Kultúra

(Hárry, dávnejšie):
"Meliško má akademickú angličtinu."

"Akademickú?"

"No ja som tak iba na akademickej pôde počul nadávať. To má nápad, tempo..."

Pátrači v jeseni

Elf prekvapoval sám seba. Opäť prišiel jeden z tých dní, keď stál na kopci nad mestom a pozeral na dymiace komíny červených striech, čoraz smelšiu jesennú hmlu plaziacu sa ulicami a stromy s krivými konármi, ktoré si už lístím obaľovali kmene. Väčšinou sa na kopci zrazu ocitol, netušiac, ako došiel, a ostal nehybne stáť, kým neminula polnoc. Vzduch hore bol úplne iný a elf tušil, že to nebude miestom, na ktorom stojí, ale tým pocitom, čo ho tam doviedol.

Medzi dvoma všeobecnými strechami blyslo svetielko, ako keď v okne, ktoré práve tam prekúka, býva jedna z hviezd. Elfom sa preliala vlna odhodlania, nasledovaná zaváhaním, potom prišla chuť veľmi rýchlo bežať, pochádzajúca zo samej tiesne, a napokon sa striasol a pomyslel si, že je predsa elf a musí vyhútať niečo na elfskej úrovni. Poobzeral sa a čisto neelfsky krivo sa zaškaredil na hnedého zajaca, ktorému od údivu vypadlo rozžuté steblo z papuľky.

"No že sa akurát ty čuduješ," zamrmlal elf tónom prichyteného pri čine.

Zajac našiel svoje steblo trávy a pokračujúc v žutí, čakal na druhé dejstvo elfovej drámy. Rovnako tak čakali aj huňaté papagáje, štyri líšky a jedna divá sviňa, poskrývaní naokolo kde sa dalo. Podvečerné sledovanie elfa prichádzajúceho stále častejšie na kopec ich ukrutne bavilo.
Elf sa pri myslení zamračil. Večer už bol poriadne načatý, keď sa odrazu pohol a začal zostupovať do mesta pod ním.

Dom, ktorý chcel elf nájsť, otrávene púšťal omietku na chodník. Bolo mu otupno v zastrčenej ulici a už dávno prestal čakať na novú fasádu. Ako zachytil elfovu prítomnosť blízko svojej steny, škodoradostne mu pustil na hlavu jeden kus na špeciálne príležitosti. Elf na chvíľu prižmúril oči, potom ich otvoril a vrhol na dom najpohoršenejší pohľad, aký poznal. Domu až trámy zaprašťali, ako sa potešil zo svojho výčinu a zvyšok večera sa cítil ako strašný rebel, čo bola osviežujúca zmena v jeho živote.
Ako sa elf škaredil, dopátral sa aj okna, kvôli ktorému dom hľadal. Úplne hore, pod strechou, svietilo sa, ba aj dve tri iskierky preleteli sklom. Cítil sa o kúsok pokojnejšie, stojac pod žltým svetlom, ktoré sa k nemu sotva doplazilo, no vravel si, že stačí. Okno zavŕzgalo a poodchýlilo sa, ulica čímsi pekne zavoňala. Elf sa snažil predstaviť si, čo všetko sa hore pod strechou skrýva - a niektoré predstavy ho aj strašili - chcel aspoň v duchu vidieť, ako vyzerá izba, kde je nábytok, aké sú v nej knihy, aký koberec, ako by sa prešiel z jednej strany na druhú...

Tma. Hoci v okne svetlo zhaslo, elf ďalej sústredne prechádzal vymyslenou izbou, menil ju podľa toho, ako sa mu javila najpravdepodobnejšia. "Dochmary," odtrhol náhle pohľad z výšky. "Veď je ešte len šesť... spať o šiestej, no hádam nie..", a to už šramotili vchodové dvere domu.

Grétka bývala v malej izbe, v malom domčeku pod strechou na druhom poschodí, vysoko, ale nie dosť na to, aby videla do diaľky. Iba úzkou medzerou medzi strechami domov cez ulicu jej tri týždne v roku svietilo slnko, pri každom svojom pokuse zapadnúť za kopec nad mestom.
V ten deň Grétka umývala všetky svoje kotlíky. Niektoré si to pýtali, jeden dokonca dosť namrzene v rodnej reči modrozelených rias z Bornea. Kotlíky drhla v horúcej vode dvoma druhmi špongií a čistiacim prachom vytvoreným pre špeciálne potreby. Na záver do nich naliala vriacej vody až po okraj.
"Pre istotu," vravievala.
Zmietla prach z dlážky, ukladala svoje háby do skrinky a keď izbietku pomenovala čistou, s jemným estetickým cítením troglodyta rozvešala nové pekné obrázky, zväčša výjavy zo života.
Pri pohľade na jej zanietenie pre upratovanie by nejeden človek povedal, že je už dávno preskočená. Na Grétkinu obranu možno povedať len toľko, že nemala rada neporiadok, ktorý napáchala behom týždňa a v pološialenom poriadkovom vyčíňaní rada prehutovala veľa vecí. Odkedy opustila zámok, robila tak často.

Sivý jesenný deň sa zmenil na decentný jesenný večer, so všetkými gýčmi, ktoré k nemu patria, preto na stole horela sviečka, jej plameň sa odrážal na hladine medového čaju, po kútoch sa naháňali farebné obláčiky vôní škorice, kardamónu, mandariniek a vanilky, ktoré Grétka vytiahla počas poobedňajšieho pečenia koláčov, keď si spomenula na jedno staré kúzlo ešte zo školy. Ľadový medvedík na ne s prižmúrenými očami vrčal, len aby si nemysleli, že sa pridá, no napokon sa zahnal labou aspoň za vanilkou. Grétka za stolom prestala pozorovať záclonu na čiernom okne a preložila hlavu do druhej ruky. "Uh, asi som to prehnala s tými potvorami voňavými, čo?" Ešte chvíľu na ne pozerala, potom vstala a otvorila okno. Obláčikom sa von nechcelo, no nakoniec sa zjašili a usúdili, že vonku bude viac zábavy. Dnu zavial úplne iný vzduch, pouličný jesenný, presne ten, ktorý Grétku ťahal výjsť z tepla a chodiť, veľa chodiť po uliciach, ako keď človek niečo hľadá, ale nevie celkom presne čo. Stačilo, že sa párkrát nadýchla a mala za seba rozhodnuté, pôjde von, nech sa deje hocčo. Hodila očkom po ľadovom medvedíkovi, ten capol hlavou o dlážku na znak radosti, pretože si zaumienil skúsiť o dva týždne zimný spánok a mal pocit, že by sa patrilo ešte pred tým niečo zažiť. Grétka rýchlo namotala šál, pozapínala kabát, natiahla rukavice a už stála pri dverách. S medvedíkom si dali tradičný pretek v behu dolu schodmi. Vytvárali tak veselý pohľad pre palmu na chodbe prvého poschodia, ako sa na ňu rúti ľadový medveď a za ním farebná Grétka.

Ulica za bránou bola mokrá, polepená listami, snaživo odrážajúca klopkanie podrážok a ruchy mesta skôr, ako príde zimné utlmenie všetkých zvukov. Grétka sa usilovne nadýchla, v jednej krátkej chvíli sa snažila celá nasiaknuť jesenným večerom, úplne sa doňho zamotať a nechať sa ním viesť... Ale niečo... Pokrčila obočie, pozrela hore, ale nepomohlo, zamračené, tak sklonila hlavu a pozrela na ľadového medvedíka, ktorý uprene hľadel doľava. Vľavo sa ktosi zakýval a podišiel bližšie.

"Ahoj." Grétka prvýkrát videla neodvážneho elfa.

"Ahoj." Grétka sa už ako neodvážna poznala.

"Takmer som ťa nespoznal," zašveholil elf milo, len kúsok chýbal, aby to bolo cez úsmev.

"Dávno sme sa nevideli," odpovedala Grétka.

"Uhm. Už nevyzeráš veľmi ako troglodyt," skonštatoval. "A máš biele vlasy," dodal.

"Hej, biela sa mi teraz celkom páči."

Elf chvíľu iba pozeral a Grétka pozerala späť.

"Myslím, že Boris ťa spomínal..."

"Heh, mohla som si myslieť..."

"Rôzne veci vravel," trochu v tvári potemnel a dopovedal zmenou farby očí z jasne modrej na takmer čiernu.

Grétke neprišla vhodnejšia odpoveď ako dlhý pokojný úsmev. Elf z väčšej časti rozumel, tak ako to elfovia vedia, ale kúsok neporozumeného mu stále ostával povievať dumami.

"Myslím, že som ťa trochu hľadal," elf sa pokúsil o ďalší úsmev a s trochou fantázie sa dalo pobadať strihanie špicatými ušami.

"Nuž, aspoň že som sa našla." Za nič na svete by nepriznala, že hľadajúcich a hľadaných osôb je v meste viac.

"A svietiš," povedal napokon elf, krátke vety mu išli v ten večer jedna radosť, a zahĺbil sa späť do skúmania tej nezrozumiteľnej časti veci.

Boris

Les bol celkom bukový. Stromami, trávou, hlinou pri koreňoch a hlavne povahou. Kmene boli rovné a elegantne postávali na určených miestach. Púšťali do vetra lístie vkusne doladených odtieňov od žltej po hnedú, jemne ale rozhodne, ako dobre nacvičený baletný súbor. Radosť zamotať sa im do toho. Vládlo všeobecné lesné ticho. Halúzky nemal kto škiepať, lístie si samo pre seba šumelo. Zverina nikde. Grétka len vošla a hneď ju bukovosť lesa obalila. Počula a videla svoj dych a stúpala po cestičke vysypanej bukvicami smerom na sever.

Kráčala asi hodinu, keď sa stromy rozostúpili a konármi ukazovali na drevený domček uprostred lúky, obohnaný starostlivo udržiavaným plôtikom. Plot nemal inú funkciu ako dodržiavanie slušnosti a zásad, pretože sa patrí, aby domček mal plôtik. Z komína sa pokojne dymilo a domček stál a bafkal proti večeru tak vľúdne, až prišlo každému zablúdencovi milo na duši.

Bránka bola otvorená, za ňou cestička vychodená trávou a preliačený schod pri dverách. Grétka odhodlane kráčala za svojou zvedavosťou, no tesne na prahu dverí si dovolila zaváhať. Boli to presne tie čarovné dvere, veľké a ťažké, s malým ornamentom v strede, ktoré dávali najavo, že vedia spoľahlivo udržať všetky tajomstvá za nimi ukryté, no neodpustili si decentné a provokujúce náznaky sveta vo vnútri. Tu svetllo prepustili, tu teplý závan, inokedy vrźganie, či kovové klepanie. Odhadli Grétku už od bránky a rozhodli sa pre vábenie kúskom vône. Grétka mala bergamot rada a usúdila, že dvere, čo prepúšťajú vôňu bergamotu, nemôžu byť zlé. Zdvihla malú päsť, chvíľu ju nechala zavesenú vo vzduchu, kým sa nadýchla, a zaklopala. Dvere sa otvorili, na Grétku padlo pekne žlté svetlo a k nohám jej vybehol obrovský strakatý pes s vyplazeným jazykom a veľmi nepokojným chvostom.

"Vitaj, Grétka," zaznelo z útrob domčeka. "Ideš presne včas, už som ťa čakal. A tuto Bazil trikrát do lesa zabehol, tebe naproti."

"Dobrý večer," bolo všetko, čo so seba Grétka na úvod vysúkala. Vošla dnu, Bazil v neprestávajúcej radosti za ňou a dvere sa zavreli. Stiahla si rukavice, ako mala vo zvyku, keď niekam vošla a obzerala si malú chyžku.

Chyžka mala iba jednu veľkú izbu a malú komoru, ktorej dvere sa občas hanblivo skrývali pred návštevami. V stene naproti dverám bol krb s vždy horiacim ohňom. Veľká posteľ s ešte väčšou hrubou prikrývkou a obrovská, prekvapivo dubová skriňa sa tvárili nenápadne vľavo, kým príborník zaujato zízal od pravej steny. Prostred izby stál ako pozdrav hosťom stôl s tromi stoličkami. Aj keď nábytku nebolo veľa, izbica pôsobila plno, za čo mohli knihy, obrázky, nádobky a fľaštičky, ktoré zakrývali temer všetky steny. Zo stropných krovov viseli bylinkové kytičky, korienky a retiazky húb. Grétka sa zhlboka nadýchla teplej vône, ktorú jednak rozdúchavali tohtoročné lesné plody, no tú pravú podobu jej dávali spomienky na roky predošlé, zachytené v bukových stenách. Rozveselene sa usmiala a zažmurkala na starčeka, ktorý sa vynoril po pravej strane krbu s polienkom v ruke. Starček svietil ako lampášik, svietili mu biele strapaté vlasy aj modré oči. Priložil polienko do ohňa a zvesil kotlík s vodou na čaj. Na stole sa okolo šálok nakopili čokoládové koláčiky, orechy a sušené slivky, čo bol pre Grétku znak, že treba odložiť kabát a sadnúť si k stolu.

"Ja som Boris."

"Počula som o vás, ale ani vo sne by mi nenapadlo, že sa jedného dňa stretneme."

"Aj mne o tebe vraveli."

Presúvala pohľad k starkému pomalým hlbokým oblúkom, na konci ktorého ostalo vo vzduchu visieť nevypovedané "H?"

"No to ti nepoviem, kto zvestoval," smial sa Boris veselo. "Beztak nepoznáš, aspoň zatiaľ nie. Ale zaujalo ma to. Veľmi odvážne veci som sa dopočul."

Rovnakou pomalou cestou spustila Grétka pohľad do hlbín šálky s čajom. Trochu ňou pomykala, aby sa na dne pováľali lístky byliniek. Starký sa usadil k stolu, čo Bazil pochopil ako pokyn k uľahnutiu na zem. Bol oslobodený od bremena výberu, čie nohy pridlávi, pretože bol dosť veľký, aby zabral všetok priestor pod stolom aj so všetkými tam dostupnými nohami.

"Tak ty si nový naháňač prízrakov, hej?" - začal Boris ľahkým konverzačným tónom.

"Som?" - trhla sa Grétka a tvár jej presvietil živý záujem.

"Podľa toho, čo som počul, tak mimoriadne talentovaný," pozrel na ňu a uznanlivo pokýval hlavou.

"Nie je to žiadna výhra."

"Nu, nie je."

Grétka sa zamrvila na stoličke, akoby jej náhle bolo niečo nepríjemné, obzerajúc sa po svojom najbližšom okolí, ale v skutočnosti oči nikam neoprela.

"Mám obrovský strach," zamrmlala napokon.

"To je dobre. Bez neho to nejde."

Boris sa oprel vzad a začal si prezerať stropné trámy.

"A čím si teda chcela byť?"

"Čarodejníkom."

"Jaj, čarodejníkom sa môže stať veľa ľudí, naháňať prízraky môže len zopár. Ak si s tým začne niekto nepovolaný, zle skončí."

"Aj vy ste naháňač prízrakov?"

"Som."

"A mohla by som ja nebyť?" načala Grétka tému, ktorú mala zjavne dobre rozležanú v hlave. "Myslím, dá sa niečo spraviť, aby nechodili práve za mnou?"

"No to si nevyberieš, či a kedy prestaneš. Niektorí neprestanú nikdy," povedal Boris. Do slov sa mu zaniesol závan smútku a na chvíľu mu myseľ odišla do vnútorných komnát, prebrať čosi prísne osobné. Akými cestami kráčal, nedalo sa vedieť, ale ich obrazy sa kreslili do tieňov na jeho čele. Bazil sa pod stolom lenivo pomkol, čím Borisa vrátil doprostred malej chyžky. Bazil sa vždy a zo zásady tváril nevinne, ale bol to zver nepríjemne bystrý. Grétka sa uškrnula a spomenula si na svojho ľadového medvedíka. 'Tí by si rozumeli...,'pomyslela si a poťahala Bazila za ucho. Boris sa otriasol a znova nadobudol prívetivú podobu.

"Prízraky chodia za každým, veľké i malé," pokračoval Boris, kde prestal. "Ale niektorí ľudia sú pre nich obzvlášť lákaví."

Opäť sa na chvíľu zadumal, ale už nešiel v mysli ďaleko, nanajvýš k susedom.

"Môže sa stať, že jedného dňa už žiaden prízrak neuvidíš, lebo už ich budeš desiť tak veľmi, že sa ti oblúkom vyhnú."

"A zdalo sa mi, že tá vaša chalúpka je presne taká...," zašveholila Grétka svoj postreh a venovala dlhý pohľad vchodovým dverám, ktoré práve prežívali svoju večernú chvíľku rozjímania. Hneď vedľa dverí bol na stene veľký zraz fotiek, zažltnutých aj ošúchaných, na väčšine z nich sa starký ešte ako mladý muž usmieval a objímal s rôznymi ľuďmi. Pomedzi fotky boli pricapené články a obrázky z novín, alebo rukou písané odkazy.

"Ako..?" Boris spozornel. Veľmi spozornel. Kým Grétka dumala o dverách, škrabkala Bazila práve zdvihnuvšieho rozospatú hlavu, dochlipkávala čaj a prežúvala sušenú slivku, díval sa Boris na každý jej pohyb, na trochu nemotorné drobné ruky a obrovské, často sa uhýbajúce oči. Skúmal pohľadom malého troglodyta pred sebou a v duchu si položil štyri dôležité otázky. Napokon sa usmial, smutne, ako človek, ktorý chápe. 'Nu, asi je to tak dobre', uzavrel svoj vnútorný rozhovor a zistil, že sa rozhodol na Grétku sem-tam dohliadnuť.

"Na míle je to poznať," Grétka uprela zrak na Borisovu tvár a Boris pozeral Grétke do očí. Čítal a čítal. Grétka sa usmiala. V ten večer sa vôbec veľa usmievali.

"Dobre, Grétka. Nie každý je naháňačom prízrakov. Nie je ľahko, nikoho si tým nezískaš, ani ťa nebudú mať radi za to, ale nie je to až také zlé."

No jakí múdri...

(21.júna 2010, ide futbal):

"Vieš, kto hrá za Honduras?? Spinoza!"

"Baruch Spinoza?"

"???"

"Neviem, ja som myslel toho filozofa."

"No to je Baruch Spinoza."

Bude mier

(7. júna 2010, ohla sa letka na takom tom lietajúcom čude)

Petrík: "...som to ohol sám."

Mrťo: "Šak to nejako tak polož..."

Petrík: "Ja som to ohol tým, že som na to položil posteľ."

Všemocní

(17. mája 2010, na byte doktorandov fyzikov):

Mrťo: "Poznáte nejakého teoretika, čo teraz končí?"

Robo: "Tak zavolám Pitoňákovej a skončí hneď."

Palacinky

Mrťo: "Ten špinavý riad dosiahol kritickú hodnotu."

Petrík: "Jo, mali by sme sa presťahovať."

Vedci sa radia

Hádala som, či je Jochen nahnevaný. Trošku mrzutejší bol, možno je práve napätejšie obdobie, veď aj peniaze sa minuli. Ale napokon vykúzlil úsmev a žartoval. Každý sa na porade zdôveroval so svojimi trápeniami a bojmi na vedeckom poli. Začalo sa tradične v smere kosenia. Ako jedna rodina zdieľali títo ľudia svoje počiny.

Zato Sergej sa aj díval pred seba, aj sa vrtel ako malý chlapec. Hral sa s prepisovačkou. Pokrčil tvár a zachytil si ju medzi hornú peru a nos, ale dlho sa neudržala. Chvatne ju zachytil v páde ešte pred ústami a náhodou pozrel mojim smerom. Naťahovalo mi tvár do tichého úsmevu. Zasmial sa rozpačito, no veselo pri zistení, že bol prichytený. Sklopil zrak, ale vzápätí rozjarene mrkol znova, či sa nepomýlil. Nepomýlil. Pobavene som sa usmievala, sledujúc ho, váženého vedca s perom v ruke počas pracovnej porady.

To, čo hľadám, si ma nájde, hoc aj v peknej kaviarni

Autobus odchádzal o hodinu a čosi. Niekam som sa chcela ukryť, nájsť milé miesto, kde ma prichýlia, nešťastnicu v chladnej noci, a postavia predo mňa teplú šálku. Pomalým dôstojným krokom som prechádzala popred vysvietené okná kaviarní a čakala, ktorá ma úplne zvábi. Pomalý a dôstojný krok som udržiavala aj preto, že som sa poriadne nenaučila neváhať a nepremieľať rozhodovanie do krajnosti. Po polkruhu okolo Frauenkirche, keď sa moje počínanie chladom konečne zrýchľovalo, zastala som pred tou najkrajšou. Hm. Vyzerá nóbl. Chvíľu si veselo premietam v hlave scénku plnú trápnosti, v ktorej ma zhrozený a znechutený personál vystrkáva z dverí, lebo až takí nóbl oni sú, ale potom sa len smejem, nie, nie, tomu už nenaletím, to už poznám a mám za sebou. Už dávno som prišla na to, že vyzdobené miesta nie sú pred obyčajnými ľuďmi zavreté, aj keď sa tak tvária. Dnes som prvýkrát počula deviatu naživo, fintila som sa kvôli tomu celé popoludnie a mám náladu na veľkú scénu ako v ruskom románe. Vstúpila som najpôsobivejším možným spôsobom.

Coselpalais je miesto rýdzo elegantné. Veľa zrkadiel s vybrúsenými okrajmi, svietniky s ozajstnými sviečkami (pri usadení sa k stolu čašník sviečku zapáli, po odchode ju zase zhasne), krásne ligotavé lustre, ornamenty na stenách, nariasené závesy, vyobliekaní pobehujúci čašníci. Veľa lesku, veľa čačiek. Celkom ako pre mňa.

Hľadala som malý stôl pre jednu osobu, prinajhoršom strpím jednu voľnú stoličku. Jeden vhodný vykukol spoza steny a začala som obrad zvliekania kabátu a pelešenia sa v peknom kresielku. Vedľa mňa zasadol bielovlasý pár, starký elegán ako z dobrého filmu a starká - honosná panička, decentne oblečená, vyšperkovaná, upravená, s ukážkovou manikúrou. Tvárila sa minimálne tak dôležito ako ja, len úplne vážne, bez monalízovského úsmevu. Nemohla som sa zbaviť dojmu, že na mňa pozerali s príznakom malého nepochopenia a prekvapenia v očiach. Mladá žena večer sama. Trochu menej prekvapenia a viac pobavenia mali v tvárach dvaja ujovia, sediaci so svojimi zákonitými pri vzdialenejšom stole. Chcela som na nich všetkých vyvaľovať oči, pretože sa neviem vynadívať na bielovlasé manželské páry. Vždy pri tom dumem, čo sa musí ešte stať, aby som jedného večera o veľa rokov patrila do jedného takého a či sa to vôbec stane.

Veľa toho narozprávam, verejne a nahlas, aj ticho, len pre seba. Rôznymi spôsobmi. Slov je mnoho a ťažko potom medzi nimi nájsť tie naozaj pravdivé. No v tej najkrajšej reštaurácii, v akej som doteraz sedela, som na chvíľu niečo zazrela, čo by vydalo za milióny slov doteraz vypovedaných.

Nebolo mi nepríjemne byť na tak peknom mieste. Necítila som sa ako votrelec. Bola som veľká slečna v spoločnosti. Taká, ako som si predstavovala, že raz budem. Nebolo nepríjemné, že som sedela sama. Ani na chvíľu. Káva s aspoň piatimi prímesami chutila, hudba neotravovala, miestnosť bola jagavá a vznešená, a ja, sama so sebou, už veľká, som bola tam, v cudzom meste a cudzom kraji a bola som spokojná. So všetkým. Nič ma netrápilo, nič mi nechýbalo. Videla som samotu a pokoj kráčať vedľa seba a priateľsky sa zhovárať, zhovievavo sa na seba dívali a chápali sa. Mala som pocit, že po obrovskej kope krížom sa prekrikujúcich názorov, ťažkých filozofických úvah a múdrych životných právd prišiel zmier. Uľavene som si vydýchla a ešte chvíľu vykrúcala hlavu obzerajúc si miestnosť.

Kto sa nebojí

Situácia za mestom bola veľmi odporná, čo sa prejavovalo okrem iného tým, že na jej popis mohli slúžiť len škaredé slová. Vietor, tma, vlhko a dve postavy uprostred lúky, ktoré sa dali skôr tušiť ako vidieť. Jedna z nich bola drobná a nehybná, druhá dvakrát väčšia a rozmazaná. Berúc na seba podobu rozpitého akvarelu, visela vo vetre nad zemou.
Rozprávali sa.

"Tyy... sa ma bojíš, " syčal prízrak.
"Hej. A čo?" odpovedala Grétka pokojne. Prízrak sa sklonil a dýchol jej do tváre. Osvedčený desivý trik, no nezabral.
"Prečo ešte stojíš?" kvílil prízrak. "Ak nevládzeš utekať, tak aspoň odpadni, alebo krič!" Tápal. Taká malá bytosť, troglodyt, sa nemôže nebáť. Veď strach aj sama priznáva, tak prečo sa podľa toho nespráva? Klame? Nemôže klamať! Každý sa bojí prízrakov.
"O čo ti ide?" - opáčil prízrak znova a skúmavo zaškúlil očami ako žlté plamienky. Čierne mátožné handry nevedeli zakryť neistotu, ktorá v ňom vzklíčila pri pohľade na Grétku, nehybne stojacu so zrakom upretým do výšky, na prízračnú hlavu.
"Neštvi ma! Dobre vieš, že ti môžem škaredo ublížiť!"
"Ee," zamietla Grétka, pokývala hlavou a pokojne strčila ruku pod kabát.
"Čo ti šibe?!" - prízrak sa rozhodol vyrukovať so svojím najstrašnejším zjavom. Bol skôr z tých prchkých mátoh a nemal veľmi premyslenú taktiku.
"Počuj, malá, ku mne sa takto správať nebude nikto, rozumieš?!" Roztiahol ruky a viac sa vypol, čo bolo neklamným znakom chystaného úderu.
"Ja vlastne niečo so sebou mám," ticho vyriekla Grétka. Vystrela ruku s malou truhličkou, šikovným pohybom prstov ju otvorila a na prízrak sa vyvalilo ostré modré svetlo, aké by od malej truhličky nik nečakal. Prízrak pochopil okamžite, vytreštil oči a skrútil sa.
"Čo doo...", viac už nestihol povedať, iba vrieskal a ryčal a ako postupne bledol hojdajúci sa vo vzduchu, aj jeho výkriky tíchli. Vzduchom zavíril jemný čierny prášok a vietor ho vzal so sebou pri odchode. Ticho. Grétka rovnako šikovným pohybom prstov zacvakla truhličku. Vyzerala pokojne a smutne.

Na lúke ostala len jedna postava. Ležala v rozváľanej tráve a nehýbala sa. Nič ju nezaujímalo viac ako hlboké nebo nad ňou. V tých chvíľach, keď bolo dobojované, Grétka zažívala najdokonalejší pokoj. Na prvýkrát jej dlhšie trvalo, kým si uvedomila, že tento stav je nezvyčajne iný. Pýtala sa, či sa zdrží dlho, najlepšie navždy. Alebo ak aj pominie, či si ho bude dobre pamätať a či príde znova. Všetko bolo jasné a čisté, každá myšlienka sa dala zachytiť a uložiť, takže Grétka obzerala svoj pokoj zo všetkých strán ako zvedavé zviera. Páčil sa jej. Už sa nikam neponáhľa, prízrak je preč a ona v bezpečí, ktoré sama našla.
V rozváľanej tráve ležala dlho a večer sa začal natískať na lúku. Rovnako jasná ako všetky doterajšie, prišla myšlienka, že je čas vstať a ísť ďalej, lebo sa už odohralo všetko, čo sa malo. Najprv sa posadila a obzerala sa okolo seba. Len prízračné stopy hovorili o nepríjemnostiach, inak pôsobili lúka i okolitý les nevinne. Grétka oprela ruky o kolená, spojila dlane a zahľadela sa do zeme.

V krátkej chvíli

Mama mi napísala: "Neviem kedy L. má svadbu. Október už je v polovičke takmer. Ty si s L. nepíšeš?"

Odpovedala som jej, že si takmer s nikým nepíšem.

A napadlo mi, že je to smutné.