(nemá názov)

Zmizli sme si v letnom zhone

dozretých čerešní.
Posielam za tebou stovky poslov,
listov, depeší,
no niet ťa kde nájsť.

Až sa raz vrátiš,
zazvoň mi.
Veľmi sa poteším.

Vynaliezaví

(19. februára 2008, 12:34):
T: "Myslím, že dnešný deň by sa mal zrušiť a by sme to mali skúsiť zajtra, či nebude lepšie.
Zajtra o jednej zopakovať túto vetu."

Túlanice

V diaľke vyli draci.
"Grétka, pôjdete do Kelu," velieľov príkaz znel viac ako jasne.
"Uhu,"súhlasila Grétka a dívala sa oknom von.
"Odnesiete im tam toto vrecko mantových listov, dobre? Viete, kam, však?"
"Uhu," znova kývla Grétka. Za oknom víril zelený sneh a vrieskal nepríjemný tunajší vietor.
"Tak už bežte," veselo pobádal veliteľ. Bol radostný podozrivým spôsobom.

Z paprče na paprč sa vliekla Grétka lesnou cestou, chvíľu ju vietor tisol vpred od chrbta, ba si aj pobehla takto, chvíľu mu šla naproti zatínajúc zuby. Mrmlala si ponosy a nadávky, ktoré by verejne priznať nechcela. Tunajší vietor vedel byť zlý, keď sa mu chcelo, a dnes mal presne takú vôľu. Nemohol za to, už sa taký objavil.Cestou na nížinu schytil najväčšiu hrudu snehu, čo bola v kopcoch k dostaniu, a rozhodol sa šľahnúť ju na mesto.
Náhoda chcela, aby Grétka aj v besnom ujúkaní miestneho vetra, synchronizovanom vŕzganí stromov a chaotickom čudovaní malých huňatých papagájov bezmocných vo vzdušných víroch, začula pazvuky z kríkov po pravej strane. Strašidelné pazvuky, ako keď niekto na niekoho číha.
Polmetrový závej čerstvého snehu sa pohol.
"Stoj!" Grétka chňapla po palici zastrčenej v kroví. "Čo si?!"
Závej sa pohol jej smerom a neveselo mrnčal a vrčal. Sneh bol zelený ako májové lístie a ako sa trúsil zo záveja dolu, odhaľoval tvora značne menšieho guľatého, nemotorného a bielosrstého, ktorý sa pohyboval sériou ťarbavých krôčikov, pádov a motania láb. Určite Grétku nevidel zreteľne, ale presvedčivo sa k nej blížil...

"O-ho, Grétka, zase v Keli?" pýtala sa Lucia.
"Hej, hej, ešteže to nie je ďaleko," Grétka bola rodený pozitivista. "Ale svetrík som si cestou natrhla na kriačinách."
"To nič, opravíme," aj Lucia bola pozitivista. Stávalo sa to celkom neočakávane viacerým v službe u veliteľa.
Ozvalo sa tichúčke mrnčanie spod Grétkinho kabáta.
"To čo je? To čó jé??!" Lucia chcela kričať prestrašene, ale príliš žiarila nadšením.
"Asi ľadový medvedík," zahuhlala Grétka, "našla som ho cestou." Tiež by sa rada usmiala na malé biele klbko, ktoré bolo priťažké na to, aby bolo iba rozkošné, a tak sa jej pomaly a smiešne zosúvalo z rúk, ale cítila sa neisto pri predstave nepríjemností, čo si svojim skvelým počinom zatiahla do života.
"Nemohla som ho tam nechať," vysvetlila Lucii a predovšetkým sebe.

Kávová chladnička

Fúrik

Inteligenti

(31. januára 2008):
Majo: "Ja by som chcel mať IQ dáke prvočíslo."
(rehot)
Majo: "...alebo aspoň mocninu dvojky."

(Pepo sa učí na skúšku už dáky týždeň...):
Mrťo: "...možno v skriptách..."
Pepo: "Ty máš skriptá?!?!?!"
Mrťo: "Šak ja som ich písal!"
Pepo: "A to mi teraz vravíš?!"

Hraví

(30. januára 2008, antistresujúce hračky, nervák a vrtuľka):
A: "To je blbé na tých hračkách, že k tebe samé neprídu."
T: "Veď na to sme tu traja."

Zmoknutí

Dôkaz sporom

(27.1.2008, v izbe):
Pepo (matematik): "Ja som raz dokazoval bratovi sporom. že je debil."
Mrťo: "A to ako bolo?"
Pepo: "Som najprv predpokadal, že nie je debil."

(pozn.red.: Pepov brat nie je debil.)

Malý Mirko

Dolu vodou?

Elf ladne kráčal pažiťou, prehlboko vnorený do svojich ušľachtilých myšlienok. Vlasy sa mu dramaticky leskli v svetle mesiaca (robili to okrem toho aj v akomkoľvek inom svetle, ba aj v tme). Načúval len stromom a tráve.
"Ach," vzdychol vznešene. Spravil tým dobrý dojem na niekoľko sedmokrások (čo si budeme hovoriť o sedmokráskach...).
Tvárou sa mu mihol tieň a zbystril pozornosť, keď v húštine po pravoboku zašušťalo lístie. Praskla vetvička, možno dve. Vyťahujúc šíp a napínajúc tetivu luku jeho postoj vyjadroval nevyslovenú otázku: "Chto tam?"
Ticho.
Keď usúdil, že sa nebezpečenstvu ukázal dostatočne odstrašujúco, zložil luk a šíp a pobral sa ďalej. Už nie tak beztarostne a nevnímavo. Tieň na tvári pretvoril do trvalo zamračeného výrazu so silným dôrazom na desivé pohľady.
Šuchot vpravo.Tentokrát zaujal bojový postoj "Vylez, dobijem ťa!" a do posledného vlasu nahnevaný jastril do kríkov. Zazdalo sa mu, že vidí niečo lesklé. Žmurká to naňho? Chvíľu gánil, mal chuť vrčať, ale výchova mu bránila. Po liste, ktorý sa mu najmenej pozdával, sa zgúľal čerstvo vyblýskaný chrobák.
"Veď preto," zahrozil sa mu elf a zložil zbrane aj v duchu. Čo najrýchlejšie zahnal nepokojné pocity po vytrhnutí z elfích úvah a pôvabne kráčal ďalej sám.

"Grétka, čo ty na tom elfovi vlastne vidíš?", spýtal sa Johan v pomalej chvíľke pred obedom.
"Je pekný."
"Anó, a čo ešté?"
"No, je veľmi pekný. Ja ho chcem," rozhodla sa Grétka.
"Pôjdeme na čiernočierny trh a kúpime ti vlastného elfa," Johan mal riešenie takmer vždy.
"Ja nechcem hocijakého elfa. Ja chcem tohto."
"A načo by ti bol?"
"Rozprávali by sme sa," predostrela Grétka jasnožltú predstavu.
"S elfom???", Johan práve elfom nefandil. "Však dobre, možno je to milý chlapík."