Prízrak

Leto bolo horúce a žiarivé a Grétka ho trávila v meste. Sama si to vymyslela. Málilo sa jej kontaktu s ľuďmi a verila, že časté prechádzky ulicami a posedávanie v kaviarňach jej ho vynahradí. Nevynahradilo. Pretože aj keď pestroletných postáv naokolo pobiehalo veľa, nik sa nepristavil a nerozprával. Grétka sedávala ticho pri veľkom okne najkrajšej kaviarne v meste, čítala knihy, alebo si zapisovala do pekného zošita. Z ostatnej cesty si doviezla purpurové brko a písala ním tak rada, až bolo jedno čo. A tak poväčšine písala strašné hlúposti. Chrúmajúc šalátove listy obzerala si chodcov pred oknom kaviarne a dala si za úlohu všímať si drobné odtiene každého z nich. Veľmi chcela poznať ľudí a rozumieť im, ale zatiaľ sa nedostala ďalej, ako k pozorovaniu cez sklo.

Vychádzajúc v jeden podvečer z kaviarne sa nedalo prehliadnuť, že pôvodne horúci letný deň preskočil do značne chladného a zamračeného pološera. Leto sa už zastrájalo, že so všetkým skoncuje a po večeroch si preto bralo dovolenky.
"Uch," povedala Grétka svojmu vlnenému šálu. "Dosť bolo vychádzky."
Vykročila po námestí všeobecným smerom domov. Chcela sa dať chodníkom pomedzi domy na južnej strane mesta, čo by bola príjemná okľuka na záver letného rozjímania, ale keď to vzdalo leto, vzdala to aj Grétka. Skrútila svoju cestu uličkou, ktorou ešte nešla, nech je aspoň niečo dobrodružné v tomto dni.
Po stodvanástich krokoch jej zišlo na um, či niekedy bude vedieť vopred spoľahlivo odhadnúť, čo je dobre a čo nie.

V ulici boli domy, zo začiatku aj celkom obyčajné, no boli asi tak štyri. Ďalšie boli zanedbané a ošumelé, spod omietky zazerali hnedé zubaté tehly. Vyzerali ako domy vystavané pre úplne iné účely ako bývanie. Ako vystavané pre veľmi zlé účely.
Grétka chvíľu zrýchľovala, aby sa čím skôr vzdialila z divnej ulice, chvíľu zase spomaľovala, podozrievavo sa obzerajúc. Niečo veľmi, ale veľmi nesedí. Dvíhal sa vietor a víril prach. Grétke sa nepáčila ani ulica, a ani vlastný hlúpy nápad vojsť do nej. Povytiahla si šál až pod nos a šomrajúc sa zaprela proti vetru. Odrazu sa šlo veľmi ťažko. Grétke sa zazdalo, že ju niekto zozadu pomykal za kabát. Otočila sa žmúriac oči pred prachom. Skoro odpadla! Ozaj ju ktosi nieže pomykal za kabát, ale hnusne ju zaň ťahal! A nebol to celkom ktosi, ale neurčité čosi, obluda, strašidlo, prízrak...

Nádych, výdych, nádych... výdych.
Grétka nadobudla presvedčenie, že dunenie jej srdca tá obluda pred ňou počuje a čím dlhšie ho počúva, tým väčšiu má radosť, rastie a mohutnie a stále zákernejšie sa škľabí. Prízrak urobil krok dopredu, a teda Grétka mala spraviť aspoň dva vzad, ale nohy si necítila. Nie, ozaj si nohy necítila, a ani s rukami to už nebolo ktoviečo. Vypleštila oči na svoje končatiny, okolo ktorých začal prízrak ovíjať šedivé dymové vlákna.
"Tak ono mi to robí," zakňučala Grétka. "A čo mám, dofrasa, robiť ja, aby prestalo?!"
Po otázke mala nasledovať odpoveď, ale omámenie spôsobilo, že ku Grétke správna odpoveď neprišla. Po tvári jej začala stekať veľká slza, po nej ďalšia a ďalšia. Uvedomila si, že plače bez toho, aby chcela, a to ju nasrdilo. Vyzeralo to skoro tak, ako by mal vyzerať každý mohutný koniec. Grétka nevidela, čo bude o päť minút, tak, ako sa nedovidí za roh. Pred očami sa jej mihali tmavé bodky, pribúdali, hustli a postupne už nevidela skoro nič. Pozerala do tmy. Zalomcovala ňou posledná vlna hrôzy a pocit, že sa už nič nedá zvrátiť, a potom spadla na zem.
Nádych, výdych... Grétka cítila mátožnú prítomnosť prízraku kloniaceho sa nad jej hlavou, ale už sa nevedela naňho pozrieť. 'Ak je toto posledná chvíľa...', dumala zťažka, lebo každé slovo ju bolelo v hlave a viac nedomyslela nič. Prišlo jej všetkého strašne ľúto. Spomenula si na elfa. Sedela na studených dlažobných kameňoch obklopená tmou a snažila sa vyloviť spomienku na jeho strieborné vlasy a jeden z úsmevov, čo raz zachytila.
'A jemu som chcela ukázať tú truhličku,' ľútostila Grétka ďalej. Zarazila sa, akoby si spomenula na niečo úplne samozrejmé a jasné, čo doteraz prehliadala. 'Kde ju vlastne mám?' Nahmatala ju meravými prstami vo vrecku. Zdala sa jej oveľa krajšia, ako keď ju našla. Grétka sa trochu usmiala. V hlave sa jej začala ako hodvábna nitka z klbka odvíjať pekná pokojná myšlienka. Potom sa usmiala o trochu viac, nad sebou samou.
'Dofrasa, doteraz som si myslela, ako je všetko strašne nanič. A už to je jedno.' Začala sa smiať celkom poctivo, s istotou, že len to jediné sa ešte oplatí, keď neostane žiadna voľba na výber.
'Veď aspoň sa môžem ešte pozrieť na niečo pekné...' a otvorila truhličku.
Z truhličky vyrazilo oslnivé modré svetlo, ktoré zaplavilo Grétku, jej myseľ i zrak, a pohltilo aj celý svet naokolo.