Vzducholoď bzučala vysoko nad oblakmi a na palube niesla Luciu a Grétku. Už nenadávali. Po štvrtom kole ponôs sa unavili a od polovice cesty podriemavali. Na príkaz Veliteľa sa trepali do ďalekej zeme pri mori, aby tam vytrhovali niektoré z jeho vynálezov a preskúmali, čo zaujímavé by sa dalo priniesť späť. Napriek tomu, že Grétka mala vzducholode veľmi rada a aj cudzie zeme sa jej páčili, nevedela sa zbaviť pocitu, že niečo nebude dobre.
Uvítanie v cudzej zemi bolo samozrejme slávnostné, hlavne čo sa prázdnych rečí a jedla týka. Pokračovanie celej púte bolo zas nanajvýš ubíjajúce. Húfy čarodejov z rôznych kúzelných zemí sa chceli predviesť a zanechať ohromný dojem. To chcela pôvodne aj Grétka, ale po chíľke stratila svoje prvotné presvedčenie a začala sa obzerať po únikovej ceste. Aspoň na krátko. Našla ju po piatich dňoch v jedinom voľnom popoludní. Podľa mapy, ktorú si kúpila ešte vo vzducholodi, by mali byť v meste staré budovy, snáď aj zo stredoveku. A vôbec - ceruzky, farebné obrázky a sponky do vlasov dovezené z ďalekej cesty tiež nemusia byť zlé. Grétka sa sama, v tichosti a veľmi veselo vydala na túlačky po cudzom meste.
Najprv rýchlo prepletala nohami, aby ju nik nestihol stiahnuť späť medzi hašteriacich sa starých čarodejov, no postupne ju vykrúcanie hlavy na všetky strany spomaľovalo. Mesto sa jej začínalo ozaj páčiť. Celé hodiny sa motala úzkymi uličkami a privolávala k sebe príbehy z dávnych čias. Keď zablúdila, našla sa v mape, aby sa mohla znova stratiť. Bolo príjemné vedieť, že má celé popoludnie na takéto strácanie sa. Na rohu námestia stretla hudobníka so strapatými vlasmi a ten sa jej uklonil a veľmi zdvorilo pozdravil. Pár krokov ďalej ju skoro prešiel povoz, pretože sa nevedela vynadívať na tabuľu, oznamujúcu, že v dome žil istý významný spisovateľ. Grétke bolo ľúto, že od neho nikdy nič neprečítala, ale povedala si, že jedného dňa to určite zmení. Keď sa dostatočne ponadchýnala svojím úžasným objavom, obzrela sa za seba a zbadala malý tmavý obchodík. Presne taký, čo okamžite "neveští nič dobré". Grétka sa opäť rozžiarila v radostnom úsmeve. Čítavala knihy s takýmito nič-dobré-neveštiacimi obchodíkmi, takže nadšene vstúpila.
Ako sa patrí, dnu bolo šero, ťažký, vôňami presýtený vzduch a veľmi podarená tajomná atmosféra. V prítmi Grétkine očká svietili, tak ako aj očiská čiernej mačky na polici v pravom rohu a náušnice scvrknutého predavača spiaceho za pultom. Grétka zamrmlala pozdrav, ktorý medzičasom pochytila od domorodcov a predstierajúc sebaistotu začala dôkladne obzerať police. Zistila rýchlo, že obchodík je zrejme zasvätený predaju ozdobných rárohov. Najpresvedčivejší bol odporný zelený trpaslík s fialovými gúľajúcimi sa očami. Chvíľu mu ďobala prstom do nosa, ale gúľanie korálkovými očami bolo všetko, na čo sa drobec zmohol. A korálok bolo v obchode tiež neúrekom.
'Kebyže mám mincí nazvyš, tu by som ich vedela nechať,' dumala Grétka predstavujúc si, ako by jej pristali farebné korálky a kašmírové šatky, ako by sa v jej izbe vynímal obrázok smutnej postavičky, čo by vyrašilo zo semienok tvaru srdiečok. Čas v obchodíku neplynul, iba sa povaľoval, a Grétke bolo dobre. Až tak dobre, že keď stála pri dverách, rozhodla sa spraviť si ešte jeden okruh popri policiach a niečo si naisto kúpiť. Opäť štuchla trpaslíka do nosa a poprehŕňala sa medzi zrkadielkami. Ozdobné dýky, kalamáre a brká, pokrútené drevené ornamenty - asi ozdoby na dvere, tašky a mešce. Grétka sa napokon rozhodla pre vyšívanú kapsu. Bola z ľahkej purpurovej látky a hlavne sa na nej blýskali ozdoby. Do rúk jej vliezla skoro sama. No ako ju Grétka vzala z police, odkryla sa drevená truhlička, celý čas ležiaca pod ňou. Grétka mrkla na predavača a uvedomila si, že starký už asi hodnú chvíľu nespí a díva sa uprene na ňu. Trošku zaváhala, no keď mrkla na predavača znova, všimla si aj to, že on sám veľmi naliehavo čaká, ako truhličku otvorí. Kovová západka trochu cvakla.
Truhlička bola vystlaná zlatým zamatom. Zo vzácnej tkaniny vystupovali maličké guľaté svetielka, chvíľu pokojne poletovali a opäť v nej mizli. Pohľad na ne vyvolával neuveriteľný pokoj. Grétka sa usmiala najspokojnejšie za posledných sedem rokov.
'Čo je toto za frasovinu, šak to svieti, aj keď nemá prečo,' pomyslela si a ďalej zaľúbene žmurkala do vnútra truhličky. 'A možno by to elf poznal,' osvietilo ju tak veľmi, až v úsmeve vycerila všetky zuby..
sobota, apríla 25, 2009
piatok, januára 23, 2009
Strašná jar
Jar s divým zanietením pokračovala vo svojej práci. Používala naďalej poctivé, domácky pripravené husté farby, ktoré skepticky naladení trpaslíci vyhlásili za prehnané plytvanie zdrojmi. Tasila efektné prírodné úkazy a klobúk dole pred choreografiou, do ktorej všetko poskladala. Slnečné rána sa miešali so spôsobnými mäkkými dažďami, ktoré trvali tak akurát, dúhy sa znenazdania mihali oblohou – dobrý tucet drakov sa im nestihol vyhnúť a nechtiac začali nový módny trend. Hromy zneli čisto a veľkolepo. Zrazu ani tráva nerezala ostrými okrajmi, z vôni nebolela hlava, práve naopak, vnášali do myšlienok jas a prestupovali ľahko aj dvere a okenné tabule domov. Ničoho nebolo ani veľa, ani málo. Operence zaradili do repertoáru nové skladby a huňaté papagáje, povznesené ľúbeznými obrazmi vôkol seba, ihrali sa s líškami a rysmi na vyberanú spoločnosť lesa a stretávali sa v zmierlivých družných debatách pri čaji o piatej.
Grétke na tom všetkom čosi nesedelo. Očividne jar zošalela, ale jej šialenstvo bolo tak pekné, očarujúce a brilantné, až by bola večná škoda zakročiť proti nemu. Sedávala preto celé dni pri obloku, alebo sa prechádzala ulicami mesta s obrovskými očami a chcela zachytiť čo najviac.
"Prepáčte", vyslovil sa elf.
"Kvetinka... tuto, ehm...", zamrmlala Grétka. Patrilo by sa, aby v takej chvíli zaihrala farbami, ale farby sa vytratili, až na odvážnu priesvitnú. Grétka nerada a s ťažkosťami hovorila s cudzími tvormi. "Hej, chcela som sa iba pozrieť."
"Poznáte ju? Môžte si ju vziať vy," navrhol elf zdvorilo a nanajvýš pokojne.
"Ďakujem, ja som sa chcela ozaj iba pozrieť, ešte som ju nevidela..," zaklamala Grétka, keďže jej došli nápady. V skutočnosti ju chcela vziať so sebou aj s korienkami.
"Ale pokojne si ju vezmite. Ja už som jednu videl," oznámil elf. "Dosť dávno, ... asi pred tristo rokmi."
"Uhu, tak to musíte byť veľmi rád," predviedla Grétka bystrosť svojho umu.
"Veľmi rád," priznal elf.
Grétka sa poeticky nadýchla a vydýchla podľa starého osobného zvyku, poškrabkala medvedíka za ušami a ďalej pozerala do neba za oknom. S elfom sa zhovárala skoro hodinu a odvtedy sa nestretli. Zdalo sa však, že medzi troglodytom a elfom, proti všetkým tradíciam a obľúbeným názorom, nie je až taká hlboká priepasť. A tiež sa zdalo, že Grétka sa teší. Všetko by bolo pekné, ale to by nesmela byť Grétka... Len čo vstúpila v ten večer do svojej izby a zvítala sa s ľadovým medvedíkom, vkradol sa pocit, že nič predvídateľné sa konať nebude.
nedeľa, novembra 30, 2008
Inak o hudbe
(28. novembra 2008, v TV ide Slávik):
Mayo: "Prečo to nemôžu urobiť tak, že im to pošlu poštou, v novinách výjde, kto čo dostal a je to hotovo?!"
Mayo: "Prečo to nemôžu urobiť tak, že im to pošlu poštou, v novinách výjde, kto čo dostal a je to hotovo?!"
nedeľa, novembra 09, 2008
Technický pokrok
(4.11.2008, 19:43):
Mrťo: "Jaké kvalitné veci robia tí Číňania! Už to máme druhý deň a ešte sa nič nezlomilo."
Mrťo: "Jaké kvalitné veci robia tí Číňania! Už to máme druhý deň a ešte sa nič nezlomilo."
streda, októbra 08, 2008
Hudobní znalci
(22:00, 8.októbra 2008)
Pepo: "A Cure už nehrajú dajak."Mišo: "A čo ja viem... hrali dakedy?"
štvrtok, júla 24, 2008
Paľo hľadá svoju osobnosť
(24.augusta 2008, das 22:00)
Paľo: "Ja chodím jak Beethoven, lebo Beethovena väčšinou počúvam..."
Mrťo: "Ne jak Beethoven, lebo Beethoven je čudák. Jak Batman musíš chodiť!"
Paľo: "Ja chodím jak Beethoven, lebo Beethovena väčšinou počúvam..."
Mrťo: "Ne jak Beethoven, lebo Beethoven je čudák. Jak Batman musíš chodiť!"
sobota, júla 12, 2008
Dobrodruhovia: O Margarétke
"Ty očuj, a prečo sme nemohli ísť zavčas rána, vieš - slnko, svetlo, žiadne strašidlá a tak?" - vyrývala som, nech si teda Mrťo nemyslí, že sa ľahko vzdám. Prehltla som riadny kus strachu len kvôli nim, ale veselú spoločnosť nech nik nečaká.
"Lebo podľa legendy treba tú princeznu oslobodiť tesne pred brieždením."
"Jasné, sa tak blbo spytujem, že?"
Urazili sme poriadny kus cesty a jediná zmena v štýle krajinky naokolo bola v temnejších tieňoch a odpornejších tvaroch skál. Vzduch nás svojim puchom začínal tlačiť nižšie k zemi. Cesta stúpala skoro rovno, uhýňala iba pred kmeňmi, ktoré odmietali vyrásť inde. Zem pod nohami sálala teplo a navodzovala dojem veľkého živého zvieraťa. Celá hora toho pamätala veľa a dávala jasne najavo, že z toho just nevyzradí nič.
"A jaká je tá legenda?" - pýtal sa Paľo pomedzi hlboké nádychy a výdychy. Páči sa mi na ňom, ako dokáže rozmýšľať ešte aj zafúľaný a potiaci sa na ceste do temnoty. "Si nám ju už mohol skorej povedať."
"Neee, to by nemalo to čaro, tu to lepšie pochopíte."
"A ty si to samozrejme pochopil ešte doma na čerešni, ne?"
"Cicho, Gremľa, pokazíš atmosféru!" - Mrťo sa začínal vžívať do roly kráľovského deklamátora. "To bolo tak. Pred mnohými rokmi bolo tu na tomto kopci sídlo kráľa -"
"- ktorého kráľa?"
"- to je úplne jedno, to bolo strašne dávno, už to nie je dôležité a môžeme to zanedbať. Dôležité je, že mal jedinú dcéru. Margarétku. Veľmi peknú. Brúsilo si na ňu zuby všetko, čo malo aspoň trochu šľachtický pôvod, z tejto krajiny aj spoza morí. Dlhé roky všetci prípadní záujemcovia len krúžili ako supi okolo hradu a chodili na akože náhodné a akože zdvorilostné návštevy. Margarétka bola ešte malá, tak je mohli iba hračky nosiť. Keďže boli všetci s kráľom zadobre a kvôli Margarétke nevojnovali, kráľovstvo sa zveľadilo a bolo najmocnejšie v známom svete. Najväčšia tragédia sa stala až potom, keď Margarétka vyrástla a mala šestnásť, čo usúdili všetci, že je čas na vydaj..."
"Čo na mňa tak pozeráte? Ja nemám šestnásť!" - zavrčala som na nich v dlhej, úmyselnej a zákernej odmlke.
"Veď preto na teba pozeráme, Gremľa, že už dávno nemáš šestnásť" zahučal Paľo. Kuurnik, ako sa tí dvaja dokážu na mne baviť!
"... a tak sa nápadníci prestali tváriť zdvorilo a chodili už otvorene len s jediným zámerom. Vziať si Margarétku."
"Chuďátko Margarétka," zasúcitil Paľo.
"Klasický príbeh. A teraz pointa," asi nemám zmysel pre romanticke príbehy. "Čo sa zvrhlo?"
"Zvrhol sa jeden z tých pytačov, kto iný. Ukázalo sa, že má za kamoša strašného bosoráka a keď ho všetci v čele s Margarétkou poslali do hája na opačnom konci sveta, pofaklili sa a boli dáke čary-mary. Tu ťažko povedať, čo sa stalo naozaj, lebo viete, jak toho ľudia navymýšľajú. Rýpal som sa v starých mapách a našiel som zápisy aj o tom, že Margarétku zmenili na trojhlavú príšeru, čo žerie menších vlkov, v inej knihe bolo, že sa všetci okolo nej zmenili na trojhlavé príšery a zožrali sa navzájom, no a počuli ste aj tie somariny v krčme. Už sa z celého príbehu stali len rozprávky na dobrú noc. Nebyť tejtu mapy, " a otrčil nám zahumusený zdrap hnedého papiera.
"Šak si zrobme prestávku a kukneme do nej, ni?" - Paľov hlas bol plný nádeje.
Zastali sme podľa možností na najmenej nebezpečnom mieste, na holej skale, z ktorej sme mohli dobre vidieť prípadného záškodníka.
"Kde sme teraz?" - pýtala som sa žuvajúc chlieb so salámou, jeden z tých lepších nápadov pred cestou. Výrazne som tým prispela k zlepšeniu vzhľadu mapy.
"Myslím, že tu. Hnedá skala."
"Ni, taký šuter tu nie je."
"Sedíme na ňom."
"Ni, tento je iný."
"Ako vieš? Je to tento."
"Sa pozri hentam v tej skupinke stromov je tabuľka a na nej napísané Mŕtvy roh, si ju nevidel?"
"Ďeé, nemôže byť! - A ozaj. Tak potom nie sme tu."
"Tak kde teda sme?" - prišla na mňa nová vlna strachu.
"To nie je mapa od semkaj?" - Paľovi ovisla sánka s napoly rozžutým chlebom. V očiach slzy. Zas.
"Ale je. Alebo nie je? Nejak nesedí značenie..." - Mrťo sa ešte párkrát znalecky poobzeral.
Zlomila som palicu o najbližší strom, ktorý sa mi za to odmenil sprchou svojich plodov, tvrdých ako šutre.
"Čo-o? Doteraz ste nevedeli, že nejaká mapa existuje, a teraz ste zosratí, že je planá," - Mrťo sa na neuverenie znova usmieval. On snáď ani nemá inú grimasu v zásobe "Vy nechcete skúsiť nové dobrodružstvo?"
"Veď sme mali Paľa oženiť, nie ho zabiť," nariekala som šúchajúc si boľavú hlavu. Kto to vymyslel, aby také tvrdé somariny na stromoch rástli. "Ty si prečítaš nejakú bájku starej matere a naženieš nás sem a nakoniec zistíme, že aj úplne inde ideme?!"
V korunách stromov teraz šušťali hlasy, celkom iste hlasy, asi už o nás vedela celá hora. Najskôr sa nám veľmi smiala. Sedeli sme ticho na kameni a lúčili sa s posledným denným svetlom. Vytiahla som huhu na zapitie, lebo nič rozumnejšie mi nenapadlo.
"A mne je to už jedno," rezignoval Paľo na zatuchnutom lísti lanských jesení. "Keď tu mám skonať, ta nech. Aspoň o mne budú hovoriť, že som šiel zakliatu princeznu oslobodiť. Stále lepšie, ako schrapľavieť dakde pri daromnej robote u nás doma."
"To sa mi páči!!" - zajasal Mrťo a začal baliť povyťahované veci. "Vstávaj sir Palimor! Už je skoro celkom tma. Ideme po princeznu!"
"Vy ste šibnutí," krútila som hlavou a začala podvedome zbierať hrste tých podivných tvrdých plodov s myšlienkou, že sa nám možno zídu...
"Lebo podľa legendy treba tú princeznu oslobodiť tesne pred brieždením."
"Jasné, sa tak blbo spytujem, že?"
Urazili sme poriadny kus cesty a jediná zmena v štýle krajinky naokolo bola v temnejších tieňoch a odpornejších tvaroch skál. Vzduch nás svojim puchom začínal tlačiť nižšie k zemi. Cesta stúpala skoro rovno, uhýňala iba pred kmeňmi, ktoré odmietali vyrásť inde. Zem pod nohami sálala teplo a navodzovala dojem veľkého živého zvieraťa. Celá hora toho pamätala veľa a dávala jasne najavo, že z toho just nevyzradí nič.
"A jaká je tá legenda?" - pýtal sa Paľo pomedzi hlboké nádychy a výdychy. Páči sa mi na ňom, ako dokáže rozmýšľať ešte aj zafúľaný a potiaci sa na ceste do temnoty. "Si nám ju už mohol skorej povedať."
"Neee, to by nemalo to čaro, tu to lepšie pochopíte."
"A ty si to samozrejme pochopil ešte doma na čerešni, ne?"
"Cicho, Gremľa, pokazíš atmosféru!" - Mrťo sa začínal vžívať do roly kráľovského deklamátora. "To bolo tak. Pred mnohými rokmi bolo tu na tomto kopci sídlo kráľa -"
"- ktorého kráľa?"
"- to je úplne jedno, to bolo strašne dávno, už to nie je dôležité a môžeme to zanedbať. Dôležité je, že mal jedinú dcéru. Margarétku. Veľmi peknú. Brúsilo si na ňu zuby všetko, čo malo aspoň trochu šľachtický pôvod, z tejto krajiny aj spoza morí. Dlhé roky všetci prípadní záujemcovia len krúžili ako supi okolo hradu a chodili na akože náhodné a akože zdvorilostné návštevy. Margarétka bola ešte malá, tak je mohli iba hračky nosiť. Keďže boli všetci s kráľom zadobre a kvôli Margarétke nevojnovali, kráľovstvo sa zveľadilo a bolo najmocnejšie v známom svete. Najväčšia tragédia sa stala až potom, keď Margarétka vyrástla a mala šestnásť, čo usúdili všetci, že je čas na vydaj..."
"Čo na mňa tak pozeráte? Ja nemám šestnásť!" - zavrčala som na nich v dlhej, úmyselnej a zákernej odmlke.
"Veď preto na teba pozeráme, Gremľa, že už dávno nemáš šestnásť" zahučal Paľo. Kuurnik, ako sa tí dvaja dokážu na mne baviť!
"... a tak sa nápadníci prestali tváriť zdvorilo a chodili už otvorene len s jediným zámerom. Vziať si Margarétku."
"Chuďátko Margarétka," zasúcitil Paľo.
"Klasický príbeh. A teraz pointa," asi nemám zmysel pre romanticke príbehy. "Čo sa zvrhlo?"
"Zvrhol sa jeden z tých pytačov, kto iný. Ukázalo sa, že má za kamoša strašného bosoráka a keď ho všetci v čele s Margarétkou poslali do hája na opačnom konci sveta, pofaklili sa a boli dáke čary-mary. Tu ťažko povedať, čo sa stalo naozaj, lebo viete, jak toho ľudia navymýšľajú. Rýpal som sa v starých mapách a našiel som zápisy aj o tom, že Margarétku zmenili na trojhlavú príšeru, čo žerie menších vlkov, v inej knihe bolo, že sa všetci okolo nej zmenili na trojhlavé príšery a zožrali sa navzájom, no a počuli ste aj tie somariny v krčme. Už sa z celého príbehu stali len rozprávky na dobrú noc. Nebyť tejtu mapy, " a otrčil nám zahumusený zdrap hnedého papiera.
"Šak si zrobme prestávku a kukneme do nej, ni?" - Paľov hlas bol plný nádeje.
Zastali sme podľa možností na najmenej nebezpečnom mieste, na holej skale, z ktorej sme mohli dobre vidieť prípadného záškodníka.
"Kde sme teraz?" - pýtala som sa žuvajúc chlieb so salámou, jeden z tých lepších nápadov pred cestou. Výrazne som tým prispela k zlepšeniu vzhľadu mapy.
"Myslím, že tu. Hnedá skala."
"Ni, taký šuter tu nie je."
"Sedíme na ňom."
"Ni, tento je iný."
"Ako vieš? Je to tento."
"Sa pozri hentam v tej skupinke stromov je tabuľka a na nej napísané Mŕtvy roh, si ju nevidel?"
"Ďeé, nemôže byť! - A ozaj. Tak potom nie sme tu."
"Tak kde teda sme?" - prišla na mňa nová vlna strachu.
"To nie je mapa od semkaj?" - Paľovi ovisla sánka s napoly rozžutým chlebom. V očiach slzy. Zas.
"Ale je. Alebo nie je? Nejak nesedí značenie..." - Mrťo sa ešte párkrát znalecky poobzeral.
Zlomila som palicu o najbližší strom, ktorý sa mi za to odmenil sprchou svojich plodov, tvrdých ako šutre.
"Čo-o? Doteraz ste nevedeli, že nejaká mapa existuje, a teraz ste zosratí, že je planá," - Mrťo sa na neuverenie znova usmieval. On snáď ani nemá inú grimasu v zásobe "Vy nechcete skúsiť nové dobrodružstvo?"
"Veď sme mali Paľa oženiť, nie ho zabiť," nariekala som šúchajúc si boľavú hlavu. Kto to vymyslel, aby také tvrdé somariny na stromoch rástli. "Ty si prečítaš nejakú bájku starej matere a naženieš nás sem a nakoniec zistíme, že aj úplne inde ideme?!"
V korunách stromov teraz šušťali hlasy, celkom iste hlasy, asi už o nás vedela celá hora. Najskôr sa nám veľmi smiala. Sedeli sme ticho na kameni a lúčili sa s posledným denným svetlom. Vytiahla som huhu na zapitie, lebo nič rozumnejšie mi nenapadlo.
"A mne je to už jedno," rezignoval Paľo na zatuchnutom lísti lanských jesení. "Keď tu mám skonať, ta nech. Aspoň o mne budú hovoriť, že som šiel zakliatu princeznu oslobodiť. Stále lepšie, ako schrapľavieť dakde pri daromnej robote u nás doma."
"To sa mi páči!!" - zajasal Mrťo a začal baliť povyťahované veci. "Vstávaj sir Palimor! Už je skoro celkom tma. Ideme po princeznu!"
"Vy ste šibnutí," krútila som hlavou a začala podvedome zbierať hrste tých podivných tvrdých plodov s myšlienkou, že sa nám možno zídu...
nedeľa, júna 29, 2008
Strong plus
29. júna 2008, Mrťo má preklep na postri, miesto '+' má '++':
Paľo: "Mrťo zaviedol nové sčítanie - strong plus ... takzvaný Žondov operátor, to je také, že sčítaš a násobíš aj odčítaš a delíš, integruješ to všetko naraz ... a potom možeš z toho odvodiť Žonda equation."
Paľo: "Mrťo zaviedol nové sčítanie - strong plus ... takzvaný Žondov operátor, to je také, že sčítaš a násobíš aj odčítaš a delíš, integruješ to všetko naraz ... a potom možeš z toho odvodiť Žonda equation."
štvrtok, júna 05, 2008
Dobrodruhovia: Cestou k hradu
Od brehu les vyzeral ako čierna stena s prasklinou tesne nad zemou a my ako blázni sme smerovali samozrejme rovno do nej. Ak sa môj prvý dojem z jazerného brehu videl znepokojujúci a trochu dusiaci, tak po vstupe do lesa ma prepadol čistý, ničím neskalený strach. Odporné ticho, na les príliš odporné. Každá vetvička praskla ako naschvál a všetky prirodzené šumy boli odstránené, aby dokonale vynikli zvuky vytvárajúce v mysli zlé predstavy.
"Toto čo má byť za les?" - zmohla som sa na tupú otázku po dlhej chvíli nemohúceho civenia do šera medzi kmeňmi stromov. Aj tie boli neprirodzene rovné a šibnuto presne rozmiestnené, niečo, čo na prvý pohľad zaváňalo podrazom.
"Ciyi!!" - dodal Mrťo a Paľo nesmelo zapípal - "Hovno?".
"Tak týmto lesom by som dobrovoľne nešla, ani keby na konci čakal sir Rafa s prstienkom," povedala som na slovné zdôraznenie mojich obáv. Zaťukala som na hladkú striebornú kôru stromu a čakala ozvenu. Nič. A ba! Ozvena, ale nie môjho klopania!
"Odžubujéš!" smial sa Mrťo. "Šak vidím, že sa ti tu páči."
"A prečo?! Prečo aj ja?!" - pravdupovediac, slzy strachu sa mi tisli do očí a vyhybala som sa každému ťuknutiu o strom. "Si ani nepovedal, prečo akurát sem ideme Paľovi frajerku hľadať! Veď to tu vyzerá ako vysnené miesto pre samovrahov. Keď ma za najbližším stromom zadrhne tamto sivé z kríka, čo na nás pozerá odkedy tu stojíme, sa ani čudovať nebudem!!"
"Mrťo-hoho-ó, ja tam nechcem ísť!" - zaplakal Paľo. Krík sa zavrtel.
Mrťo zmĺkol, vykročil na cestu, ktorá tam ako naschvál bola jasne viditeľná, aj keď po nej, ako povedal prievozník, nik nemohol kráčať uz riadne dlho, pozrel na nás iba raz a dosť významne, aby sme vedeli, že nemáme inú možnosť a nechal napätie ďalej pozvoľna rásť. My dvaja s Paľom sme sa bezradne rozhliadali okolo seba, strhávali sa pri každom odpornom zvuku a verím, že Paľo rovnako ako ja dumal, či toto je tá chvíľa, keď príde uvedomenie si konca a pred očami sa spustí film vlastného života. Akou smrťou tu zhynieme? Všetci rovnakou, či každý inou? A prečo?? Pre všetky sily sveta - prečo??
Keď sme okolo seba vytvorili už hmatateľné polia strachu, až potom Mrto prevravel: "Vraj sa volá Margarétka a má vlasy až po zem."
Veľmi náročna informácia pre hlavy pracujúce na krízovej frekvencii. Chcela som vedieť, či to, čo ma šteklí pod kolenom, je len náhodný konárik, alebo zámer niečoho živého, preto nebolo možné rozmýšlľať, ako nejaká Margarétka súvisí s horou, z ktorej vanie des.
"Kto?" - spýtala som sa, aj tak sa už nič nemohlo zmeniť. Uf, bol to len konárik. Držal ho malý gremlinček, čo hneď zabehol za strom.
"Tá dievka, čo po ňu ideme."
"Margarétka? Tu?" - Paľo obžil a prestal počítať oči, čo nás sledovali.
"Nech sa volá aj Brundehilda a má dve hlavy s vlasmi po zem, " rozhorčila som sa, lebo som ostala zjavne len ja jediná plne si vedomá, kde sme sa ocitli a že to nemôžeme prežiť. "Vy nechápete, čo sa robí?! Ten les je zakliaty až do het, na vrchu hory sú najskôr draky a plno hávede, čo ani meno nemá, a ten jednooký v krčme vravel, že každyý kto tu zahynie - a to každý zahynie! - sa pridá k nim!! Fakt ste takí drbnutí?!"
"Gremľa, a prečo si s nami nastúpila na plť, keď si to všetko vedela dopredu?" - Mrťova logika vie byť nepríjemná.
"Lebo ste išli vy dvaja," znie to ako chabý argument, ale je to tak. Paľo a Mrťo sú bezo mňa stratení, fakt si nevedia rady. Sme proste už roky traja.
"Tak teraz nestresuj."
"Keď z druhého brehu to nevyzeralo tak strašne ako tu," dodala som.
"No nič, dáko sa podarí," durí nás Mrťo. "Ideme po tú dievku, nie? Chúďa, je tam na kopci samé už tak dlho..."
"Jak dlho? Ja nechcem žiadnu starú ropuchu," Paľo sa jednoznačne chytil na Mrťove lákadlá. Niežeby sme neboli samotári všetci traja, na somárstva všetkého druhu sme si pohodlne vystačili v rokmi overenom zložení, ale Paľo sa zrazu rozhodol oženiť a my ako kamoši sme ho nemohli nepodporiť. Namôjveru, skoro som pivo vypľúvala, keď mi to pred mesiacom v našej domovskej krčme oznámil. Mrťo sa toho chytil, pár dní nevravel nič, len prehutoval a v hlave snoval šialené plány, ktoré sa zhmotnili do chorej reality na brehu jazera, pod čiernym strašidelným lesom, na začiatku cesty k zakliatemu hradu.
"Ale poďme už rýchlo, treba stúpať do vrchu, kým ešte kúsok vidno," hurtoval Mrťo, ako by sme na zemiaky išli. Tu by zemiaky veruže nevzklíčili. Tu rástli len nevídané byle. Fialové a čiernozelené kontrastovali so sivými a priesvitnozelenými, všetko zasmušilé alebo mŕtvolne farby. Plno ostňov, listov pripravených rezať a pavučín. Korene rástli zo zásady nad zem a verím tomu, že schválne sa motali okolo členkov. A hrad - ten ešte nebolo ani tušiť.
"Toto čo má byť za les?" - zmohla som sa na tupú otázku po dlhej chvíli nemohúceho civenia do šera medzi kmeňmi stromov. Aj tie boli neprirodzene rovné a šibnuto presne rozmiestnené, niečo, čo na prvý pohľad zaváňalo podrazom.
"Ciyi!!" - dodal Mrťo a Paľo nesmelo zapípal - "Hovno?".
"Tak týmto lesom by som dobrovoľne nešla, ani keby na konci čakal sir Rafa s prstienkom," povedala som na slovné zdôraznenie mojich obáv. Zaťukala som na hladkú striebornú kôru stromu a čakala ozvenu. Nič. A ba! Ozvena, ale nie môjho klopania!
"Odžubujéš!" smial sa Mrťo. "Šak vidím, že sa ti tu páči."
"A prečo?! Prečo aj ja?!" - pravdupovediac, slzy strachu sa mi tisli do očí a vyhybala som sa každému ťuknutiu o strom. "Si ani nepovedal, prečo akurát sem ideme Paľovi frajerku hľadať! Veď to tu vyzerá ako vysnené miesto pre samovrahov. Keď ma za najbližším stromom zadrhne tamto sivé z kríka, čo na nás pozerá odkedy tu stojíme, sa ani čudovať nebudem!!"
"Mrťo-hoho-ó, ja tam nechcem ísť!" - zaplakal Paľo. Krík sa zavrtel.
Mrťo zmĺkol, vykročil na cestu, ktorá tam ako naschvál bola jasne viditeľná, aj keď po nej, ako povedal prievozník, nik nemohol kráčať uz riadne dlho, pozrel na nás iba raz a dosť významne, aby sme vedeli, že nemáme inú možnosť a nechal napätie ďalej pozvoľna rásť. My dvaja s Paľom sme sa bezradne rozhliadali okolo seba, strhávali sa pri každom odpornom zvuku a verím, že Paľo rovnako ako ja dumal, či toto je tá chvíľa, keď príde uvedomenie si konca a pred očami sa spustí film vlastného života. Akou smrťou tu zhynieme? Všetci rovnakou, či každý inou? A prečo?? Pre všetky sily sveta - prečo??
Keď sme okolo seba vytvorili už hmatateľné polia strachu, až potom Mrto prevravel: "Vraj sa volá Margarétka a má vlasy až po zem."
Veľmi náročna informácia pre hlavy pracujúce na krízovej frekvencii. Chcela som vedieť, či to, čo ma šteklí pod kolenom, je len náhodný konárik, alebo zámer niečoho živého, preto nebolo možné rozmýšlľať, ako nejaká Margarétka súvisí s horou, z ktorej vanie des.
"Kto?" - spýtala som sa, aj tak sa už nič nemohlo zmeniť. Uf, bol to len konárik. Držal ho malý gremlinček, čo hneď zabehol za strom.
"Tá dievka, čo po ňu ideme."
"Margarétka? Tu?" - Paľo obžil a prestal počítať oči, čo nás sledovali.
"Nech sa volá aj Brundehilda a má dve hlavy s vlasmi po zem, " rozhorčila som sa, lebo som ostala zjavne len ja jediná plne si vedomá, kde sme sa ocitli a že to nemôžeme prežiť. "Vy nechápete, čo sa robí?! Ten les je zakliaty až do het, na vrchu hory sú najskôr draky a plno hávede, čo ani meno nemá, a ten jednooký v krčme vravel, že každyý kto tu zahynie - a to každý zahynie! - sa pridá k nim!! Fakt ste takí drbnutí?!"
"Gremľa, a prečo si s nami nastúpila na plť, keď si to všetko vedela dopredu?" - Mrťova logika vie byť nepríjemná.
"Lebo ste išli vy dvaja," znie to ako chabý argument, ale je to tak. Paľo a Mrťo sú bezo mňa stratení, fakt si nevedia rady. Sme proste už roky traja.
"Tak teraz nestresuj."
"Keď z druhého brehu to nevyzeralo tak strašne ako tu," dodala som.
"No nič, dáko sa podarí," durí nás Mrťo. "Ideme po tú dievku, nie? Chúďa, je tam na kopci samé už tak dlho..."
"Jak dlho? Ja nechcem žiadnu starú ropuchu," Paľo sa jednoznačne chytil na Mrťove lákadlá. Niežeby sme neboli samotári všetci traja, na somárstva všetkého druhu sme si pohodlne vystačili v rokmi overenom zložení, ale Paľo sa zrazu rozhodol oženiť a my ako kamoši sme ho nemohli nepodporiť. Namôjveru, skoro som pivo vypľúvala, keď mi to pred mesiacom v našej domovskej krčme oznámil. Mrťo sa toho chytil, pár dní nevravel nič, len prehutoval a v hlave snoval šialené plány, ktoré sa zhmotnili do chorej reality na brehu jazera, pod čiernym strašidelným lesom, na začiatku cesty k zakliatemu hradu.
"Ale poďme už rýchlo, treba stúpať do vrchu, kým ešte kúsok vidno," hurtoval Mrťo, ako by sme na zemiaky išli. Tu by zemiaky veruže nevzklíčili. Tu rástli len nevídané byle. Fialové a čiernozelené kontrastovali so sivými a priesvitnozelenými, všetko zasmušilé alebo mŕtvolne farby. Plno ostňov, listov pripravených rezať a pavučín. Korene rástli zo zásady nad zem a verím tomu, že schválne sa motali okolo členkov. A hrad - ten ešte nebolo ani tušiť.
Dobrodruhovia: Na brehu jazera
"Hovno!"
Spravili sme s odhodlaním prvé nezmyselné kroky ďalej od vody a zdravého rozumu.
Keď sme vyskákali z malej plte po vyše hodinovej plavbe cez jazero, bolo neskoré popoludnie. Počuli sme, ako si prievozník za našimi chrbtami ešte naposledy poklepal bakuľou po čele, odrazil sa od hnijúceho móla a snažil sa primäť plť k vrcholovým výkonom.
"Hovno! Hovno!" - zdupľoval Paľo, keď sa mu do topánky nasypalo kamenčie a drobné zbytky niekdajších živočíchov na holom brehu jazera.
"Vravela som ti, že to nedopadne dobre, presne tak, ako zakaždým," osopila som sa na Mrťa, ktorý si veselo nadhadzoval batôžtek na chrbte. Vyzeral ako šťastný turista na slnečnom výlete, čím ostro kontrastoval s prostredím.
"A čo? Sa vam tu nepáči?" - spýtal sa Mrťo radostne ignorujúc vážnosť situácie.
"HOVNO!"
"Chápeš?" - Paľov skrkvaný nos bol mojím kľúčovým dôkazom.
"Šak uvidíš, jaky bude Paľo rád, keď bude po všetkom a budeme na to spomínať." Obdivujem Mrťove predstavy budúcnosti.
"Keď bude po všetkom a súčasne my budeme nažive. Si to posral. Paľo sa bojí. A ja tiež. A dosť."
"Joooj, jak malí ste!" Mrťov hlas plačlivo zaťahoval. Keby som nevedela, že sa ohromne baví, asi by som na to brala ohľad, ale takto som nemusela. Mrťo bol vo svojom živle.
Jazero by sa bolo aj vydalo za nami, ale dobre vedelo, do čoho sa trepeme, tak si len škodoradostne vychutnávalo pohľad na naše chrbty. Bolo obrovské, na druhý breh nebolo vidieť. Vodná hladina sa iba v spomienkach na prievozníkovu plť kyvotala drobnými vlnkami, inak mala snahu zobrať na seba zrkadlový vzhľad. Zapozerala som sa do nej a úplne som pochopila, prečo nám domorodci v krčme na náprotivnom brehu rozprávali, že to robiť netreba - zabudla som celý svet naokolo, bolo mi dobre a pokojne, a nebyť kameňa v ceste, asi by som sa stratila úplne.
"Pažaa! Vy ste obidvaja s Paľom rovnakí!" - začal Mrťo zoširoka. "Celé týždne počúvam, že poďme dagde dačo zažiť a čo všetko chcete, a keď sa vám človek trochu snaží pomôcť, tak sa bojíte!"
"Ja som myslela, ze keď Paľo povie, že chce frajerku, tak pôjdeme do krčmy alebo do parku, možno na nejaký ples...," bránila som svoj kúsok pravdy.
"Pre Paľa nechceme len takú hocijakú," tasil Mrťo najsilnejší argument nelogicky hneď v úvode. Nerozumiem jeho taktikám. Myslí rychlejšie, ako my ostatní, to bude tým...
"Ale mne by ozaj stačila aj dáka krčmárka," vrátil sa k väčšinou používanej reči aj Paľo. Konečne, veď napokon oňho nám išlo. "Vlastne taká krčmárka by bola ideálna, to pekné dievky sú, šikovné, by som jej pomáhal s pivom a vínom, mno."
"Aha, vidíš, aký pekný nápad? Tak sa otočíme, nie?" - obzerala som sa na breh jazera, ktorý sa začínal haliť do podvečernej hmly.
"No ani nie," prevravel Mrťo smerom k hustej hore pred nami.
"Prečo nie?" - pýtal sa naivne Paľo, preskakujúc jarček žblnkajúci cez cestičku. Žaba z vymytej priehlbinky naňho s ľútosťou zaškŕkala a odskočila veľavravne do vysokej trávy. Povedala by som, že noci v divočine sú pekne hlučný žúr viacerých tvorov, ale tunák, na úpätí hory bolo nepríjemne mĺkvo. Dokonca akoby s klesajúcim slnkom sa zverina balila a utekala a bežný ruch mrazivo vyhasínal.
"Už nám nepôjde žiadna plť na druhý breh jazera," oznámil Mrťo s provokatívnym pokojom.
"Jakže nepôjde?" - nechcela som chápať. Nie, nechcela.
"Prievozník vozí len raz za tri dni a dnes sa už nevráti," Mrťo sa otočil s úsmevom na nás. "Som nepovedal?"
Chladné vlhké ovzdušie hustnúce strachom preťalo dvojhlasné: "Hovno!!"
Spravili sme s odhodlaním prvé nezmyselné kroky ďalej od vody a zdravého rozumu.
Keď sme vyskákali z malej plte po vyše hodinovej plavbe cez jazero, bolo neskoré popoludnie. Počuli sme, ako si prievozník za našimi chrbtami ešte naposledy poklepal bakuľou po čele, odrazil sa od hnijúceho móla a snažil sa primäť plť k vrcholovým výkonom.
"Hovno! Hovno!" - zdupľoval Paľo, keď sa mu do topánky nasypalo kamenčie a drobné zbytky niekdajších živočíchov na holom brehu jazera.
"Vravela som ti, že to nedopadne dobre, presne tak, ako zakaždým," osopila som sa na Mrťa, ktorý si veselo nadhadzoval batôžtek na chrbte. Vyzeral ako šťastný turista na slnečnom výlete, čím ostro kontrastoval s prostredím.
"A čo? Sa vam tu nepáči?" - spýtal sa Mrťo radostne ignorujúc vážnosť situácie.
"HOVNO!"
"Chápeš?" - Paľov skrkvaný nos bol mojím kľúčovým dôkazom.
"Šak uvidíš, jaky bude Paľo rád, keď bude po všetkom a budeme na to spomínať." Obdivujem Mrťove predstavy budúcnosti.
"Keď bude po všetkom a súčasne my budeme nažive. Si to posral. Paľo sa bojí. A ja tiež. A dosť."
"Joooj, jak malí ste!" Mrťov hlas plačlivo zaťahoval. Keby som nevedela, že sa ohromne baví, asi by som na to brala ohľad, ale takto som nemusela. Mrťo bol vo svojom živle.
Jazero by sa bolo aj vydalo za nami, ale dobre vedelo, do čoho sa trepeme, tak si len škodoradostne vychutnávalo pohľad na naše chrbty. Bolo obrovské, na druhý breh nebolo vidieť. Vodná hladina sa iba v spomienkach na prievozníkovu plť kyvotala drobnými vlnkami, inak mala snahu zobrať na seba zrkadlový vzhľad. Zapozerala som sa do nej a úplne som pochopila, prečo nám domorodci v krčme na náprotivnom brehu rozprávali, že to robiť netreba - zabudla som celý svet naokolo, bolo mi dobre a pokojne, a nebyť kameňa v ceste, asi by som sa stratila úplne.
"Pažaa! Vy ste obidvaja s Paľom rovnakí!" - začal Mrťo zoširoka. "Celé týždne počúvam, že poďme dagde dačo zažiť a čo všetko chcete, a keď sa vám človek trochu snaží pomôcť, tak sa bojíte!"
"Ja som myslela, ze keď Paľo povie, že chce frajerku, tak pôjdeme do krčmy alebo do parku, možno na nejaký ples...," bránila som svoj kúsok pravdy.
"Pre Paľa nechceme len takú hocijakú," tasil Mrťo najsilnejší argument nelogicky hneď v úvode. Nerozumiem jeho taktikám. Myslí rychlejšie, ako my ostatní, to bude tým...
"Ale mne by ozaj stačila aj dáka krčmárka," vrátil sa k väčšinou používanej reči aj Paľo. Konečne, veď napokon oňho nám išlo. "Vlastne taká krčmárka by bola ideálna, to pekné dievky sú, šikovné, by som jej pomáhal s pivom a vínom, mno."
"Aha, vidíš, aký pekný nápad? Tak sa otočíme, nie?" - obzerala som sa na breh jazera, ktorý sa začínal haliť do podvečernej hmly.
"No ani nie," prevravel Mrťo smerom k hustej hore pred nami.
"Prečo nie?" - pýtal sa naivne Paľo, preskakujúc jarček žblnkajúci cez cestičku. Žaba z vymytej priehlbinky naňho s ľútosťou zaškŕkala a odskočila veľavravne do vysokej trávy. Povedala by som, že noci v divočine sú pekne hlučný žúr viacerých tvorov, ale tunák, na úpätí hory bolo nepríjemne mĺkvo. Dokonca akoby s klesajúcim slnkom sa zverina balila a utekala a bežný ruch mrazivo vyhasínal.
"Už nám nepôjde žiadna plť na druhý breh jazera," oznámil Mrťo s provokatívnym pokojom.
"Jakže nepôjde?" - nechcela som chápať. Nie, nechcela.
"Prievozník vozí len raz za tri dni a dnes sa už nevráti," Mrťo sa otočil s úsmevom na nás. "Som nepovedal?"
Chladné vlhké ovzdušie hustnúce strachom preťalo dvojhlasné: "Hovno!!"
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)