Boris

Les bol celkom bukový. Stromami, trávou, hlinou pri koreňoch a hlavne povahou. Kmene boli rovné a elegantne postávali na určených miestach. Púšťali do vetra lístie vkusne doladených odtieňov od žltej po hnedú, jemne ale rozhodne, ako dobre nacvičený baletný súbor. Radosť zamotať sa im do toho. Vládlo všeobecné lesné ticho. Halúzky nemal kto škiepať, lístie si samo pre seba šumelo. Zverina nikde. Grétka len vošla a hneď ju bukovosť lesa obalila. Počula a videla svoj dych a stúpala po cestičke vysypanej bukvicami smerom na sever.

Kráčala asi hodinu, keď sa stromy rozostúpili a konármi ukazovali na drevený domček uprostred lúky, obohnaný starostlivo udržiavaným plôtikom. Plot nemal inú funkciu ako dodržiavanie slušnosti a zásad, pretože sa patrí, aby domček mal plôtik. Z komína sa pokojne dymilo a domček stál a bafkal proti večeru tak vľúdne, až prišlo každému zablúdencovi milo na duši.

Bránka bola otvorená, za ňou cestička vychodená trávou a preliačený schod pri dverách. Grétka odhodlane kráčala za svojou zvedavosťou, no tesne na prahu dverí si dovolila zaváhať. Boli to presne tie čarovné dvere, veľké a ťažké, s malým ornamentom v strede, ktoré dávali najavo, že vedia spoľahlivo udržať všetky tajomstvá za nimi ukryté, no neodpustili si decentné a provokujúce náznaky sveta vo vnútri. Tu svetllo prepustili, tu teplý závan, inokedy vrźganie, či kovové klepanie. Odhadli Grétku už od bránky a rozhodli sa pre vábenie kúskom vône. Grétka mala bergamot rada a usúdila, že dvere, čo prepúšťajú vôňu bergamotu, nemôžu byť zlé. Zdvihla malú päsť, chvíľu ju nechala zavesenú vo vzduchu, kým sa nadýchla, a zaklopala. Dvere sa otvorili, na Grétku padlo pekne žlté svetlo a k nohám jej vybehol obrovský strakatý pes s vyplazeným jazykom a veľmi nepokojným chvostom.

"Vitaj, Grétka," zaznelo z útrob domčeka. "Ideš presne včas, už som ťa čakal. A tuto Bazil trikrát do lesa zabehol, tebe naproti."

"Dobrý večer," bolo všetko, čo so seba Grétka na úvod vysúkala. Vošla dnu, Bazil v neprestávajúcej radosti za ňou a dvere sa zavreli. Stiahla si rukavice, ako mala vo zvyku, keď niekam vošla a obzerala si malú chyžku.

Chyžka mala iba jednu veľkú izbu a malú komoru, ktorej dvere sa občas hanblivo skrývali pred návštevami. V stene naproti dverám bol krb s vždy horiacim ohňom. Veľká posteľ s ešte väčšou hrubou prikrývkou a obrovská, prekvapivo dubová skriňa sa tvárili nenápadne vľavo, kým príborník zaujato zízal od pravej steny. Prostred izby stál ako pozdrav hosťom stôl s tromi stoličkami. Aj keď nábytku nebolo veľa, izbica pôsobila plno, za čo mohli knihy, obrázky, nádobky a fľaštičky, ktoré zakrývali temer všetky steny. Zo stropných krovov viseli bylinkové kytičky, korienky a retiazky húb. Grétka sa zhlboka nadýchla teplej vône, ktorú jednak rozdúchavali tohtoročné lesné plody, no tú pravú podobu jej dávali spomienky na roky predošlé, zachytené v bukových stenách. Rozveselene sa usmiala a zažmurkala na starčeka, ktorý sa vynoril po pravej strane krbu s polienkom v ruke. Starček svietil ako lampášik, svietili mu biele strapaté vlasy aj modré oči. Priložil polienko do ohňa a zvesil kotlík s vodou na čaj. Na stole sa okolo šálok nakopili čokoládové koláčiky, orechy a sušené slivky, čo bol pre Grétku znak, že treba odložiť kabát a sadnúť si k stolu.

"Ja som Boris."

"Počula som o vás, ale ani vo sne by mi nenapadlo, že sa jedného dňa stretneme."

"Aj mne o tebe vraveli."

Presúvala pohľad k starkému pomalým hlbokým oblúkom, na konci ktorého ostalo vo vzduchu visieť nevypovedané "H?"

"No to ti nepoviem, kto zvestoval," smial sa Boris veselo. "Beztak nepoznáš, aspoň zatiaľ nie. Ale zaujalo ma to. Veľmi odvážne veci som sa dopočul."

Rovnakou pomalou cestou spustila Grétka pohľad do hlbín šálky s čajom. Trochu ňou pomykala, aby sa na dne pováľali lístky byliniek. Starký sa usadil k stolu, čo Bazil pochopil ako pokyn k uľahnutiu na zem. Bol oslobodený od bremena výberu, čie nohy pridlávi, pretože bol dosť veľký, aby zabral všetok priestor pod stolom aj so všetkými tam dostupnými nohami.

"Tak ty si nový naháňač prízrakov, hej?" - začal Boris ľahkým konverzačným tónom.

"Som?" - trhla sa Grétka a tvár jej presvietil živý záujem.

"Podľa toho, čo som počul, tak mimoriadne talentovaný," pozrel na ňu a uznanlivo pokýval hlavou.

"Nie je to žiadna výhra."

"Nu, nie je."

Grétka sa zamrvila na stoličke, akoby jej náhle bolo niečo nepríjemné, obzerajúc sa po svojom najbližšom okolí, ale v skutočnosti oči nikam neoprela.

"Mám obrovský strach," zamrmlala napokon.

"To je dobre. Bez neho to nejde."

Boris sa oprel vzad a začal si prezerať stropné trámy.

"A čím si teda chcela byť?"

"Čarodejníkom."

"Jaj, čarodejníkom sa môže stať veľa ľudí, naháňať prízraky môže len zopár. Ak si s tým začne niekto nepovolaný, zle skončí."

"Aj vy ste naháňač prízrakov?"

"Som."

"A mohla by som ja nebyť?" načala Grétka tému, ktorú mala zjavne dobre rozležanú v hlave. "Myslím, dá sa niečo spraviť, aby nechodili práve za mnou?"

"No to si nevyberieš, či a kedy prestaneš. Niektorí neprestanú nikdy," povedal Boris. Do slov sa mu zaniesol závan smútku a na chvíľu mu myseľ odišla do vnútorných komnát, prebrať čosi prísne osobné. Akými cestami kráčal, nedalo sa vedieť, ale ich obrazy sa kreslili do tieňov na jeho čele. Bazil sa pod stolom lenivo pomkol, čím Borisa vrátil doprostred malej chyžky. Bazil sa vždy a zo zásady tváril nevinne, ale bol to zver nepríjemne bystrý. Grétka sa uškrnula a spomenula si na svojho ľadového medvedíka. 'Tí by si rozumeli...,'pomyslela si a poťahala Bazila za ucho. Boris sa otriasol a znova nadobudol prívetivú podobu.

"Prízraky chodia za každým, veľké i malé," pokračoval Boris, kde prestal. "Ale niektorí ľudia sú pre nich obzvlášť lákaví."

Opäť sa na chvíľu zadumal, ale už nešiel v mysli ďaleko, nanajvýš k susedom.

"Môže sa stať, že jedného dňa už žiaden prízrak neuvidíš, lebo už ich budeš desiť tak veľmi, že sa ti oblúkom vyhnú."

"A zdalo sa mi, že tá vaša chalúpka je presne taká...," zašveholila Grétka svoj postreh a venovala dlhý pohľad vchodovým dverám, ktoré práve prežívali svoju večernú chvíľku rozjímania. Hneď vedľa dverí bol na stene veľký zraz fotiek, zažltnutých aj ošúchaných, na väčšine z nich sa starký ešte ako mladý muž usmieval a objímal s rôznymi ľuďmi. Pomedzi fotky boli pricapené články a obrázky z novín, alebo rukou písané odkazy.

"Ako..?" Boris spozornel. Veľmi spozornel. Kým Grétka dumala o dverách, škrabkala Bazila práve zdvihnuvšieho rozospatú hlavu, dochlipkávala čaj a prežúvala sušenú slivku, díval sa Boris na každý jej pohyb, na trochu nemotorné drobné ruky a obrovské, často sa uhýbajúce oči. Skúmal pohľadom malého troglodyta pred sebou a v duchu si položil štyri dôležité otázky. Napokon sa usmial, smutne, ako človek, ktorý chápe. 'Nu, asi je to tak dobre', uzavrel svoj vnútorný rozhovor a zistil, že sa rozhodol na Grétku sem-tam dohliadnuť.

"Na míle je to poznať," Grétka uprela zrak na Borisovu tvár a Boris pozeral Grétke do očí. Čítal a čítal. Grétka sa usmiala. V ten večer sa vôbec veľa usmievali.

"Dobre, Grétka. Nie každý je naháňačom prízrakov. Nie je ľahko, nikoho si tým nezískaš, ani ťa nebudú mať radi za to, ale nie je to až také zlé."