V ďalekej zemi

Vzducholoď bzučala vysoko nad oblakmi a na palube niesla Luciu a Grétku. Už nenadávali. Po štvrtom kole ponôs sa unavili a od polovice cesty podriemavali. Na príkaz Veliteľa sa trepali do ďalekej zeme pri mori, aby tam vytrhovali niektoré z jeho vynálezov a preskúmali, čo zaujímavé by sa dalo priniesť späť. Napriek tomu, že Grétka mala vzducholode veľmi rada a aj cudzie zeme sa jej páčili, nevedela sa zbaviť pocitu, že niečo nebude dobre.

Uvítanie v cudzej zemi bolo samozrejme slávnostné, hlavne čo sa prázdnych rečí a jedla týka. Pokračovanie celej púte bolo zas nanajvýš ubíjajúce. Húfy čarodejov z rôznych kúzelných zemí sa chceli predviesť a zanechať ohromný dojem. To chcela pôvodne aj Grétka, ale po chíľke stratila svoje prvotné presvedčenie a začala sa obzerať po únikovej ceste. Aspoň na krátko. Našla ju po piatich dňoch v jedinom voľnom popoludní. Podľa mapy, ktorú si kúpila ešte vo vzducholodi, by mali byť v meste staré budovy, snáď aj zo stredoveku. A vôbec - ceruzky, farebné obrázky a sponky do vlasov dovezené z ďalekej cesty tiež nemusia byť zlé. Grétka sa sama, v tichosti a veľmi veselo vydala na túlačky po cudzom meste.
Najprv rýchlo prepletala nohami, aby ju nik nestihol stiahnuť späť medzi hašteriacich sa starých čarodejov, no postupne ju vykrúcanie hlavy na všetky strany spomaľovalo. Mesto sa jej začínalo ozaj páčiť. Celé hodiny sa motala úzkymi uličkami a privolávala k sebe príbehy z dávnych čias. Keď zablúdila, našla sa v mape, aby sa mohla znova stratiť. Bolo príjemné vedieť, že má celé popoludnie na takéto strácanie sa. Na rohu námestia stretla hudobníka so strapatými vlasmi a ten sa jej uklonil a veľmi zdvorilo pozdravil. Pár krokov ďalej ju skoro prešiel povoz, pretože sa nevedela vynadívať na tabuľu, oznamujúcu, že v dome žil istý významný spisovateľ. Grétke bolo ľúto, že od neho nikdy nič neprečítala, ale povedala si, že jedného dňa to určite zmení. Keď sa dostatočne ponadchýnala svojím úžasným objavom, obzrela sa za seba a zbadala malý tmavý obchodík. Presne taký, čo okamžite "neveští nič dobré". Grétka sa opäť rozžiarila v radostnom úsmeve. Čítavala knihy s takýmito nič-dobré-neveštiacimi obchodíkmi, takže nadšene vstúpila.
Ako sa patrí, dnu bolo šero, ťažký, vôňami presýtený vzduch a veľmi podarená tajomná atmosféra. V prítmi Grétkine očká svietili, tak ako aj očiská čiernej mačky na polici v pravom rohu a náušnice scvrknutého predavača spiaceho za pultom. Grétka zamrmlala pozdrav, ktorý medzičasom pochytila od domorodcov a predstierajúc sebaistotu začala dôkladne obzerať police. Zistila rýchlo, že obchodík je zrejme zasvätený predaju ozdobných rárohov. Najpresvedčivejší bol odporný zelený trpaslík s fialovými gúľajúcimi sa očami. Chvíľu mu ďobala prstom do nosa, ale gúľanie korálkovými očami bolo všetko, na čo sa drobec zmohol. A korálok bolo v obchode tiež neúrekom.
'Kebyže mám mincí nazvyš, tu by som ich vedela nechať,' dumala Grétka predstavujúc si, ako by jej pristali farebné korálky a kašmírové šatky, ako by sa v jej izbe vynímal obrázok smutnej postavičky, čo by vyrašilo zo semienok tvaru srdiečok. Čas v obchodíku neplynul, iba sa povaľoval, a Grétke bolo dobre. Až tak dobre, že keď stála pri dverách, rozhodla sa spraviť si ešte jeden okruh popri policiach a niečo si naisto kúpiť. Opäť štuchla trpaslíka do nosa a poprehŕňala sa medzi zrkadielkami. Ozdobné dýky, kalamáre a brká, pokrútené drevené ornamenty - asi ozdoby na dvere, tašky a mešce. Grétka sa napokon rozhodla pre vyšívanú kapsu. Bola z ľahkej purpurovej látky a hlavne sa na nej blýskali ozdoby. Do rúk jej vliezla skoro sama. No ako ju Grétka vzala z police, odkryla sa drevená truhlička, celý čas ležiaca pod ňou. Grétka mrkla na predavača a uvedomila si, že starký už asi hodnú chvíľu nespí a díva sa uprene na ňu. Trošku zaváhala, no keď mrkla na predavača znova, všimla si aj to, že on sám veľmi naliehavo čaká, ako truhličku otvorí. Kovová západka trochu cvakla.
Truhlička bola vystlaná zlatým zamatom. Zo vzácnej tkaniny vystupovali maličké guľaté svetielka, chvíľu pokojne poletovali a opäť v nej mizli. Pohľad na ne vyvolával neuveriteľný pokoj. Grétka sa usmiala najspokojnejšie za posledných sedem rokov.
'Čo je toto za frasovinu, šak to svieti, aj keď nemá prečo,' pomyslela si a ďalej zaľúbene žmurkala do vnútra truhličky. 'A možno by to elf poznal,' osvietilo ju tak veľmi, až v úsmeve vycerila všetky zuby..