To, čo hľadám, si ma nájde, hoc aj v peknej kaviarni

Autobus odchádzal o hodinu a čosi. Niekam som sa chcela ukryť, nájsť milé miesto, kde ma prichýlia, nešťastnicu v chladnej noci, a postavia predo mňa teplú šálku. Pomalým dôstojným krokom som prechádzala popred vysvietené okná kaviarní a čakala, ktorá ma úplne zvábi. Pomalý a dôstojný krok som udržiavala aj preto, že som sa poriadne nenaučila neváhať a nepremieľať rozhodovanie do krajnosti. Po polkruhu okolo Frauenkirche, keď sa moje počínanie chladom konečne zrýchľovalo, zastala som pred tou najkrajšou. Hm. Vyzerá nóbl. Chvíľu si veselo premietam v hlave scénku plnú trápnosti, v ktorej ma zhrozený a znechutený personál vystrkáva z dverí, lebo až takí nóbl oni sú, ale potom sa len smejem, nie, nie, tomu už nenaletím, to už poznám a mám za sebou. Už dávno som prišla na to, že vyzdobené miesta nie sú pred obyčajnými ľuďmi zavreté, aj keď sa tak tvária. Dnes som prvýkrát počula deviatu naživo, fintila som sa kvôli tomu celé popoludnie a mám náladu na veľkú scénu ako v ruskom románe. Vstúpila som najpôsobivejším možným spôsobom.

Coselpalais je miesto rýdzo elegantné. Veľa zrkadiel s vybrúsenými okrajmi, svietniky s ozajstnými sviečkami (pri usadení sa k stolu čašník sviečku zapáli, po odchode ju zase zhasne), krásne ligotavé lustre, ornamenty na stenách, nariasené závesy, vyobliekaní pobehujúci čašníci. Veľa lesku, veľa čačiek. Celkom ako pre mňa.

Hľadala som malý stôl pre jednu osobu, prinajhoršom strpím jednu voľnú stoličku. Jeden vhodný vykukol spoza steny a začala som obrad zvliekania kabátu a pelešenia sa v peknom kresielku. Vedľa mňa zasadol bielovlasý pár, starký elegán ako z dobrého filmu a starká - honosná panička, decentne oblečená, vyšperkovaná, upravená, s ukážkovou manikúrou. Tvárila sa minimálne tak dôležito ako ja, len úplne vážne, bez monalízovského úsmevu. Nemohla som sa zbaviť dojmu, že na mňa pozerali s príznakom malého nepochopenia a prekvapenia v očiach. Mladá žena večer sama. Trochu menej prekvapenia a viac pobavenia mali v tvárach dvaja ujovia, sediaci so svojimi zákonitými pri vzdialenejšom stole. Chcela som na nich všetkých vyvaľovať oči, pretože sa neviem vynadívať na bielovlasé manželské páry. Vždy pri tom dumem, čo sa musí ešte stať, aby som jedného večera o veľa rokov patrila do jedného takého a či sa to vôbec stane.

Veľa toho narozprávam, verejne a nahlas, aj ticho, len pre seba. Rôznymi spôsobmi. Slov je mnoho a ťažko potom medzi nimi nájsť tie naozaj pravdivé. No v tej najkrajšej reštaurácii, v akej som doteraz sedela, som na chvíľu niečo zazrela, čo by vydalo za milióny slov doteraz vypovedaných.

Nebolo mi nepríjemne byť na tak peknom mieste. Necítila som sa ako votrelec. Bola som veľká slečna v spoločnosti. Taká, ako som si predstavovala, že raz budem. Nebolo nepríjemné, že som sedela sama. Ani na chvíľu. Káva s aspoň piatimi prímesami chutila, hudba neotravovala, miestnosť bola jagavá a vznešená, a ja, sama so sebou, už veľká, som bola tam, v cudzom meste a cudzom kraji a bola som spokojná. So všetkým. Nič ma netrápilo, nič mi nechýbalo. Videla som samotu a pokoj kráčať vedľa seba a priateľsky sa zhovárať, zhovievavo sa na seba dívali a chápali sa. Mala som pocit, že po obrovskej kope krížom sa prekrikujúcich názorov, ťažkých filozofických úvah a múdrych životných právd prišiel zmier. Uľavene som si vydýchla a ešte chvíľu vykrúcala hlavu obzerajúc si miestnosť.