Vedci sa radia

Hádala som, či je Jochen nahnevaný. Trošku mrzutejší bol, možno je práve napätejšie obdobie, veď aj peniaze sa minuli. Ale napokon vykúzlil úsmev a žartoval. Každý sa na porade zdôveroval so svojimi trápeniami a bojmi na vedeckom poli. Začalo sa tradične v smere kosenia. Ako jedna rodina zdieľali títo ľudia svoje počiny.

Zato Sergej sa aj díval pred seba, aj sa vrtel ako malý chlapec. Hral sa s prepisovačkou. Pokrčil tvár a zachytil si ju medzi hornú peru a nos, ale dlho sa neudržala. Chvatne ju zachytil v páde ešte pred ústami a náhodou pozrel mojim smerom. Naťahovalo mi tvár do tichého úsmevu. Zasmial sa rozpačito, no veselo pri zistení, že bol prichytený. Sklopil zrak, ale vzápätí rozjarene mrkol znova, či sa nepomýlil. Nepomýlil. Pobavene som sa usmievala, sledujúc ho, váženého vedca s perom v ruke počas pracovnej porady.

To, čo hľadám, si ma nájde, hoc aj v peknej kaviarni

Autobus odchádzal o hodinu a čosi. Niekam som sa chcela ukryť, nájsť milé miesto, kde ma prichýlia, nešťastnicu v chladnej noci, a postavia predo mňa teplú šálku. Pomalým dôstojným krokom som prechádzala popred vysvietené okná kaviarní a čakala, ktorá ma úplne zvábi. Pomalý a dôstojný krok som udržiavala aj preto, že som sa poriadne nenaučila neváhať a nepremieľať rozhodovanie do krajnosti. Po polkruhu okolo Frauenkirche, keď sa moje počínanie chladom konečne zrýchľovalo, zastala som pred tou najkrajšou. Hm. Vyzerá nóbl. Chvíľu si veselo premietam v hlave scénku plnú trápnosti, v ktorej ma zhrozený a znechutený personál vystrkáva z dverí, lebo až takí nóbl oni sú, ale potom sa len smejem, nie, nie, tomu už nenaletím, to už poznám a mám za sebou. Už dávno som prišla na to, že vyzdobené miesta nie sú pred obyčajnými ľuďmi zavreté, aj keď sa tak tvária. Dnes som prvýkrát počula deviatu naživo, fintila som sa kvôli tomu celé popoludnie a mám náladu na veľkú scénu ako v ruskom románe. Vstúpila som najpôsobivejším možným spôsobom.

Coselpalais je miesto rýdzo elegantné. Veľa zrkadiel s vybrúsenými okrajmi, svietniky s ozajstnými sviečkami (pri usadení sa k stolu čašník sviečku zapáli, po odchode ju zase zhasne), krásne ligotavé lustre, ornamenty na stenách, nariasené závesy, vyobliekaní pobehujúci čašníci. Veľa lesku, veľa čačiek. Celkom ako pre mňa.

Hľadala som malý stôl pre jednu osobu, prinajhoršom strpím jednu voľnú stoličku. Jeden vhodný vykukol spoza steny a začala som obrad zvliekania kabátu a pelešenia sa v peknom kresielku. Vedľa mňa zasadol bielovlasý pár, starký elegán ako z dobrého filmu a starká - honosná panička, decentne oblečená, vyšperkovaná, upravená, s ukážkovou manikúrou. Tvárila sa minimálne tak dôležito ako ja, len úplne vážne, bez monalízovského úsmevu. Nemohla som sa zbaviť dojmu, že na mňa pozerali s príznakom malého nepochopenia a prekvapenia v očiach. Mladá žena večer sama. Trochu menej prekvapenia a viac pobavenia mali v tvárach dvaja ujovia, sediaci so svojimi zákonitými pri vzdialenejšom stole. Chcela som na nich všetkých vyvaľovať oči, pretože sa neviem vynadívať na bielovlasé manželské páry. Vždy pri tom dumem, čo sa musí ešte stať, aby som jedného večera o veľa rokov patrila do jedného takého a či sa to vôbec stane.

Veľa toho narozprávam, verejne a nahlas, aj ticho, len pre seba. Rôznymi spôsobmi. Slov je mnoho a ťažko potom medzi nimi nájsť tie naozaj pravdivé. No v tej najkrajšej reštaurácii, v akej som doteraz sedela, som na chvíľu niečo zazrela, čo by vydalo za milióny slov doteraz vypovedaných.

Nebolo mi nepríjemne byť na tak peknom mieste. Necítila som sa ako votrelec. Bola som veľká slečna v spoločnosti. Taká, ako som si predstavovala, že raz budem. Nebolo nepríjemné, že som sedela sama. Ani na chvíľu. Káva s aspoň piatimi prímesami chutila, hudba neotravovala, miestnosť bola jagavá a vznešená, a ja, sama so sebou, už veľká, som bola tam, v cudzom meste a cudzom kraji a bola som spokojná. So všetkým. Nič ma netrápilo, nič mi nechýbalo. Videla som samotu a pokoj kráčať vedľa seba a priateľsky sa zhovárať, zhovievavo sa na seba dívali a chápali sa. Mala som pocit, že po obrovskej kope krížom sa prekrikujúcich názorov, ťažkých filozofických úvah a múdrych životných právd prišiel zmier. Uľavene som si vydýchla a ešte chvíľu vykrúcala hlavu obzerajúc si miestnosť.

V krátkej chvíli

Mama mi napísala: "Neviem kedy L. má svadbu. Október už je v polovičke takmer. Ty si s L. nepíšeš?"

Odpovedala som jej, že si takmer s nikým nepíšem.

A napadlo mi, že je to smutné.

Hudba s nami

Už od raňajšieho príchodu som zazerala, či Salim poctivo hrdlačí na poli vedy, alebo tak ako ja, prezerá výživné stránky internetu. Druhá možnosť. Piatkova otupenosť mala hlavný stan v našom kancli.

Popri mojom opakovanom zízaní na orchester s viac než len veselým dirigentom mu rozprávam vtip o Karajanovi, ale neprežíva ho s mojim nadšením. Už sme sa trochu rozprávali a začala som šípiť, že Salim si pri slovách klasická hudba predstavuje niečo iné, ako ja. Pustila som video, ktoré on odporúčal a už pri prvých tónoch som mala vymaľované. To, čo volá klasickou hudbou, sú pre mňa nápevy tisíc a jednej noci, orientálna exotika, pri ktorej sa mi pred očami vlnia farebné šatky, korenisté vône a bohato zdobené čačky-mačky, všetko vo veľkom množstve.

"A aká je klasická hudba u vás? Rád by som počul niečo vaše," vraví mi Salim s úprimným záujmom. A tu aha! Prekvapenie. Nikdy som sa nepripravovala na to, že sa ma jedného dňa nejaký Peržan spýta na klasickú melódiu mojej rodnej zeme. Čo mu pustiť? Bola som v rozpakoch a habkala čosi o tom, že namôjveru netuším, čo by mu najlepšie porozprávalo o nás. Skutočne som nevedela a bol to nepríjemný pocit, skoro ako stratiť sa v cudzom meste. A pritom to bolo jednoduché. Povedala som mu, že na ľudovú nôtu mu niečo nájdem neskôr a moderná hudba je taká istá, ako všade inde na svete, no jednu pieseň by určite mal počuť. Počúvali sme Aká si mi krásna, a mala som dojem, že Salim to tak nejako chápal.

Neviditeľnosť a zlomené srdce

Už ako moja noha kročila na mačacie hlavy Augustovho mosta, vedela som, že je zle. Príliš teplo. Cítila som sa nepríjemne, pretože som sa obliekla podľa svojho najlepšieho vedomia a teda dosť odlišne od bežnej väčšiny. Pozerali na mňa. Možno sa aj smiali. Alebo som domýšľavá. Nič to, skryjem sa v tieni.

V Prahe na železničnej stanici to bolo presne naopak, prvýkrát som sa stala nevidieteľnou. No dobre, možno som bola nevidietľná aj niekedy predtým, ale až teraz som to ozaj vnímala a chápala. Stačilo sa pomaly hýbať, alebo aj úplne zastať, sadnúť si, a odrazu ľudia, akých by jeden ani nevymyslel, plachtili okolo a nevideli ma.

Prišla som do stredu mesta len tak, bez cieľa, a rovnako som aj schádzala z mosta. Jediným pútavým bodom mohla byť Semperoper, o ktorej snívam a ku ktorej upínam nádeje, môj súkromný maják v tomto kraji. Cestou k nej popred mňa prefrčal na bicykli violončelista. Veru, violončelista sa teda nezatají. Pozeral na mňa, obzeral sa, potešilo ma to.

Na každý schod v Zwingri som stúpala ostýchavo a vravela si, že v najbližších týždňoch sa sebaisto vrátim. V poslednej vlne horúceho vzduchu, váľajúceho sa pomedzi stĺpy a na nádvorí, všetci turisti sa presúvali pomalšie a tichšie, boli ako najatí pozerači sôch. Ja som zas neveriacky pozerala, koľko tečúcej vody sa dá pustiť dolu múrmi jednej budovy. Prechádzala som sa so všetkou dôstojnosťou, akú som bola schopná v sebe nájsť. Myslela som na ruské romány a hrala som sa, že práve som v kapitole jedného z nich.

Našla som zázračné miesto s lístkami na zázračné koncerty. Neodpadla som, pretože som sa vopred informovala, čo za ne. Uznala som, že rozhovor s tetou pokladníčkou už mohol byť najhlavnejšou časťou môjho putovania a pustila som sa voľne, náhodným smerom medzi očerneté múry mesta.

Zvuk dvojo huslí z nádvoria plynule prechádzal do zvuku električiek a koní a ten sa napájal za rohom na zvuk violončela. Spoza stĺpu vyskočil chlapík s bábkou. A hneď za ním sa zjavila ďalšia postava. Violončelista. Ten s bicyklom. Znova. Spoznal ma. Pozeral sa, ozaj sa pozeral. Usmiali sme sa.

A tak, v neskoré nedeľné poobedie za polovicou septembra, na brehu Elbe a pár krokov od Semperoper som až tak veľmi neviditeľná nebola.

Večer som našla v sieti zamotaných kamarátov a tí mi rozprávali veselé historky z iných kútov sveta. Smiala som sa, ako už dávno nie - smiali sme sa spolu. Mám rada ich slovné vývrtky, zliepance nadávok, prívlastky od výmyslu sveta a premrštené opisy príhod. Bolo mi ľahko a veselo po ich slovách. Pomyslela som si v ten večer, že po prvom stretnutí sa mi niekto môže javiť ako strašný hlupák, ba aj niečo horšie, ale predsa skúsim druhý pokus a hľadám kúsok dobra v ňom. No niekedy sa mi niekto môže javiť ako strašný hlupák, ba ja niečo horšie práve preto, že taký naozaj je.

V nedeľu večer, za polovicou septembra, keď sa leto celkom veselo lúčilo "Dovi o rok!" miesto "Zbohom", som zrazu až tak veľmi zlomené srdce nemala.

Pozdrav zlého impresionistu

Otvorila som krabičku bylinkových čajov a boli smiešne poukladané. Krížom krážom. Chlebík bol narezaný na neuverenie tenko. Pre klepkanie do klávesnice som sa nezmohla za pol hodiny ho natrieť. Beethovenova deviata, husle zo siedmej minúty. Alebo sú to violy? Ja sa to raz naučím, čestné..
Ako noc ukrajovala večeru, zaprašovala sa spomienka na vzducholoď. Dnes som ozaj videla vzducholoď, prvýkrát v živote, dážď mi pri tom zakvapkal okuliare, opakovala som si. Hudba, akú dúchajú chlapci konzervatoristi na Hlavnej pred Vianocami, znela tu na námestí a znela najpriteplenejšie na svete. Odteraz nikam inam nepatrí.
Zastávku autobusu obiehal v širokých kruhoch rozprávkový ujo. Čakali sme tú istú dva-šesť-jednotku, zbytočne skoro, pre istotu. Šiel až kamsi sem, kráčal predo mnou, ba sa aj obzrel. Vyzeral tak našsky; jedna smutná igelitka s ovocím, asi jabĺčkami, prosté nohavice, prostá vetrovka, tichý, pokorný výraz, načatá staroba. Až som mala chuť sa ho spýtať: "Ujo a vy ste odkiaľ až semo, do Drážďan, došli?"
Doniesla som si do izby plno malých pokladov a tešila sa z nich uprostred neporiadku. Začala som obývať svoj maličký priestor, veľmi pomaly a zdráhavo. Izbičku už mám vyárendovanú, s kúpelňou som sa zžila, kuchyňu som obňuchala dnes. V posteli zaspávam jedna radosť.
Druhú noc na novom mieste sa mi sníval sen, ktorý hodí všetky snahy o vyliečenie do koša a podpáli. Pretože taký sen má pekný citlivý dej a voňavý podtón, a najmä jeho hlavný hrdina nemá žiadne črty spoločné so svojou živou predlohou. Zobúdzam sa po ňom clivo, nič nemá zmysel, nič nepotrebujem a nechcem, pretože len jedno chýba.

Tri mesiace asi nie sú až tak krátky čas, ako som si chcela nahovoriť.