Poznámka o ľadovom medvedíkovi

Ľadový medvedík sa v brlohu poľahky zabýval. Počiatočná zdržanlivosť opadla, nezvyk prešiel do zvyku. Po mesiaci si navonok ani nepamätal život v lese, pod bielou srsťou však bol neuveriteľne rád, že nie je sám, lebo zúfalý pocit z opustenia, ktorý zaňuchal ako mláďa a osobne stretol počas nepekného pobytu v snehovom záveji uprostred víchrice, sa v ňom udržal a stal sa jeho smutnou súčasťou.
Od stretnutia s Grétkou sa prestal báť a začal trpieť prehnaným pokojom v duši. Celé jeho bytie mu pripadalo prirodzené. Neriešil nič, kým mu bolo teplo a mal čo jesť. Ak ho niekto ešte aj za ušami poškrabkal a niečo milé povedal, bol kráľom sveta. Bol netradične múdry. Netradične na akúkoľvek živú bytosť. A bol šťastný, lebo vedel, prečo taký môže byť.
Ľadový medvedík bol Grétke naveky oddaný. Patril iba Grétke a nie náhodou ho zvyšný svet ignoroval. Vidieť ľadového medvedíka totiž vôbec nebolo ľahké.