Strašná jar

Jar s divým zanietením pokračovala vo svojej práci. Používala naďalej poctivé, domácky pripravené husté farby, ktoré skepticky naladení trpaslíci vyhlásili za prehnané plytvanie zdrojmi. Tasila efektné prírodné úkazy a klobúk dole pred choreografiou, do ktorej všetko poskladala. Slnečné rána sa miešali so spôsobnými mäkkými dažďami, ktoré trvali tak akurát, dúhy sa znenazdania mihali oblohou – dobrý tucet drakov sa im nestihol vyhnúť a nechtiac začali nový módny trend. Hromy zneli čisto a veľkolepo. Zrazu ani tráva nerezala ostrými okrajmi, z vôni nebolela hlava, práve naopak, vnášali do myšlienok jas a prestupovali ľahko aj dvere a okenné tabule domov. Ničoho nebolo ani veľa, ani málo. Operence zaradili do repertoáru nové skladby a huňaté papagáje, povznesené ľúbeznými obrazmi vôkol seba, ihrali sa s líškami a rysmi na vyberanú spoločnosť lesa a stretávali sa v zmierlivých družných debatách pri čaji o piatej.

Grétke na tom všetkom čosi nesedelo. Očividne jar zošalela, ale jej šialenstvo bolo tak pekné, očarujúce a brilantné, až by bola večná škoda zakročiť proti nemu. Sedávala preto celé dni pri obloku, alebo sa prechádzala ulicami mesta s obrovskými očami a chcela zachytiť čo najviac.

"Prepáčte", vyslovil sa elf.
"Kvetinka... tuto, ehm...", zamrmlala Grétka. Patrilo by sa, aby v takej chvíli zaihrala farbami, ale farby sa vytratili, až na odvážnu priesvitnú. Grétka nerada a s ťažkosťami hovorila s cudzími tvormi. "Hej, chcela som sa iba pozrieť."
"Poznáte ju? Môžte si ju vziať vy," navrhol elf zdvorilo a nanajvýš pokojne.
"Ďakujem, ja som sa chcela ozaj iba pozrieť, ešte som ju nevidela..," zaklamala Grétka, keďže jej došli nápady. V skutočnosti ju chcela vziať so sebou aj s korienkami.
"Ale pokojne si ju vezmite. Ja už som jednu videl," oznámil elf. "Dosť dávno, ... asi pred tristo rokmi."
"Uhu, tak to musíte byť veľmi rád," predviedla Grétka bystrosť svojho umu.
"Veľmi rád," priznal elf.

Grétka sa poeticky nadýchla a vydýchla podľa starého osobného zvyku, poškrabkala medvedíka za ušami a ďalej pozerala do neba za oknom. S elfom sa zhovárala skoro hodinu a odvtedy sa nestretli. Zdalo sa však, že medzi troglodytom a elfom, proti všetkým tradíciam a obľúbeným názorom, nie je až taká hlboká priepasť. A tiež sa zdalo, že Grétka sa teší. Všetko by bolo pekné, ale to by nesmela byť Grétka... Len čo vstúpila v ten večer do svojej izby a zvítala sa s ľadovým medvedíkom, vkradol sa pocit, že nič predvídateľné sa konať nebude.