Takmer biela lúka

Grétka sedela na lúke. Divé trávy sa hrali na more, o ktorom im rozprávali sťahovavé vtáky, a pomedzi vlnky stebiel sa mihala Grétkina hlava. Nebo sa vytiahlo svetlou modrou a v krátkych zábleskoch si prehadzovalo zo severu na juh žlté iskričky, ktoré nechávali tenké dlhé stopy, pomaly sa trúsiace dolu k zemi.

Grétka si nevšímala ani nebo, ani žltý prach padajúci do vlasov.

Z veľkej diaľky a veľkej výšky sa na ňu od hranice lesa pozeral starý strom a krútil vetvami. Preňho vyzerala ako zaprášený hladný chrobáčik, ktorý v malom krúžku okolo seba vyjedol všetko dobré. Grétka kmásala jednu margarétu za druhou a sústredene im prepočítavala lupienky. Starý strom vzdychol a opäť si chcel preložiť koreň cez koreň, no uvedomil si, že nemôže, lebo je v hline. Zasmial sa a veselo sa zakýval, a ďalej pozoroval to, čo už toľkokrát za svoj život videl. "Čo sa len ľudia napýtajú kvetov a tie prosté stvory margarétové nemajú šajn, čo od nich chcú."

Keď víly len tak kvitnú

Leilani bola nádherná a bola to pravá víla. Smiala sa "hihi" a smiala sa väčšinu času. Dookola celej hlavy, vlasy sa jej pri tom vlnili a jamky na lícach dojímali všetkých ľudí od behemotov po elfov. Modré očká sa mihali spod klipkajúcich viečok a boli to najúprimnejšie očká na svete, pretože Leilani naozaj nemala nič, nieto ešte na skrývanie. Kamkoľvek vošla, miestnosť sa naplnila hlúpou radosťou a zabudnutím všedných záležitostí. Leilani očarúvala ľudí svojím zjavom a tým malým a častým "hihi".
Zo všetkých tvorov na zemi Leilani úplne najviac očarila Sterlinga Toirdhealbhacha. Hľadeli na seba ako dve zrkadlá. Rovnaké odtiene vo vlasoch, aj iskričky v očiach, rovnaké odlesky zubnej skloviny. Pospevovali si ľúbezné duetá kedykoľvek sa stretli. Okolo nich často jasala družina priaznivcov a povzbudzovačov a ovzdušie sa presycovalo jednoduchou eufóriou mladých ľudí.

V iných, bežných dňoch sa Grétka o Leilani príliš nestarala, pretože tak ako Leilani priťahovala ľudí, tak bola nezaujímavá pre prízraky. Leilani žila vo väčšom bezpečí, ako si mohla myslieť, ale pre vlastný pocit silného prežívania a dôležitosti si občas zažialila, že je svet krutý. A zase sa smiala "hihi". Grétka pri tom raz bola a bolo to jedinýkrát, čo videla náhodne okoloidúci prízrak padnúť od smiechu.

Pátrači v jeseni

Elf prekvapoval sám seba. Opäť prišiel jeden z tých dní, keď stál na kopci nad mestom a pozeral na dymiace komíny červených striech, čoraz smelšiu jesennú hmlu plaziacu sa ulicami a stromy s krivými konármi, ktoré si už lístím obaľovali kmene. Väčšinou sa na kopci zrazu ocitol, netušiac, ako došiel, a ostal nehybne stáť, kým neminula polnoc. Vzduch hore bol úplne iný a elf tušil, že to nebude miestom, na ktorom stojí, ale tým pocitom, čo ho tam doviedol.

Medzi dvoma všeobecnými strechami blyslo svetielko, ako keď v okne, ktoré práve tam prekúka, býva jedna z hviezd. Elfom sa preliala vlna odhodlania, nasledovaná zaváhaním, potom prišla chuť veľmi rýchlo bežať, pochádzajúca zo samej tiesne, a napokon sa striasol a pomyslel si, že je predsa elf a musí vyhútať niečo na elfskej úrovni. Poobzeral sa a čisto neelfsky krivo sa zaškaredil na hnedého zajaca, ktorému od údivu vypadlo rozžuté steblo z papuľky.

"No že sa akurát ty čuduješ," zamrmlal elf tónom prichyteného pri čine.

Zajac našiel svoje steblo trávy a pokračujúc v žutí, čakal na druhé dejstvo elfovej drámy. Rovnako tak čakali aj huňaté papagáje, štyri líšky a jedna divá sviňa, poskrývaní naokolo kde sa dalo. Podvečerné sledovanie elfa prichádzajúceho stále častejšie na kopec ich ukrutne bavilo.
Elf sa pri myslení zamračil. Večer už bol poriadne načatý, keď sa odrazu pohol a začal zostupovať do mesta pod ním.

Dom, ktorý chcel elf nájsť, otrávene púšťal omietku na chodník. Bolo mu otupno v zastrčenej ulici a už dávno prestal čakať na novú fasádu. Ako zachytil elfovu prítomnosť blízko svojej steny, škodoradostne mu pustil na hlavu jeden kus na špeciálne príležitosti. Elf na chvíľu prižmúril oči, potom ich otvoril a vrhol na dom najpohoršenejší pohľad, aký poznal. Domu až trámy zaprašťali, ako sa potešil zo svojho výčinu a zvyšok večera sa cítil ako strašný rebel, čo bola osviežujúca zmena v jeho živote.
Ako sa elf škaredil, dopátral sa aj okna, kvôli ktorému dom hľadal. Úplne hore, pod strechou, svietilo sa, ba aj dve tri iskierky preleteli sklom. Cítil sa o kúsok pokojnejšie, stojac pod žltým svetlom, ktoré sa k nemu sotva doplazilo, no vravel si, že stačí. Okno zavŕzgalo a poodchýlilo sa, ulica čímsi pekne zavoňala. Elf sa snažil predstaviť si, čo všetko sa hore pod strechou skrýva - a niektoré predstavy ho aj strašili - chcel aspoň v duchu vidieť, ako vyzerá izba, kde je nábytok, aké sú v nej knihy, aký koberec, ako by sa prešiel z jednej strany na druhú...

Tma. Hoci v okne svetlo zhaslo, elf ďalej sústredne prechádzal vymyslenou izbou, menil ju podľa toho, ako sa mu javila najpravdepodobnejšia. "Dochmary," odtrhol náhle pohľad z výšky. "Veď je ešte len šesť... spať o šiestej, no hádam nie..", a to už šramotili vchodové dvere domu.

Grétka bývala v malej izbe, v malom domčeku pod strechou na druhom poschodí, vysoko, ale nie dosť na to, aby videla do diaľky. Iba úzkou medzerou medzi strechami domov cez ulicu jej tri týždne v roku svietilo slnko, pri každom svojom pokuse zapadnúť za kopec nad mestom.
V ten deň Grétka umývala všetky svoje kotlíky. Niektoré si to pýtali, jeden dokonca dosť namrzene v rodnej reči modrozelených rias z Bornea. Kotlíky drhla v horúcej vode dvoma druhmi špongií a čistiacim prachom vytvoreným pre špeciálne potreby. Na záver do nich naliala vriacej vody až po okraj.
"Pre istotu," vravievala.
Zmietla prach z dlážky, ukladala svoje háby do skrinky a keď izbietku pomenovala čistou, s jemným estetickým cítením troglodyta rozvešala nové pekné obrázky, zväčša výjavy zo života.
Pri pohľade na jej zanietenie pre upratovanie by nejeden človek povedal, že je už dávno preskočená. Na Grétkinu obranu možno povedať len toľko, že nemala rada neporiadok, ktorý napáchala behom týždňa a v pološialenom poriadkovom vyčíňaní rada prehutovala veľa vecí. Odkedy opustila zámok, robila tak často.

Sivý jesenný deň sa zmenil na decentný jesenný večer, so všetkými gýčmi, ktoré k nemu patria, preto na stole horela sviečka, jej plameň sa odrážal na hladine medového čaju, po kútoch sa naháňali farebné obláčiky vôní škorice, kardamónu, mandariniek a vanilky, ktoré Grétka vytiahla počas poobedňajšieho pečenia koláčov, keď si spomenula na jedno staré kúzlo ešte zo školy. Ľadový medvedík na ne s prižmúrenými očami vrčal, len aby si nemysleli, že sa pridá, no napokon sa zahnal labou aspoň za vanilkou. Grétka za stolom prestala pozorovať záclonu na čiernom okne a preložila hlavu do druhej ruky. "Uh, asi som to prehnala s tými potvorami voňavými, čo?" Ešte chvíľu na ne pozerala, potom vstala a otvorila okno. Obláčikom sa von nechcelo, no nakoniec sa zjašili a usúdili, že vonku bude viac zábavy. Dnu zavial úplne iný vzduch, pouličný jesenný, presne ten, ktorý Grétku ťahal výjsť z tepla a chodiť, veľa chodiť po uliciach, ako keď človek niečo hľadá, ale nevie celkom presne čo. Stačilo, že sa párkrát nadýchla a mala za seba rozhodnuté, pôjde von, nech sa deje hocčo. Hodila očkom po ľadovom medvedíkovi, ten capol hlavou o dlážku na znak radosti, pretože si zaumienil skúsiť o dva týždne zimný spánok a mal pocit, že by sa patrilo ešte pred tým niečo zažiť. Grétka rýchlo namotala šál, pozapínala kabát, natiahla rukavice a už stála pri dverách. S medvedíkom si dali tradičný pretek v behu dolu schodmi. Vytvárali tak veselý pohľad pre palmu na chodbe prvého poschodia, ako sa na ňu rúti ľadový medveď a za ním farebná Grétka.

Ulica za bránou bola mokrá, polepená listami, snaživo odrážajúca klopkanie podrážok a ruchy mesta skôr, ako príde zimné utlmenie všetkých zvukov. Grétka sa usilovne nadýchla, v jednej krátkej chvíli sa snažila celá nasiaknuť jesenným večerom, úplne sa doňho zamotať a nechať sa ním viesť... Ale niečo... Pokrčila obočie, pozrela hore, ale nepomohlo, zamračené, tak sklonila hlavu a pozrela na ľadového medvedíka, ktorý uprene hľadel doľava. Vľavo sa ktosi zakýval a podišiel bližšie.

"Ahoj." Grétka prvýkrát videla neodvážneho elfa.

"Ahoj." Grétka sa už ako neodvážna poznala.

"Takmer som ťa nespoznal," zašveholil elf milo, len kúsok chýbal, aby to bolo cez úsmev.

"Dávno sme sa nevideli," odpovedala Grétka.

"Uhm. Už nevyzeráš veľmi ako troglodyt," skonštatoval. "A máš biele vlasy," dodal.

"Hej, biela sa mi teraz celkom páči."

Elf chvíľu iba pozeral a Grétka pozerala späť.

"Myslím, že Boris ťa spomínal..."

"Heh, mohla som si myslieť..."

"Rôzne veci vravel," trochu v tvári potemnel a dopovedal zmenou farby očí z jasne modrej na takmer čiernu.

Grétke neprišla vhodnejšia odpoveď ako dlhý pokojný úsmev. Elf z väčšej časti rozumel, tak ako to elfovia vedia, ale kúsok neporozumeného mu stále ostával povievať dumami.

"Myslím, že som ťa trochu hľadal," elf sa pokúsil o ďalší úsmev a s trochou fantázie sa dalo pobadať strihanie špicatými ušami.

"Nuž, aspoň že som sa našla." Za nič na svete by nepriznala, že hľadajúcich a hľadaných osôb je v meste viac.

"A svietiš," povedal napokon elf, krátke vety mu išli v ten večer jedna radosť, a zahĺbil sa späť do skúmania tej nezrozumiteľnej časti veci.

Boris

Les bol celkom bukový. Stromami, trávou, hlinou pri koreňoch a hlavne povahou. Kmene boli rovné a elegantne postávali na určených miestach. Púšťali do vetra lístie vkusne doladených odtieňov od žltej po hnedú, jemne ale rozhodne, ako dobre nacvičený baletný súbor. Radosť zamotať sa im do toho. Vládlo všeobecné lesné ticho. Halúzky nemal kto škiepať, lístie si samo pre seba šumelo. Zverina nikde. Grétka len vošla a hneď ju bukovosť lesa obalila. Počula a videla svoj dych a stúpala po cestičke vysypanej bukvicami smerom na sever.

Kráčala asi hodinu, keď sa stromy rozostúpili a konármi ukazovali na drevený domček uprostred lúky, obohnaný starostlivo udržiavaným plôtikom. Plot nemal inú funkciu ako dodržiavanie slušnosti a zásad, pretože sa patrí, aby domček mal plôtik. Z komína sa pokojne dymilo a domček stál a bafkal proti večeru tak vľúdne, až prišlo každému zablúdencovi milo na duši.

Bránka bola otvorená, za ňou cestička vychodená trávou a preliačený schod pri dverách. Grétka odhodlane kráčala za svojou zvedavosťou, no tesne na prahu dverí si dovolila zaváhať. Boli to presne tie čarovné dvere, veľké a ťažké, s malým ornamentom v strede, ktoré dávali najavo, že vedia spoľahlivo udržať všetky tajomstvá za nimi ukryté, no neodpustili si decentné a provokujúce náznaky sveta vo vnútri. Tu svetllo prepustili, tu teplý závan, inokedy vrźganie, či kovové klepanie. Odhadli Grétku už od bránky a rozhodli sa pre vábenie kúskom vône. Grétka mala bergamot rada a usúdila, že dvere, čo prepúšťajú vôňu bergamotu, nemôžu byť zlé. Zdvihla malú päsť, chvíľu ju nechala zavesenú vo vzduchu, kým sa nadýchla, a zaklopala. Dvere sa otvorili, na Grétku padlo pekne žlté svetlo a k nohám jej vybehol obrovský strakatý pes s vyplazeným jazykom a veľmi nepokojným chvostom.

"Vitaj, Grétka," zaznelo z útrob domčeka. "Ideš presne včas, už som ťa čakal. A tuto Bazil trikrát do lesa zabehol, tebe naproti."

"Dobrý večer," bolo všetko, čo so seba Grétka na úvod vysúkala. Vošla dnu, Bazil v neprestávajúcej radosti za ňou a dvere sa zavreli. Stiahla si rukavice, ako mala vo zvyku, keď niekam vošla a obzerala si malú chyžku.

Chyžka mala iba jednu veľkú izbu a malú komoru, ktorej dvere sa občas hanblivo skrývali pred návštevami. V stene naproti dverám bol krb s vždy horiacim ohňom. Veľká posteľ s ešte väčšou hrubou prikrývkou a obrovská, prekvapivo dubová skriňa sa tvárili nenápadne vľavo, kým príborník zaujato zízal od pravej steny. Prostred izby stál ako pozdrav hosťom stôl s tromi stoličkami. Aj keď nábytku nebolo veľa, izbica pôsobila plno, za čo mohli knihy, obrázky, nádobky a fľaštičky, ktoré zakrývali temer všetky steny. Zo stropných krovov viseli bylinkové kytičky, korienky a retiazky húb. Grétka sa zhlboka nadýchla teplej vône, ktorú jednak rozdúchavali tohtoročné lesné plody, no tú pravú podobu jej dávali spomienky na roky predošlé, zachytené v bukových stenách. Rozveselene sa usmiala a zažmurkala na starčeka, ktorý sa vynoril po pravej strane krbu s polienkom v ruke. Starček svietil ako lampášik, svietili mu biele strapaté vlasy aj modré oči. Priložil polienko do ohňa a zvesil kotlík s vodou na čaj. Na stole sa okolo šálok nakopili čokoládové koláčiky, orechy a sušené slivky, čo bol pre Grétku znak, že treba odložiť kabát a sadnúť si k stolu.

"Ja som Boris."

"Počula som o vás, ale ani vo sne by mi nenapadlo, že sa jedného dňa stretneme."

"Aj mne o tebe vraveli."

Presúvala pohľad k starkému pomalým hlbokým oblúkom, na konci ktorého ostalo vo vzduchu visieť nevypovedané "H?"

"No to ti nepoviem, kto zvestoval," smial sa Boris veselo. "Beztak nepoznáš, aspoň zatiaľ nie. Ale zaujalo ma to. Veľmi odvážne veci som sa dopočul."

Rovnakou pomalou cestou spustila Grétka pohľad do hlbín šálky s čajom. Trochu ňou pomykala, aby sa na dne pováľali lístky byliniek. Starký sa usadil k stolu, čo Bazil pochopil ako pokyn k uľahnutiu na zem. Bol oslobodený od bremena výberu, čie nohy pridlávi, pretože bol dosť veľký, aby zabral všetok priestor pod stolom aj so všetkými tam dostupnými nohami.

"Tak ty si nový naháňač prízrakov, hej?" - začal Boris ľahkým konverzačným tónom.

"Som?" - trhla sa Grétka a tvár jej presvietil živý záujem.

"Podľa toho, čo som počul, tak mimoriadne talentovaný," pozrel na ňu a uznanlivo pokýval hlavou.

"Nie je to žiadna výhra."

"Nu, nie je."

Grétka sa zamrvila na stoličke, akoby jej náhle bolo niečo nepríjemné, obzerajúc sa po svojom najbližšom okolí, ale v skutočnosti oči nikam neoprela.

"Mám obrovský strach," zamrmlala napokon.

"To je dobre. Bez neho to nejde."

Boris sa oprel vzad a začal si prezerať stropné trámy.

"A čím si teda chcela byť?"

"Čarodejníkom."

"Jaj, čarodejníkom sa môže stať veľa ľudí, naháňať prízraky môže len zopár. Ak si s tým začne niekto nepovolaný, zle skončí."

"Aj vy ste naháňač prízrakov?"

"Som."

"A mohla by som ja nebyť?" načala Grétka tému, ktorú mala zjavne dobre rozležanú v hlave. "Myslím, dá sa niečo spraviť, aby nechodili práve za mnou?"

"No to si nevyberieš, či a kedy prestaneš. Niektorí neprestanú nikdy," povedal Boris. Do slov sa mu zaniesol závan smútku a na chvíľu mu myseľ odišla do vnútorných komnát, prebrať čosi prísne osobné. Akými cestami kráčal, nedalo sa vedieť, ale ich obrazy sa kreslili do tieňov na jeho čele. Bazil sa pod stolom lenivo pomkol, čím Borisa vrátil doprostred malej chyžky. Bazil sa vždy a zo zásady tváril nevinne, ale bol to zver nepríjemne bystrý. Grétka sa uškrnula a spomenula si na svojho ľadového medvedíka. 'Tí by si rozumeli...,'pomyslela si a poťahala Bazila za ucho. Boris sa otriasol a znova nadobudol prívetivú podobu.

"Prízraky chodia za každým, veľké i malé," pokračoval Boris, kde prestal. "Ale niektorí ľudia sú pre nich obzvlášť lákaví."

Opäť sa na chvíľu zadumal, ale už nešiel v mysli ďaleko, nanajvýš k susedom.

"Môže sa stať, že jedného dňa už žiaden prízrak neuvidíš, lebo už ich budeš desiť tak veľmi, že sa ti oblúkom vyhnú."

"A zdalo sa mi, že tá vaša chalúpka je presne taká...," zašveholila Grétka svoj postreh a venovala dlhý pohľad vchodovým dverám, ktoré práve prežívali svoju večernú chvíľku rozjímania. Hneď vedľa dverí bol na stene veľký zraz fotiek, zažltnutých aj ošúchaných, na väčšine z nich sa starký ešte ako mladý muž usmieval a objímal s rôznymi ľuďmi. Pomedzi fotky boli pricapené články a obrázky z novín, alebo rukou písané odkazy.

"Ako..?" Boris spozornel. Veľmi spozornel. Kým Grétka dumala o dverách, škrabkala Bazila práve zdvihnuvšieho rozospatú hlavu, dochlipkávala čaj a prežúvala sušenú slivku, díval sa Boris na každý jej pohyb, na trochu nemotorné drobné ruky a obrovské, často sa uhýbajúce oči. Skúmal pohľadom malého troglodyta pred sebou a v duchu si položil štyri dôležité otázky. Napokon sa usmial, smutne, ako človek, ktorý chápe. 'Nu, asi je to tak dobre', uzavrel svoj vnútorný rozhovor a zistil, že sa rozhodol na Grétku sem-tam dohliadnuť.

"Na míle je to poznať," Grétka uprela zrak na Borisovu tvár a Boris pozeral Grétke do očí. Čítal a čítal. Grétka sa usmiala. V ten večer sa vôbec veľa usmievali.

"Dobre, Grétka. Nie každý je naháňačom prízrakov. Nie je ľahko, nikoho si tým nezískaš, ani ťa nebudú mať radi za to, ale nie je to až také zlé."

Kto sa nebojí

Situácia za mestom bola veľmi odporná, čo sa prejavovalo okrem iného tým, že na jej popis mohli slúžiť len škaredé slová. Vietor, tma, vlhko a dve postavy uprostred lúky, ktoré sa dali skôr tušiť ako vidieť. Jedna z nich bola drobná a nehybná, druhá dvakrát väčšia a rozmazaná. Berúc na seba podobu rozpitého akvarelu, visela vo vetre nad zemou.
Rozprávali sa.

"Tyy... sa ma bojíš, " syčal prízrak.
"Hej. A čo?" odpovedala Grétka pokojne. Prízrak sa sklonil a dýchol jej do tváre. Osvedčený desivý trik, no nezabral.
"Prečo ešte stojíš?" kvílil prízrak. "Ak nevládzeš utekať, tak aspoň odpadni, alebo krič!" Tápal. Taká malá bytosť, troglodyt, sa nemôže nebáť. Veď strach aj sama priznáva, tak prečo sa podľa toho nespráva? Klame? Nemôže klamať! Každý sa bojí prízrakov.
"O čo ti ide?" - opáčil prízrak znova a skúmavo zaškúlil očami ako žlté plamienky. Čierne mátožné handry nevedeli zakryť neistotu, ktorá v ňom vzklíčila pri pohľade na Grétku, nehybne stojacu so zrakom upretým do výšky, na prízračnú hlavu.
"Neštvi ma! Dobre vieš, že ti môžem škaredo ublížiť!"
"Ee," zamietla Grétka, pokývala hlavou a pokojne strčila ruku pod kabát.
"Čo ti šibe?!" - prízrak sa rozhodol vyrukovať so svojím najstrašnejším zjavom. Bol skôr z tých prchkých mátoh a nemal veľmi premyslenú taktiku.
"Počuj, malá, ku mne sa takto správať nebude nikto, rozumieš?!" Roztiahol ruky a viac sa vypol, čo bolo neklamným znakom chystaného úderu.
"Ja vlastne niečo so sebou mám," ticho vyriekla Grétka. Vystrela ruku s malou truhličkou, šikovným pohybom prstov ju otvorila a na prízrak sa vyvalilo ostré modré svetlo, aké by od malej truhličky nik nečakal. Prízrak pochopil okamžite, vytreštil oči a skrútil sa.
"Čo doo...", viac už nestihol povedať, iba vrieskal a ryčal a ako postupne bledol hojdajúci sa vo vzduchu, aj jeho výkriky tíchli. Vzduchom zavíril jemný čierny prášok a vietor ho vzal so sebou pri odchode. Ticho. Grétka rovnako šikovným pohybom prstov zacvakla truhličku. Vyzerala pokojne a smutne.

Na lúke ostala len jedna postava. Ležala v rozváľanej tráve a nehýbala sa. Nič ju nezaujímalo viac ako hlboké nebo nad ňou. V tých chvíľach, keď bolo dobojované, Grétka zažívala najdokonalejší pokoj. Na prvýkrát jej dlhšie trvalo, kým si uvedomila, že tento stav je nezvyčajne iný. Pýtala sa, či sa zdrží dlho, najlepšie navždy. Alebo ak aj pominie, či si ho bude dobre pamätať a či príde znova. Všetko bolo jasné a čisté, každá myšlienka sa dala zachytiť a uložiť, takže Grétka obzerala svoj pokoj zo všetkých strán ako zvedavé zviera. Páčil sa jej. Už sa nikam neponáhľa, prízrak je preč a ona v bezpečí, ktoré sama našla.
V rozváľanej tráve ležala dlho a večer sa začal natískať na lúku. Rovnako jasná ako všetky doterajšie, prišla myšlienka, že je čas vstať a ísť ďalej, lebo sa už odohralo všetko, čo sa malo. Najprv sa posadila a obzerala sa okolo seba. Len prízračné stopy hovorili o nepríjemnostiach, inak pôsobili lúka i okolitý les nevinne. Grétka oprela ruky o kolená, spojila dlane a zahľadela sa do zeme.

V bežných dňoch

Uprostred zimy sa do hradu nasťahoval nový šampión.
Sterling Toirdhealbhach bol očarujúci. Vlastne bol dosť škaredý, ale rád sa tváril, že také nemôže byť a na počudovanie mu to veľa ľudí verilo. Sterling Toirdhealbhach mal skvelý život plný veselých vylomenín zo všetkých kútov sveta, na ktoré opakovane spomínal. Bol známy a v spoločnosti vítaný, pretože sa hlučne smial, takže všetci mali pocit, že prebieha zábava. Sterling Toirdhealbhach mal rodokmeň dlhý ako jeho monológy, názory mocné ako víno, čo nadovšetko zbožňoval, a popri tom všetkom krásne spieval, hral na lutne a vznešene pohadzoval bohatou, lesklou, medovohnedou hrivou. Jedným slovom strašný hlupák. Grétka sa začala upodozrievať, že mu závidí.
"Pozri, Grétka," začal Sterling, položil jej ruku na plece a bolo jasné, že to bude veľmi poučný rozhovor. "Ja som toho už pomerne veľa zažil. Videl som veľa krajín, stretol mnoho ľudí, ba aj zopár slávnych velikánov osobne, osobne poznám!" Sterling sa trocha vypäl a zakolísal na pätách. Zhovievavý, vševysvetľujúci úsmev na tvári. Chvíľu vychutnával zvuk svojich slov a potom pokračoval. "Viem, že si ešte veľmi malá a v podstate také dieťa, ale nemusíš sa báť, ja viem presne, ako to vo svete chodí a mnohému sa môžeš odo mňa naučiť, ak ma budeš pozorne sledovať. Namôjveru, ani si nevieš predstaviť, akým je pre teba veľkým darom, že som práve do vášho zámku zavítal, že si ma mohla stretnúť a že som takto vstúpil do tvojho života!" a slzy úprimnej radosti a dojatia sa mu tisli do očí.
"Uhm, jasné, Sterling," povedala ticho Grétka a zagúľala očami.
"A-cha-cha-cha, aká si zlatá," zasmial sa Sterling pobavený Grétkinou naivitou. "Hlupáčik. Vidím na tebe, že toho naozaj ešte veľa nevieš." Očká mu zasvietili dobrotou a ochotou podeliť sa o svoju žiarivú osobnosť s malým troglodytom.
Grétka si povzdychla, pokrčila plecami a zbystrila všetky zmysly. Pozerala uprene za Sterlinga, na prízrak, ktorý sa za ním škľabil a vycieral zuby ostré ako ihly. Našťastie tento bol polonekompetentný, takých už Grétka stretla veľa. Dovolila si škaredú predstavu, ako by Sterling vystrájal, keby o prízraku stojacom za ním vedel. Trochu ju to pobavilo, ale snažila sa nesmiať, pretože Sterling začal rozprávať napínavý zážitok s potulnými muzikantmi, ktorých stretol na svojej ostatnej ceste. Grétka sa sústredila. Na truhličku, zamotanú v záhyboch šiat. Do živých slov Sterlingovho príbehu sa pomaly primiešavalo vrčanie prízraku a Grétka chvatne hľadala truhličku tak, aby si veľký hrdina pred ňou nič nevšimol. Ešte to by jej chýbalo, aby zazmätkoval, ako šampióni jeho druhu od strachu zvyknú, a možno tým dodal prízraku odvahu k nejakej volovine. Ruku s truhličkou spustila dole, mimo Sterlingovho dohľadu a postúpila o krok bližšie, aby ju otvorila za jeho chrbtom. Sterling bol nadšený Grétkinym záujmom a rozprával o to zanietenejšie. Západka na truhličke tíško cvakla a modré svetlo prejavilo svoju moc. Grétka sa Sterlingovi dívala uprene za oči, čo ho nesmierne povzbudzovalo, a snažila sa vnímať škrčiaci prízrak za ním, kým úplne nezmizne.

Ďalšia zima

Skončilo aj leto, prešla farebná jeseň a ďalšiu zimu už Johan v zámku nebol. Jeho služba u veliteľa sa skončila a vrátil sa domov na sever. Posielal sporadicky krátke, tajomné správy o sebe, ale tie nemohli zmierniť clivotu zvyšných troch troglodytov. Lucia a Grétka si našli nový brloh a teraz sa v ňom schovávali a takmer vôbec nevychádzali na svetlo. Občas sa vozili po brlohu na kreslách, občas sledovali psa na dvore pod oknom, občas čarovali. Svetlejšou časťou ich dňa bývala Trafova návšteva, hoci len na pár minút, keď ich rozveseľoval veselými príhodami, alebo napodobňoval behemotov zo zámku. Večer zvykla Grétka v brlohu osamieť. Často sa v svetle jedinej dohasínajúcej sviečky oproti nočnému oknu hrčila troglodytia hlava. Podchvíľou sa vedľa nej mihol aj medvedí ňufák, no hlava sa mu venovala len minimálne. Počúvala veselé nápevy z gramofónu, aby si dodala odvahy, a rozmýšľala, ako sa mohlo všetko tak divotvorne vyvŕbiť.

Grétka kráčala sama domov. Predlžovala si cestu stromovou alejou a prehutovala. Ešte nemrzlo a kopy snehu sa rýchlo topili na nápadité pestrofarebné močariská. Grétka sa zápalisto rozhliadala okolo seba, žmúriac oči do tmy. Podarilo sa jej do niekoľkých kaluží s náležitou pompou vstúpiť. Prešla skoro celé mestské stromoradie, až napokon hľadané uvidela. Nie veľmi vysoko na ružovej oblohe, tak akurát na pozeranie, sa vlnila tenká stužka strieborného mraku. Za ostatné mesiace sa Grétka výrazne zlepšila v nachádzaní elfích odkazov.
'Milé od neho, keď na mňa ešte myslí,' pomyslela si a stiahla si rukavicu, aby mohla k striebornej stužke pridať fialovú ako svoju odpoveď.

Prízrak

Leto bolo horúce a žiarivé a Grétka ho trávila v meste. Sama si to vymyslela. Málilo sa jej kontaktu s ľuďmi a verila, že časté prechádzky ulicami a posedávanie v kaviarňach jej ho vynahradí. Nevynahradilo. Pretože aj keď pestroletných postáv naokolo pobiehalo veľa, nik sa nepristavil a nerozprával. Grétka sedávala ticho pri veľkom okne najkrajšej kaviarne v meste, čítala knihy, alebo si zapisovala do pekného zošita. Z ostatnej cesty si doviezla purpurové brko a písala ním tak rada, až bolo jedno čo. A tak poväčšine písala strašné hlúposti. Chrúmajúc šalátove listy obzerala si chodcov pred oknom kaviarne a dala si za úlohu všímať si drobné odtiene každého z nich. Veľmi chcela poznať ľudí a rozumieť im, ale zatiaľ sa nedostala ďalej, ako k pozorovaniu cez sklo.

Vychádzajúc v jeden podvečer z kaviarne sa nedalo prehliadnuť, že pôvodne horúci letný deň preskočil do značne chladného a zamračeného pološera. Leto sa už zastrájalo, že so všetkým skoncuje a po večeroch si preto bralo dovolenky.
"Uch," povedala Grétka svojmu vlnenému šálu. "Dosť bolo vychádzky."
Vykročila po námestí všeobecným smerom domov. Chcela sa dať chodníkom pomedzi domy na južnej strane mesta, čo by bola príjemná okľuka na záver letného rozjímania, ale keď to vzdalo leto, vzdala to aj Grétka. Skrútila svoju cestu uličkou, ktorou ešte nešla, nech je aspoň niečo dobrodružné v tomto dni.
Po stodvanástich krokoch jej zišlo na um, či niekedy bude vedieť vopred spoľahlivo odhadnúť, čo je dobre a čo nie.

V ulici boli domy, zo začiatku aj celkom obyčajné, no boli asi tak štyri. Ďalšie boli zanedbané a ošumelé, spod omietky zazerali hnedé zubaté tehly. Vyzerali ako domy vystavané pre úplne iné účely ako bývanie. Ako vystavané pre veľmi zlé účely.
Grétka chvíľu zrýchľovala, aby sa čím skôr vzdialila z divnej ulice, chvíľu zase spomaľovala, podozrievavo sa obzerajúc. Niečo veľmi, ale veľmi nesedí. Dvíhal sa vietor a víril prach. Grétke sa nepáčila ani ulica, a ani vlastný hlúpy nápad vojsť do nej. Povytiahla si šál až pod nos a šomrajúc sa zaprela proti vetru. Odrazu sa šlo veľmi ťažko. Grétke sa zazdalo, že ju niekto zozadu pomykal za kabát. Otočila sa žmúriac oči pred prachom. Skoro odpadla! Ozaj ju ktosi nieže pomykal za kabát, ale hnusne ju zaň ťahal! A nebol to celkom ktosi, ale neurčité čosi, obluda, strašidlo, prízrak...

Nádych, výdych, nádych... výdych.
Grétka nadobudla presvedčenie, že dunenie jej srdca tá obluda pred ňou počuje a čím dlhšie ho počúva, tým väčšiu má radosť, rastie a mohutnie a stále zákernejšie sa škľabí. Prízrak urobil krok dopredu, a teda Grétka mala spraviť aspoň dva vzad, ale nohy si necítila. Nie, ozaj si nohy necítila, a ani s rukami to už nebolo ktoviečo. Vypleštila oči na svoje končatiny, okolo ktorých začal prízrak ovíjať šedivé dymové vlákna.
"Tak ono mi to robí," zakňučala Grétka. "A čo mám, dofrasa, robiť ja, aby prestalo?!"
Po otázke mala nasledovať odpoveď, ale omámenie spôsobilo, že ku Grétke správna odpoveď neprišla. Po tvári jej začala stekať veľká slza, po nej ďalšia a ďalšia. Uvedomila si, že plače bez toho, aby chcela, a to ju nasrdilo. Vyzeralo to skoro tak, ako by mal vyzerať každý mohutný koniec. Grétka nevidela, čo bude o päť minút, tak, ako sa nedovidí za roh. Pred očami sa jej mihali tmavé bodky, pribúdali, hustli a postupne už nevidela skoro nič. Pozerala do tmy. Zalomcovala ňou posledná vlna hrôzy a pocit, že sa už nič nedá zvrátiť, a potom spadla na zem.
Nádych, výdych... Grétka cítila mátožnú prítomnosť prízraku kloniaceho sa nad jej hlavou, ale už sa nevedela naňho pozrieť. 'Ak je toto posledná chvíľa...', dumala zťažka, lebo každé slovo ju bolelo v hlave a viac nedomyslela nič. Prišlo jej všetkého strašne ľúto. Spomenula si na elfa. Sedela na studených dlažobných kameňoch obklopená tmou a snažila sa vyloviť spomienku na jeho strieborné vlasy a jeden z úsmevov, čo raz zachytila.
'A jemu som chcela ukázať tú truhličku,' ľútostila Grétka ďalej. Zarazila sa, akoby si spomenula na niečo úplne samozrejmé a jasné, čo doteraz prehliadala. 'Kde ju vlastne mám?' Nahmatala ju meravými prstami vo vrecku. Zdala sa jej oveľa krajšia, ako keď ju našla. Grétka sa trochu usmiala. V hlave sa jej začala ako hodvábna nitka z klbka odvíjať pekná pokojná myšlienka. Potom sa usmiala o trochu viac, nad sebou samou.
'Dofrasa, doteraz som si myslela, ako je všetko strašne nanič. A už to je jedno.' Začala sa smiať celkom poctivo, s istotou, že len to jediné sa ešte oplatí, keď neostane žiadna voľba na výber.
'Veď aspoň sa môžem ešte pozrieť na niečo pekné...' a otvorila truhličku.
Z truhličky vyrazilo oslnivé modré svetlo, ktoré zaplavilo Grétku, jej myseľ i zrak, a pohltilo aj celý svet naokolo.

V ďalekej zemi

Vzducholoď bzučala vysoko nad oblakmi a na palube niesla Luciu a Grétku. Už nenadávali. Po štvrtom kole ponôs sa unavili a od polovice cesty podriemavali. Na príkaz Veliteľa sa trepali do ďalekej zeme pri mori, aby tam vytrhovali niektoré z jeho vynálezov a preskúmali, čo zaujímavé by sa dalo priniesť späť. Napriek tomu, že Grétka mala vzducholode veľmi rada a aj cudzie zeme sa jej páčili, nevedela sa zbaviť pocitu, že niečo nebude dobre.

Uvítanie v cudzej zemi bolo samozrejme slávnostné, hlavne čo sa prázdnych rečí a jedla týka. Pokračovanie celej púte bolo zas nanajvýš ubíjajúce. Húfy čarodejov z rôznych kúzelných zemí sa chceli predviesť a zanechať ohromný dojem. To chcela pôvodne aj Grétka, ale po chíľke stratila svoje prvotné presvedčenie a začala sa obzerať po únikovej ceste. Aspoň na krátko. Našla ju po piatich dňoch v jedinom voľnom popoludní. Podľa mapy, ktorú si kúpila ešte vo vzducholodi, by mali byť v meste staré budovy, snáď aj zo stredoveku. A vôbec - ceruzky, farebné obrázky a sponky do vlasov dovezené z ďalekej cesty tiež nemusia byť zlé. Grétka sa sama, v tichosti a veľmi veselo vydala na túlačky po cudzom meste.
Najprv rýchlo prepletala nohami, aby ju nik nestihol stiahnuť späť medzi hašteriacich sa starých čarodejov, no postupne ju vykrúcanie hlavy na všetky strany spomaľovalo. Mesto sa jej začínalo ozaj páčiť. Celé hodiny sa motala úzkymi uličkami a privolávala k sebe príbehy z dávnych čias. Keď zablúdila, našla sa v mape, aby sa mohla znova stratiť. Bolo príjemné vedieť, že má celé popoludnie na takéto strácanie sa. Na rohu námestia stretla hudobníka so strapatými vlasmi a ten sa jej uklonil a veľmi zdvorilo pozdravil. Pár krokov ďalej ju skoro prešiel povoz, pretože sa nevedela vynadívať na tabuľu, oznamujúcu, že v dome žil istý významný spisovateľ. Grétke bolo ľúto, že od neho nikdy nič neprečítala, ale povedala si, že jedného dňa to určite zmení. Keď sa dostatočne ponadchýnala svojím úžasným objavom, obzrela sa za seba a zbadala malý tmavý obchodík. Presne taký, čo okamžite "neveští nič dobré". Grétka sa opäť rozžiarila v radostnom úsmeve. Čítavala knihy s takýmito nič-dobré-neveštiacimi obchodíkmi, takže nadšene vstúpila.
Ako sa patrí, dnu bolo šero, ťažký, vôňami presýtený vzduch a veľmi podarená tajomná atmosféra. V prítmi Grétkine očká svietili, tak ako aj očiská čiernej mačky na polici v pravom rohu a náušnice scvrknutého predavača spiaceho za pultom. Grétka zamrmlala pozdrav, ktorý medzičasom pochytila od domorodcov a predstierajúc sebaistotu začala dôkladne obzerať police. Zistila rýchlo, že obchodík je zrejme zasvätený predaju ozdobných rárohov. Najpresvedčivejší bol odporný zelený trpaslík s fialovými gúľajúcimi sa očami. Chvíľu mu ďobala prstom do nosa, ale gúľanie korálkovými očami bolo všetko, na čo sa drobec zmohol. A korálok bolo v obchode tiež neúrekom.
'Kebyže mám mincí nazvyš, tu by som ich vedela nechať,' dumala Grétka predstavujúc si, ako by jej pristali farebné korálky a kašmírové šatky, ako by sa v jej izbe vynímal obrázok smutnej postavičky, čo by vyrašilo zo semienok tvaru srdiečok. Čas v obchodíku neplynul, iba sa povaľoval, a Grétke bolo dobre. Až tak dobre, že keď stála pri dverách, rozhodla sa spraviť si ešte jeden okruh popri policiach a niečo si naisto kúpiť. Opäť štuchla trpaslíka do nosa a poprehŕňala sa medzi zrkadielkami. Ozdobné dýky, kalamáre a brká, pokrútené drevené ornamenty - asi ozdoby na dvere, tašky a mešce. Grétka sa napokon rozhodla pre vyšívanú kapsu. Bola z ľahkej purpurovej látky a hlavne sa na nej blýskali ozdoby. Do rúk jej vliezla skoro sama. No ako ju Grétka vzala z police, odkryla sa drevená truhlička, celý čas ležiaca pod ňou. Grétka mrkla na predavača a uvedomila si, že starký už asi hodnú chvíľu nespí a díva sa uprene na ňu. Trošku zaváhala, no keď mrkla na predavača znova, všimla si aj to, že on sám veľmi naliehavo čaká, ako truhličku otvorí. Kovová západka trochu cvakla.
Truhlička bola vystlaná zlatým zamatom. Zo vzácnej tkaniny vystupovali maličké guľaté svetielka, chvíľu pokojne poletovali a opäť v nej mizli. Pohľad na ne vyvolával neuveriteľný pokoj. Grétka sa usmiala najspokojnejšie za posledných sedem rokov.
'Čo je toto za frasovinu, šak to svieti, aj keď nemá prečo,' pomyslela si a ďalej zaľúbene žmurkala do vnútra truhličky. 'A možno by to elf poznal,' osvietilo ju tak veľmi, až v úsmeve vycerila všetky zuby..

Strašná jar

Jar s divým zanietením pokračovala vo svojej práci. Používala naďalej poctivé, domácky pripravené husté farby, ktoré skepticky naladení trpaslíci vyhlásili za prehnané plytvanie zdrojmi. Tasila efektné prírodné úkazy a klobúk dole pred choreografiou, do ktorej všetko poskladala. Slnečné rána sa miešali so spôsobnými mäkkými dažďami, ktoré trvali tak akurát, dúhy sa znenazdania mihali oblohou – dobrý tucet drakov sa im nestihol vyhnúť a nechtiac začali nový módny trend. Hromy zneli čisto a veľkolepo. Zrazu ani tráva nerezala ostrými okrajmi, z vôni nebolela hlava, práve naopak, vnášali do myšlienok jas a prestupovali ľahko aj dvere a okenné tabule domov. Ničoho nebolo ani veľa, ani málo. Operence zaradili do repertoáru nové skladby a huňaté papagáje, povznesené ľúbeznými obrazmi vôkol seba, ihrali sa s líškami a rysmi na vyberanú spoločnosť lesa a stretávali sa v zmierlivých družných debatách pri čaji o piatej.

Grétke na tom všetkom čosi nesedelo. Očividne jar zošalela, ale jej šialenstvo bolo tak pekné, očarujúce a brilantné, až by bola večná škoda zakročiť proti nemu. Sedávala preto celé dni pri obloku, alebo sa prechádzala ulicami mesta s obrovskými očami a chcela zachytiť čo najviac.

"Prepáčte", vyslovil sa elf.
"Kvetinka... tuto, ehm...", zamrmlala Grétka. Patrilo by sa, aby v takej chvíli zaihrala farbami, ale farby sa vytratili, až na odvážnu priesvitnú. Grétka nerada a s ťažkosťami hovorila s cudzími tvormi. "Hej, chcela som sa iba pozrieť."
"Poznáte ju? Môžte si ju vziať vy," navrhol elf zdvorilo a nanajvýš pokojne.
"Ďakujem, ja som sa chcela ozaj iba pozrieť, ešte som ju nevidela..," zaklamala Grétka, keďže jej došli nápady. V skutočnosti ju chcela vziať so sebou aj s korienkami.
"Ale pokojne si ju vezmite. Ja už som jednu videl," oznámil elf. "Dosť dávno, ... asi pred tristo rokmi."
"Uhu, tak to musíte byť veľmi rád," predviedla Grétka bystrosť svojho umu.
"Veľmi rád," priznal elf.

Grétka sa poeticky nadýchla a vydýchla podľa starého osobného zvyku, poškrabkala medvedíka za ušami a ďalej pozerala do neba za oknom. S elfom sa zhovárala skoro hodinu a odvtedy sa nestretli. Zdalo sa však, že medzi troglodytom a elfom, proti všetkým tradíciam a obľúbeným názorom, nie je až taká hlboká priepasť. A tiež sa zdalo, že Grétka sa teší. Všetko by bolo pekné, ale to by nesmela byť Grétka... Len čo vstúpila v ten večer do svojej izby a zvítala sa s ľadovým medvedíkom, vkradol sa pocit, že nič predvídateľné sa konať nebude.

Kvetinka

Grétku zahalila priesvitná clivota, aká padne na každého človeka, ktorý už vie, že nadišiel čas opustiť bledé sny, pretože si ich z nejakého dôvodu nemôže viac nechať. Žila so sebou dosť dlho na to, aby vedela, že v taký čas pomôže len jedno - ísť. Kamkoľvek. Grétka sa ticho zdvihla a šla.
Bola pozerací a počúvací tvor; kladúc nohy v dôsledne nerytmickom tempe na zem, počúvala celý svet, obzerala si jeho farby a tvary a rozmýšľala, čo si so sebou odnesie. Bola zberateľsky založená; o viacerých svojich zbierkach ani presne nevedela, kde sú, ony ju v prípade potreby vyhľadali aj samé. Bola pútačom nezvyčajných udalostí; prichádzali k nej nevolané, bez pýtania o dovolenie, čím divnejšie, tým smelšie vstupovali.
Grétku pri clivej chôdzi čas nezaujímal a ani miesto veľkú rolu nehralo. Sedemkrát zakopla a dvakrát skoro spadla. Mrzelo ju že nespadla poriadne, lebo to znamenalo, že ešte stále vníma okolie.
V ten deň už prešla okolo starých hradných múrov so zápismi múdrosti celých generácií, cez všetky ulice v meste, kričiace a poskladané ako obrázky na výstave, a neskoro popoludní skúšala chodníčky krížom cez lúky vedúce do lesa. Jar uprostred svojho životného diela bola presne to, o čom Grétka vedela, že ju poteší. Jasné, každá sa jej zdala krajšia ako tá predošlá, to už patrilo ku Grétkinej povahe, ale táto bola naozaj umelecky premyslená do podrobností. Zvlášť vkusné boli odtiene fialovej a ružovej, ktoré sa ujali v citlivej kombinácii so žltou. Jar tento úspešný farebný motív opakovala na kvetoch tridsiatichsiedmich druhov, na dvoch stromoch a jednom zajacovi. Grétke z toho bolo o kúsok ľahšie a o riadny kúsok veselšie.
Keď míňala husté bazové porasty, v ktorých sa rehotali huňaté papagáje, v tráve pred ňou poskočila iskrička. Grétka sa zakývala, aby ju znova zbadala a už z nej nespustila oči. Bola to kvetinka, drobné ligotavé smietko, zázračné tým, že každému ukazuje, ako sa leskne jeho šťastie. Legenda. Až keď sa kvetinka odleskla v oku, človek vedel, že je to ona. Nikto ju nevidel, keď chcel. Len málo ľudí ju naozaj stretlo a tí, čo o nej rozprávali, boli pokladaní za tvorcov národnej mytológie.
"Milé," Grétka sa usmiala a rozbehla sa smerom ku kvetinke. Už k nej naťahovala ruku, keď spoza druhej strany bazovej kriačiny, mesiac a pol predčasne kvitnúcej na žlto a ružovo, vystúpil modrý a strieborný tieň s jasne rovnakým cieľom, ako mala Grétka. Zlomok chvíle stáli oproti sebe, hľadajúc primeraný výraz na tvár. Grétka spadla, lebo napokon predsa len prestala vnímať svet okolo.
"Íiíií, elf!", zvýskla a pomenila farby na ušiach.
Elf jej rovnako emotívne odpovedal: "Došľaka, troglodyt!"

Poznámka o Grétke

V niektorých situáciách mala Grétka k životu psí vzťah - ak videla, že jej niečo raz povolil, brala toto povolenie už navždy. Keď jedného dňa zistila, že nepríjemnosti s časom blednú rovnako, ako príjemnosti, rozhodla sa nebáť sa ich viac, ako si zaslúžia. Lebo Grétka sa vedela dobre báť. Akurát že sa po niekoľkých nedôstojných potýčkach s drakmi ukázalo, že aj ten najväčší strach nachádza silného protivníka v Grétkinej odvahe, ktorá sa zjavila bez dlhého vysvetľovania po jednej z tých príhod a rovnako sebavedome naberala na mohutnosti s každým preskočeným plotom.
Grétkinu odvahu pokladali nezasvätení za Grétkinu hlúposť.

Grétka to už vie

V brlohu bola Grétka, ľadový medvedík a tma. Grétka mala pôvodne v pláne privolať do brlohu aj kúsok čarov, ale neprišli. Po hodinách pustej samoty - stále odmietali prísť. Nechodili vlastne už dosť dlho, aspoň niekoľko mesiacov, ale zatiaľ si to nik nevšímal a Grétka nechcela spôsobiť rozruch.
Sústredene sledovala pokojné kývanie konárov za oknom. Ľadový medvedík sledoval kývanie konárov a pokojnú Grétku. Z diaľky sa začal citlivo rozvíjať klokotavý zvuk a do kúska fialovej večernej oblohy sa nasunula olovená vzducholoď. Bol máj a za oknom o tom vedel do posledného stebla trávy každý.
Pozrela na ľadového medvedíka.
"Mmm," zamrnčal ľadový medvedík.
"Ty to už vieš, však?"
Medvedík len kývol.
"Ti to bolo jasné od začiatku, však?"
Medvedík opäť kývol a snažil sa začať pôsobiť utešujúco. Nešlo mu to, lebo nebol presvedčený, že utešovanie je v tomto prípade zmysluplná činnosť, ale nakoniec usúdil, že má Grétku rád a možno jej spraví radosť.
"Hej, aj mne to malo byť jasné," Grétka zložila hlavu na ruky a civela ďalej z okna. "Tak nič. Niečo vymyslíme."

Grétka len matne a nie príliš často spomínala, čo ju viedlo do služby vo veliteľovej pevnosti. Jednak sa jej pamäť pod vplyvom množstva cesnaku menila, a aj keď nejaká zvýšila, nerada si robila prieky. Vypestovala si veľmi silnú troglodytiu naivitu a svet s odhodlaním a nadšením pokladala za pekné ľúbezné miesto.
"Grétka, ako si sa ty vlastne dostala k veliteľovi do služby?", pýtal sa čas od času Johan.
"Núú, mala som rada čary."
"A už nemáš?"
"Ale mám, len som nevedela, aké to bude. Predstavovala som si to inak."
Po nejakom čase si teda pomyslela celkom vážne, že čary nie sú pre ňu, nech je príčina akákoľvek. Bola vskutku rada, že sa pri čarovaní pár rokov dobre bavila, ale zdalo sa, že ďalej sa už pokračovať nedá. Zosmutnela pri pomyslení, že niečo dôležité veľmi chcela a aj keď tomu venovala veľa času, nevyšlo to.

Takí smutní

V stenách dunelo a po chodbách svišťalo. Pevnosť sa veselila. Každý deň prežívala hodinu radosti počas obeda a chvíľu po ňom, všetko v záujme upevnenia kamarátstiev. Kto bol v minulosti či budúcnosti nejako spätý s pevnosťou, chodieval v tomto čase do záhrady pri nej, kde sa konali tvrdohlavo tradičné záhradné besiedky.
Troglodyti v taký čas sedeli v brlohu, hrali sa s loptičkou, odpíjali z čajíkov. Grétka škrabkala za ušami ľadového medvedíka. Aj oni boli hluční, ale len súkromne. Dvere im boli už dávno naklonené a prepúšťali von len vhodné vety, podľa vlastného úsudku. Pre istotu žiadne.
"Ja tam nebudem chodiť," pripomenul Johan znova, čo všetci dávno vedeli.
"Nevrav, že by si si nedal ani z pečenej husi?", podpichovala Lucia.
"Nemám rad pečené husi."
"Šak nás tam nikto nechce," podporil protest aj Trafo.
"Ale to nepovedali, skôr naopak, stále nás volajú," znova Grétkin pozitivizmus.
Troglodyti sa zadumali.
"Áá á aj tak si nemáme čo povedať," spomenul si Johan.
Ľadový medvedík vševedúco zamrnčal.

Rozhodnutie padalo z výšky aspoň búrkových mrakov, no napokon padlo. Troglodyti sa v ďalší deň po skromnom obede poľudštili a vyliezli z brlohu priamo do záhrady. Na skorú jar bolo až zákerne chladno, ale počas každodennej veselice nemohlo byť nikomu zima už len zo slušnosti. Nebolo ani kedy rozmýšľať o drkotaní zubov a zo všetkých strán ich zomkol rozjarený dav, cúvnuť sa viac nedalo. Spoznávali tváre behemotov, gnolov a trpaslíkov z hradu, rovnomerne premiešané s jagavými postavami veliteľov, rytierov a vojvodcov.
"No konééčne, deckáá!", zareval na nich ktorýsi z mocných v pevnosti. "Už sme ani nedúfali, že sa sem dotrepetéé!" Len čo dohulákal, odvrátil sa a pre istotu zmizol.
Rozpačito usmiati, verní svojej tesnej zostave, postúpili ako jeden troglodyt vpred, k jedlu, lebo po počiatočnom omámení noblesou poobedňajšieho zhromaždenia zaostrili zraky na rozprávkové švédske parapety.
Lucia s Grétkou sa nervózne obzerali okolo. Grétka sa napokon s veľkým odhodlaním rozhodla tváriť zúčastnene, Lucia milo a priateľsky a občas niekomu zamávali. Výborne, parapety boli na dosah a už len ostýchavo postávali na tráve pred nimi. Trafo bol za dôstojného občana, a viedol učenú debatu s jedným zo starších gnolov. Johanovi sa tento postoj páčil a naťahoval krk, či neuvidí múdreho rozprávača aj pre seba. Dáky dobrák ich popchol, nech sa ponúknu. Konečne si s úľavou naložili na tanieriky chutnosti z kuchyne. Teda takto si žijú tí ostatní...
Niekedy okolo štvrtého sústa spozoroval Trafo, že tlstý pán z prístavku pevnosti ich pozoruje a oči mu vravia nie práve "dobrú chuť".
"H?", spýtal sa a vytrúsil pár omrviniek z úst.
Tlstý pán sa odvrátil.
"Čo je Trafo? Dačo zle?", skúmala Grétka podozrievavo.
"Tamten na mňa gánil."
"To nie len on," zašepkala Lucia cez kúsok pečenej husi na vidličke.
I vrátili sa troglodyti späť k svojej nervozite. Prešlo okolo nich zopár známych, zo dvaja sa aj povzbudivo usmiali a kývli im. Za tucet ich odvrátilo zrak alebo urýchlilo presúvací manéver s očividným dôrazom na ľahostajnosť.
"Uhm, dám si ešte tutok z koláčika...," ticho vyjavil Johan svoj plán.
Odpoveďou mu bol ďalší škaredý pohľad, tentokrát od staršieho vojvodcu, ktorý pracoval v západnom krídle.
"Tak to mi asi ani nechutí ...", posmutnel Johan.
"Skoro by si človek pomyslel, že sme im tu na obtiaž..."
"Už sme tu boli dosť, nie?"
"Hej, dosť, poďme."

V brlohu si postavili vodu na čajík. Loptička na nich smutne pozerala zo stolčeka uprostred, kým Grétkin ľadový medvedík do nej s nádejou strkal ňufákom.

Poznámka o ľadovom medvedíkovi

Ľadový medvedík sa v brlohu poľahky zabýval. Počiatočná zdržanlivosť opadla, nezvyk prešiel do zvyku. Po mesiaci si navonok ani nepamätal život v lese, pod bielou srsťou však bol neuveriteľne rád, že nie je sám, lebo zúfalý pocit z opustenia, ktorý zaňuchal ako mláďa a osobne stretol počas nepekného pobytu v snehovom záveji uprostred víchrice, sa v ňom udržal a stal sa jeho smutnou súčasťou.
Od stretnutia s Grétkou sa prestal báť a začal trpieť prehnaným pokojom v duši. Celé jeho bytie mu pripadalo prirodzené. Neriešil nič, kým mu bolo teplo a mal čo jesť. Ak ho niekto ešte aj za ušami poškrabkal a niečo milé povedal, bol kráľom sveta. Bol netradične múdry. Netradične na akúkoľvek živú bytosť. A bol šťastný, lebo vedel, prečo taký môže byť.
Ľadový medvedík bol Grétke naveky oddaný. Patril iba Grétke a nie náhodou ho zvyšný svet ignoroval. Vidieť ľadového medvedíka totiž vôbec nebolo ľahké.

Po novom

Uprostred námestia nehybne stál elf.
Díval sa na sever.
Niekoľko osôb prejduvších okolo sa pokochalo krásou jeho zjavu, uznanlivo pokývalo hlavami, no elfom ani nehlo. Po chvíli, zdalo sa, usúdil, že smer sever už vypozeral a po elegantnej otočke sa začal dívať na juh. Vietor by si nedovolil robiť mu práve teraz prieky, tak sa otočil vedno s ním a opatrne zadúval pod vhodným uhlom.
Nie, elf sa nehral na veternú ružicu, on len mal pocit, že niečo nevidí a že niečo, čo by niekde blízko malo byť, tam skutočne nie je.

Túlanice

V diaľke vyli draci.
"Grétka, pôjdete do Kelu," velieľov príkaz znel viac ako jasne.
"Uhu,"súhlasila Grétka a dívala sa oknom von.
"Odnesiete im tam toto vrecko mantových listov, dobre? Viete, kam, však?"
"Uhu," znova kývla Grétka. Za oknom víril zelený sneh a vrieskal nepríjemný tunajší vietor.
"Tak už bežte," veselo pobádal veliteľ. Bol radostný podozrivým spôsobom.

Z paprče na paprč sa vliekla Grétka lesnou cestou, chvíľu ju vietor tisol vpred od chrbta, ba si aj pobehla takto, chvíľu mu šla naproti zatínajúc zuby. Mrmlala si ponosy a nadávky, ktoré by verejne priznať nechcela. Tunajší vietor vedel byť zlý, keď sa mu chcelo, a dnes mal presne takú vôľu. Nemohol za to, už sa taký objavil.Cestou na nížinu schytil najväčšiu hrudu snehu, čo bola v kopcoch k dostaniu, a rozhodol sa šľahnúť ju na mesto.
Náhoda chcela, aby Grétka aj v besnom ujúkaní miestneho vetra, synchronizovanom vŕzganí stromov a chaotickom čudovaní malých huňatých papagájov bezmocných vo vzdušných víroch, začula pazvuky z kríkov po pravej strane. Strašidelné pazvuky, ako keď niekto na niekoho číha.
Polmetrový závej čerstvého snehu sa pohol.
"Stoj!" Grétka chňapla po palici zastrčenej v kroví. "Čo si?!"
Závej sa pohol jej smerom a neveselo mrnčal a vrčal. Sneh bol zelený ako májové lístie a ako sa trúsil zo záveja dolu, odhaľoval tvora značne menšieho guľatého, nemotorného a bielosrstého, ktorý sa pohyboval sériou ťarbavých krôčikov, pádov a motania láb. Určite Grétku nevidel zreteľne, ale presvedčivo sa k nej blížil...

"O-ho, Grétka, zase v Keli?" pýtala sa Lucia.
"Hej, hej, ešteže to nie je ďaleko," Grétka bola rodený pozitivista. "Ale svetrík som si cestou natrhla na kriačinách."
"To nič, opravíme," aj Lucia bola pozitivista. Stávalo sa to celkom neočakávane viacerým v službe u veliteľa.
Ozvalo sa tichúčke mrnčanie spod Grétkinho kabáta.
"To čo je? To čó jé??!" Lucia chcela kričať prestrašene, ale príliš žiarila nadšením.
"Asi ľadový medvedík," zahuhlala Grétka, "našla som ho cestou." Tiež by sa rada usmiala na malé biele klbko, ktoré bolo priťažké na to, aby bolo iba rozkošné, a tak sa jej pomaly a smiešne zosúvalo z rúk, ale cítila sa neisto pri predstave nepríjemností, čo si svojim skvelým počinom zatiahla do života.
"Nemohla som ho tam nechať," vysvetlila Lucii a predovšetkým sebe.

Dolu vodou?

Elf ladne kráčal pažiťou, prehlboko vnorený do svojich ušľachtilých myšlienok. Vlasy sa mu dramaticky leskli v svetle mesiaca (robili to okrem toho aj v akomkoľvek inom svetle, ba aj v tme). Načúval len stromom a tráve.
"Ach," vzdychol vznešene. Spravil tým dobrý dojem na niekoľko sedmokrások (čo si budeme hovoriť o sedmokráskach...).
Tvárou sa mu mihol tieň a zbystril pozornosť, keď v húštine po pravoboku zašušťalo lístie. Praskla vetvička, možno dve. Vyťahujúc šíp a napínajúc tetivu luku jeho postoj vyjadroval nevyslovenú otázku: "Chto tam?"
Ticho.
Keď usúdil, že sa nebezpečenstvu ukázal dostatočne odstrašujúco, zložil luk a šíp a pobral sa ďalej. Už nie tak beztarostne a nevnímavo. Tieň na tvári pretvoril do trvalo zamračeného výrazu so silným dôrazom na desivé pohľady.
Šuchot vpravo.Tentokrát zaujal bojový postoj "Vylez, dobijem ťa!" a do posledného vlasu nahnevaný jastril do kríkov. Zazdalo sa mu, že vidí niečo lesklé. Žmurká to naňho? Chvíľu gánil, mal chuť vrčať, ale výchova mu bránila. Po liste, ktorý sa mu najmenej pozdával, sa zgúľal čerstvo vyblýskaný chrobák.
"Veď preto," zahrozil sa mu elf a zložil zbrane aj v duchu. Čo najrýchlejšie zahnal nepokojné pocity po vytrhnutí z elfích úvah a pôvabne kráčal ďalej sám.

"Grétka, čo ty na tom elfovi vlastne vidíš?", spýtal sa Johan v pomalej chvíľke pred obedom.
"Je pekný."
"Anó, a čo ešté?"
"No, je veľmi pekný. Ja ho chcem," rozhodla sa Grétka.
"Pôjdeme na čiernočierny trh a kúpime ti vlastného elfa," Johan mal riešenie takmer vždy.
"Ja nechcem hocijakého elfa. Ja chcem tohto."
"A načo by ti bol?"
"Rozprávali by sme sa," predostrela Grétka jasnožltú predstavu.
"S elfom???", Johan práve elfom nefandil. "Však dobre, možno je to milý chlapík."

Vážne veci

Troglodyti sa trochu strácali v mizivom svetle jedinej sviečky. Od rána zúrivo čarovali a nedarilo sa im, nech mala zúrivosť akékoľvek podoby a vlastnosti. Ťažké hlavy ponorené do dúm si nevšimli postupujúce zimné šero. Dvere sa tiež cítili celý deň nesvoje, preto sa náramne potešili láskavému klopkaniu.
"Decká, s tým cesnakom ste to prehnali," upozornil Druhý veliteľ smrteľne vážne, pretože vtipný už nevládal byť. Bol zelený.
"Uhú, a ja som z toho smradu vinila čajík ...," pochopila Grétka, zacítila sa previnilo a čajík na zmierenie osladila medom.
"Mali by ste to ísť vyhodiť. Aha, vonku sa oteplilo, sneh zišiel na blato, pekne je ..."
"Pôjdem, pôjdem, keby som to dala do smetného koša, trpaslíkov by porazilo."
"Len im to tam daj, nech sa aj oni rozveselia!" pomyslel Trafo na dobro druhých. "Šak drú ako mulice, pozri, ani teraz ich tu niet."
Druhý veliteľ zvedavým zrakom zapátral v prítmi.
"A čo som to chcel - Johan tu nie je?"
"N-i-e," dôsledne precedil Trafo. "Už odišiel. Možno sa šiel najesť."
"Ú-už? Tééraz??", prekvapenie bolo slabé slovo pre Druhého veliteľa napriek tomu, že sa rovnako pôsobivo čudoval už nejaký ten rok. Robil to rád. "No nič, keď príde, tak ho pošlite, " a odišiel.

Dvere do brlohu nakoniec nemali až taký šedivý deň, lebo sa opäť rozleteli.
"Niekto ma hľadal?", skúmal Johan s pohárikom mlieka v ruke a každodennou, dobre krytou nádejou v hlase.
"Máš ísť za Druhým veliteľom," ochotne oznámil Trafo.
"Ú, čo chce?" Johan bol vo svojom živle.
"Johan! Čo ty tu vlastne robíš?" nedalo Grétke. "Už sme ťa ani nečakali."
"Prečo?" pokračoval Johan v predstieraní samozrejmosti svojho výskytu.
"Ja len tak, že je popoludnie skoro v ťahu a bol si tu od rána ... a si tu znova ..."
"Ále, " teraz chvíľka obšívania sa. "... tak som si vravel, čo budem doma sedieť. Povedal som si - prídem, prejavím záujem, dáke čary potočíme, nie? Nože, Grétká, ukáž, čo si načarovala za celý deň!"

Troglodyti si chýbali.

Ďalší pokus

Grétka sa zahľadela na elfa.
Elf sa zahľadel na Grétku.
Grétka sa zatvárila rozkošne, ako si už týždne nacvičovala.
Elf si prehrabol jemnou rúčkou strieborné hodvábne vlasy.
Grétka sa pokúsila o milý úsmev, meniac pritom veselo farby.
Elf sa zachmúril a znechutene odvrátil pohľad.
"Hm, tak nič," vzdychla Grétka. Dôverne poznala túto situáciu. Opakovala sa so železnou, prinajhoršom drevenou pravidelnosťou už niekoľko rokov.
"Ale zdalo sa mi, že dnes sa zamračil trochu kamarátskejšie," povedala Lucia a odlomila si kúsok perníčka.
Na námestí sa stretávali rôzne tvory, no Grétkine oči spoľahlivo privykli na prehliadanie behemotov, zbojníkov a podobnej čvargy a všímali si jagavé ušľachtilejšie bytosti. Elfov napríklad, najmä keď medzi nimi vynikal jeden, večne zadumaný, ba priam nasrdene pôsobiaci.
"Kašli na to, Grétka," zjavilo sa Johanovo pochopenie v pravej chvíli. "Poďme minúť dáke groše hentam do Akvária. Čo ich budeme doma v ponožkách sušiť!"
Kusisko meteoritu dopadlo dvadsať krokov od nich s nehraným besom. Otriasli zo seba sneh a humus, čo na nich z neho napadal a šuchtavo vykročili vpred. Akvárium ich z diaľky príjemne volalo.