tráve a nehýbala sa. Nič ju nezaujímalo viac ako hlboké nebo nad ňou. V tých chvíľach, keď bolo dobojované, Grétka zažívala najdokonalejší pokoj. Na prvýkrát jej dlhšie trvalo, kým si uvedomila, že tento stav je nezvyčajne iný. Pýtala sa, či sa zdrží dlho, najlepšie navždy. Alebo ak aj pominie, či si ho bude dobre pamätať a či príde znova. Všetko bolo jasné a čisté, každá myšlienka sa dala zachytiť a uložiť, takže Grétka obzerala svoj pokoj zo všetkých strán ako zvedavé zviera. Páčil sa jej. Už sa nikam neponáhľa, prízrak je preč a ona v bezpečí, ktoré sama našla.
V rozváľanej tráve ležala dlho a večer sa začal natískať na lúku. Rovnako jasná ako všetky doterajšie, prišla myšlienka, že je čas vstať a ísť ďalej, lebo sa už odohralo všetko, čo sa malo. Najprv sa posadila a obzerala sa okolo seba. Len prízračné stopy hovorili o nepríjemnostiach, inak pôsobili lúka i okolitý les nevinne. Grétka oprela ruky o kolená, spojila dlane a zahľadela sa do zeme.