Prízrak

Leto bolo horúce a žiarivé a Grétka ho trávila v meste. Sama si to vymyslela. Málilo sa jej kontaktu s ľuďmi a verila, že časté prechádzky ulicami a posedávanie v kaviarňach jej ho vynahradí. Nevynahradilo. Pretože aj keď pestroletných postáv naokolo pobiehalo veľa, nik sa nepristavil a nerozprával. Grétka sedávala ticho pri veľkom okne najkrajšej kaviarne v meste, čítala knihy, alebo si zapisovala do pekného zošita. Z ostatnej cesty si doviezla purpurové brko a písala ním tak rada, až bolo jedno čo. A tak poväčšine písala strašné hlúposti. Chrúmajúc šalátove listy obzerala si chodcov pred oknom kaviarne a dala si za úlohu všímať si drobné odtiene každého z nich. Veľmi chcela poznať ľudí a rozumieť im, ale zatiaľ sa nedostala ďalej, ako k pozorovaniu cez sklo.

Vychádzajúc v jeden podvečer z kaviarne sa nedalo prehliadnuť, že pôvodne horúci letný deň preskočil do značne chladného a zamračeného pološera. Leto sa už zastrájalo, že so všetkým skoncuje a po večeroch si preto bralo dovolenky.
"Uch," povedala Grétka svojmu vlnenému šálu. "Dosť bolo vychádzky."
Vykročila po námestí všeobecným smerom domov. Chcela sa dať chodníkom pomedzi domy na južnej strane mesta, čo by bola príjemná okľuka na záver letného rozjímania, ale keď to vzdalo leto, vzdala to aj Grétka. Skrútila svoju cestu uličkou, ktorou ešte nešla, nech je aspoň niečo dobrodružné v tomto dni.
Po stodvanástich krokoch jej zišlo na um, či niekedy bude vedieť vopred spoľahlivo odhadnúť, čo je dobre a čo nie.

V ulici boli domy, zo začiatku aj celkom obyčajné, no boli asi tak štyri. Ďalšie boli zanedbané a ošumelé, spod omietky zazerali hnedé zubaté tehly. Vyzerali ako domy vystavané pre úplne iné účely ako bývanie. Ako vystavané pre veľmi zlé účely.
Grétka chvíľu zrýchľovala, aby sa čím skôr vzdialila z divnej ulice, chvíľu zase spomaľovala, podozrievavo sa obzerajúc. Niečo veľmi, ale veľmi nesedí. Dvíhal sa vietor a víril prach. Grétke sa nepáčila ani ulica, a ani vlastný hlúpy nápad vojsť do nej. Povytiahla si šál až pod nos a šomrajúc sa zaprela proti vetru. Odrazu sa šlo veľmi ťažko. Grétke sa zazdalo, že ju niekto zozadu pomykal za kabát. Otočila sa žmúriac oči pred prachom. Skoro odpadla! Ozaj ju ktosi nieže pomykal za kabát, ale hnusne ju zaň ťahal! A nebol to celkom ktosi, ale neurčité čosi, obluda, strašidlo, prízrak...

Nádych, výdych, nádych... výdych.
Grétka nadobudla presvedčenie, že dunenie jej srdca tá obluda pred ňou počuje a čím dlhšie ho počúva, tým väčšiu má radosť, rastie a mohutnie a stále zákernejšie sa škľabí. Prízrak urobil krok dopredu, a teda Grétka mala spraviť aspoň dva vzad, ale nohy si necítila. Nie, ozaj si nohy necítila, a ani s rukami to už nebolo ktoviečo. Vypleštila oči na svoje končatiny, okolo ktorých začal prízrak ovíjať šedivé dymové vlákna.
"Tak ono mi to robí," zakňučala Grétka. "A čo mám, dofrasa, robiť ja, aby prestalo?!"
Po otázke mala nasledovať odpoveď, ale omámenie spôsobilo, že ku Grétke správna odpoveď neprišla. Po tvári jej začala stekať veľká slza, po nej ďalšia a ďalšia. Uvedomila si, že plače bez toho, aby chcela, a to ju nasrdilo. Vyzeralo to skoro tak, ako by mal vyzerať každý mohutný koniec. Grétka nevidela, čo bude o päť minút, tak, ako sa nedovidí za roh. Pred očami sa jej mihali tmavé bodky, pribúdali, hustli a postupne už nevidela skoro nič. Pozerala do tmy. Zalomcovala ňou posledná vlna hrôzy a pocit, že sa už nič nedá zvrátiť, a potom spadla na zem.
Nádych, výdych... Grétka cítila mátožnú prítomnosť prízraku kloniaceho sa nad jej hlavou, ale už sa nevedela naňho pozrieť. 'Ak je toto posledná chvíľa...', dumala zťažka, lebo každé slovo ju bolelo v hlave a viac nedomyslela nič. Prišlo jej všetkého strašne ľúto. Spomenula si na elfa. Sedela na studených dlažobných kameňoch obklopená tmou a snažila sa vyloviť spomienku na jeho strieborné vlasy a jeden z úsmevov, čo raz zachytila.
'A jemu som chcela ukázať tú truhličku,' ľútostila Grétka ďalej. Zarazila sa, akoby si spomenula na niečo úplne samozrejmé a jasné, čo doteraz prehliadala. 'Kde ju vlastne mám?' Nahmatala ju meravými prstami vo vrecku. Zdala sa jej oveľa krajšia, ako keď ju našla. Grétka sa trochu usmiala. V hlave sa jej začala ako hodvábna nitka z klbka odvíjať pekná pokojná myšlienka. Potom sa usmiala o trochu viac, nad sebou samou.
'Dofrasa, doteraz som si myslela, ako je všetko strašne nanič. A už to je jedno.' Začala sa smiať celkom poctivo, s istotou, že len to jediné sa ešte oplatí, keď neostane žiadna voľba na výber.
'Veď aspoň sa môžem ešte pozrieť na niečo pekné...' a otvorila truhličku.
Z truhličky vyrazilo oslnivé modré svetlo, ktoré zaplavilo Grétku, jej myseľ i zrak, a pohltilo aj celý svet naokolo.

Milý,

v lete pôjdeme do Tatier a na poludnie si ľahneme do trávy na lúke. Nájdem margarétku a budem jej kmásať lupene, aby mi povedala, či ma ľúbiš a ak povie, že neľúbiš, tak jej neuverím. Ty budeš hľadať jahody, aj keď už odrástli aj na horách, len aby si mi spravil radosť, budeš trhať kvety a zaplietať mi ich do vlasov a keď rýchlo povädnú, povieš mi, že ich aj tak nepotrebujem, lebo som krásna. Na čistom horskom slnku na chvíľu zadriememe s hlavami pri sebe. Potom prejdeme veľa horských chodníkov a večer v chate zaspíme v spacáku skôr, ako si stihneme prerozprávať deň.

Keď sa vrátime, pôjdeme do kaviarne, tej kaviarensky ozajstnej, ktorú mám rada. Ja budem okúzľujúco osudová a ty džentlmen zo starej školy, prinesieš malý kvietok na privítanie a pobozkáš ma tak akurát decentne. Budeme voňať parfémami a snahou páčiť sa tomu druhému.
V šerej miestnosti, vôňou kávy zatisnutí do kresiel, budeme sa smiať s tvojimi kamarátmi a rozprávať o knihách a hudbe. Kreslo si posunieš bližšie ku mne a rukou ma objímeš okolo ramien a ja budem mať pocit, že si so mnou a že som tvoja.

(21.júna 2009):
Mrťo: "Dneska je tiež tak pekne ako včera, by sme mohli niekam ísť."

pozn.: deň predtým sme prešli dve rajové rokliny v daždi.

(13.júna 2009, pred potravinami je priviazaný pes):
Gremka: "Jéj, ťuťu, jaký zlatý havko!"
Mrťo: "Gremľa, poď het."
Gremka: "Ňé, šak je zlatúúčky! Ňuňu!"
Mrťo: "Gremľa! Nechaj ho!"
Gremľa: "A prečo?"
Mrťo: "Lebo je to pitbul!"

(15.júna 2009, Janko zametá popod Gremlinu stoličku):
Janko: "A čo tam po svadbe, hlavne že je sexu dosť."

(Petrík prišiel domov):
Janko: "Alenka švihni mu, ty máš takú slabšiu."

(Mrťo sa vrátil od zubára):
Mrťo: "Do kúpeľne nejdem, dáky sviniar to tam opľul a je tam všetko od krvi."

V ďalekej zemi

Vzducholoď bzučala vysoko nad oblakmi a na palube niesla Luciu a Grétku. Už nenadávali. Po štvrtom kole ponôs sa unavili a od polovice cesty podriemavali. Na príkaz Veliteľa sa trepali do ďalekej zeme pri mori, aby tam vytrhovali niektoré z jeho vynálezov a preskúmali, čo zaujímavé by sa dalo priniesť späť. Napriek tomu, že Grétka mala vzducholode veľmi rada a aj cudzie zeme sa jej páčili, nevedela sa zbaviť pocitu, že niečo nebude dobre.

Uvítanie v cudzej zemi bolo samozrejme slávnostné, hlavne čo sa prázdnych rečí a jedla týka. Pokračovanie celej púte bolo zas nanajvýš ubíjajúce. Húfy čarodejov z rôznych kúzelných zemí sa chceli predviesť a zanechať ohromný dojem. To chcela pôvodne aj Grétka, ale po chíľke stratila svoje prvotné presvedčenie a začala sa obzerať po únikovej ceste. Aspoň na krátko. Našla ju po piatich dňoch v jedinom voľnom popoludní. Podľa mapy, ktorú si kúpila ešte vo vzducholodi, by mali byť v meste staré budovy, snáď aj zo stredoveku. A vôbec - ceruzky, farebné obrázky a sponky do vlasov dovezené z ďalekej cesty tiež nemusia byť zlé. Grétka sa sama, v tichosti a veľmi veselo vydala na túlačky po cudzom meste.
Najprv rýchlo prepletala nohami, aby ju nik nestihol stiahnuť späť medzi hašteriacich sa starých čarodejov, no postupne ju vykrúcanie hlavy na všetky strany spomaľovalo. Mesto sa jej začínalo ozaj páčiť. Celé hodiny sa motala úzkymi uličkami a privolávala k sebe príbehy z dávnych čias. Keď zablúdila, našla sa v mape, aby sa mohla znova stratiť. Bolo príjemné vedieť, že má celé popoludnie na takéto strácanie sa. Na rohu námestia stretla hudobníka so strapatými vlasmi a ten sa jej uklonil a veľmi zdvorilo pozdravil. Pár krokov ďalej ju skoro prešiel povoz, pretože sa nevedela vynadívať na tabuľu, oznamujúcu, že v dome žil istý významný spisovateľ. Grétke bolo ľúto, že od neho nikdy nič neprečítala, ale povedala si, že jedného dňa to určite zmení. Keď sa dostatočne ponadchýnala svojím úžasným objavom, obzrela sa za seba a zbadala malý tmavý obchodík. Presne taký, čo okamžite "neveští nič dobré". Grétka sa opäť rozžiarila v radostnom úsmeve. Čítavala knihy s takýmito nič-dobré-neveštiacimi obchodíkmi, takže nadšene vstúpila.
Ako sa patrí, dnu bolo šero, ťažký, vôňami presýtený vzduch a veľmi podarená tajomná atmosféra. V prítmi Grétkine očká svietili, tak ako aj očiská čiernej mačky na polici v pravom rohu a náušnice scvrknutého predavača spiaceho za pultom. Grétka zamrmlala pozdrav, ktorý medzičasom pochytila od domorodcov a predstierajúc sebaistotu začala dôkladne obzerať police. Zistila rýchlo, že obchodík je zrejme zasvätený predaju ozdobných rárohov. Najpresvedčivejší bol odporný zelený trpaslík s fialovými gúľajúcimi sa očami. Chvíľu mu ďobala prstom do nosa, ale gúľanie korálkovými očami bolo všetko, na čo sa drobec zmohol. A korálok bolo v obchode tiež neúrekom.
'Kebyže mám mincí nazvyš, tu by som ich vedela nechať,' dumala Grétka predstavujúc si, ako by jej pristali farebné korálky a kašmírové šatky, ako by sa v jej izbe vynímal obrázok smutnej postavičky, čo by vyrašilo zo semienok tvaru srdiečok. Čas v obchodíku neplynul, iba sa povaľoval, a Grétke bolo dobre. Až tak dobre, že keď stála pri dverách, rozhodla sa spraviť si ešte jeden okruh popri policiach a niečo si naisto kúpiť. Opäť štuchla trpaslíka do nosa a poprehŕňala sa medzi zrkadielkami. Ozdobné dýky, kalamáre a brká, pokrútené drevené ornamenty - asi ozdoby na dvere, tašky a mešce. Grétka sa napokon rozhodla pre vyšívanú kapsu. Bola z ľahkej purpurovej látky a hlavne sa na nej blýskali ozdoby. Do rúk jej vliezla skoro sama. No ako ju Grétka vzala z police, odkryla sa drevená truhlička, celý čas ležiaca pod ňou. Grétka mrkla na predavača a uvedomila si, že starký už asi hodnú chvíľu nespí a díva sa uprene na ňu. Trošku zaváhala, no keď mrkla na predavača znova, všimla si aj to, že on sám veľmi naliehavo čaká, ako truhličku otvorí. Kovová západka trochu cvakla.
Truhlička bola vystlaná zlatým zamatom. Zo vzácnej tkaniny vystupovali maličké guľaté svetielka, chvíľu pokojne poletovali a opäť v nej mizli. Pohľad na ne vyvolával neuveriteľný pokoj. Grétka sa usmiala najspokojnejšie za posledných sedem rokov.
'Čo je toto za frasovinu, šak to svieti, aj keď nemá prečo,' pomyslela si a ďalej zaľúbene žmurkala do vnútra truhličky. 'A možno by to elf poznal,' osvietilo ju tak veľmi, až v úsmeve vycerila všetky zuby..

Strašná jar

Jar s divým zanietením pokračovala vo svojej práci. Používala naďalej poctivé, domácky pripravené husté farby, ktoré skepticky naladení trpaslíci vyhlásili za prehnané plytvanie zdrojmi. Tasila efektné prírodné úkazy a klobúk dole pred choreografiou, do ktorej všetko poskladala. Slnečné rána sa miešali so spôsobnými mäkkými dažďami, ktoré trvali tak akurát, dúhy sa znenazdania mihali oblohou – dobrý tucet drakov sa im nestihol vyhnúť a nechtiac začali nový módny trend. Hromy zneli čisto a veľkolepo. Zrazu ani tráva nerezala ostrými okrajmi, z vôni nebolela hlava, práve naopak, vnášali do myšlienok jas a prestupovali ľahko aj dvere a okenné tabule domov. Ničoho nebolo ani veľa, ani málo. Operence zaradili do repertoáru nové skladby a huňaté papagáje, povznesené ľúbeznými obrazmi vôkol seba, ihrali sa s líškami a rysmi na vyberanú spoločnosť lesa a stretávali sa v zmierlivých družných debatách pri čaji o piatej.

Grétke na tom všetkom čosi nesedelo. Očividne jar zošalela, ale jej šialenstvo bolo tak pekné, očarujúce a brilantné, až by bola večná škoda zakročiť proti nemu. Sedávala preto celé dni pri obloku, alebo sa prechádzala ulicami mesta s obrovskými očami a chcela zachytiť čo najviac.

"Prepáčte", vyslovil sa elf.
"Kvetinka... tuto, ehm...", zamrmlala Grétka. Patrilo by sa, aby v takej chvíli zaihrala farbami, ale farby sa vytratili, až na odvážnu priesvitnú. Grétka nerada a s ťažkosťami hovorila s cudzími tvormi. "Hej, chcela som sa iba pozrieť."
"Poznáte ju? Môžte si ju vziať vy," navrhol elf zdvorilo a nanajvýš pokojne.
"Ďakujem, ja som sa chcela ozaj iba pozrieť, ešte som ju nevidela..," zaklamala Grétka, keďže jej došli nápady. V skutočnosti ju chcela vziať so sebou aj s korienkami.
"Ale pokojne si ju vezmite. Ja už som jednu videl," oznámil elf. "Dosť dávno, ... asi pred tristo rokmi."
"Uhu, tak to musíte byť veľmi rád," predviedla Grétka bystrosť svojho umu.
"Veľmi rád," priznal elf.

Grétka sa poeticky nadýchla a vydýchla podľa starého osobného zvyku, poškrabkala medvedíka za ušami a ďalej pozerala do neba za oknom. S elfom sa zhovárala skoro hodinu a odvtedy sa nestretli. Zdalo sa však, že medzi troglodytom a elfom, proti všetkým tradíciam a obľúbeným názorom, nie je až taká hlboká priepasť. A tiež sa zdalo, že Grétka sa teší. Všetko by bolo pekné, ale to by nesmela byť Grétka... Len čo vstúpila v ten večer do svojej izby a zvítala sa s ľadovým medvedíkom, vkradol sa pocit, že nič predvídateľné sa konať nebude.

Inak o hudbe

(28. novembra 2008, v TV ide Slávik):
Mayo: "Prečo to nemôžu urobiť tak, že im to pošlu poštou, v novinách výjde, kto čo dostal a je to hotovo?!"

Technický pokrok

(4.11.2008, 19:43):
Mrťo: "Jaké kvalitné veci robia tí Číňania! Už to máme druhý deň a ešte sa nič nezlomilo."

Hudobní znalci

(22:00, 8.októbra 2008)

Pepo: "A Cure už nehrajú dajak."

Mišo: "A čo ja viem... hrali dakedy?"

Paľo hľadá svoju osobnosť

(24.augusta 2008, das 22:00)
Paľo: "Ja chodím jak Beethoven, lebo Beethovena väčšinou počúvam..."
Mrťo: "Ne jak Beethoven, lebo Beethoven je čudák. Jak Batman musíš chodiť!"

Dobrodruhovia: O Margarétke

"Ty očuj, a prečo sme nemohli ísť zavčas rána, vieš - slnko, svetlo, žiadne strašidlá a tak?" - vyrývala som, nech si teda Mrťo nemyslí, že sa ľahko vzdám. Prehltla som riadny kus strachu len kvôli nim, ale veselú spoločnosť nech nik nečaká.
"Lebo podľa legendy treba tú princeznu oslobodiť tesne pred brieždením."
"Jasné, sa tak blbo spytujem, že?"
Urazili sme poriadny kus cesty a jediná zmena v štýle krajinky naokolo bola v temnejších tieňoch a odpornejších tvaroch skál. Vzduch nás svojim puchom začínal tlačiť nižšie k zemi. Cesta stúpala skoro rovno, uhýňala iba pred kmeňmi, ktoré odmietali vyrásť inde. Zem pod nohami sálala teplo a navodzovala dojem veľkého živého zvieraťa. Celá hora toho pamätala veľa a dávala jasne najavo, že z toho just nevyzradí nič.
"A jaká je tá legenda?" - pýtal sa Paľo pomedzi hlboké nádychy a výdychy. Páči sa mi na ňom, ako dokáže rozmýšľať ešte aj zafúľaný a potiaci sa na ceste do temnoty. "Si nám ju už mohol skorej povedať."
"Neee, to by nemalo to čaro, tu to lepšie pochopíte."
"A ty si to samozrejme pochopil ešte doma na čerešni, ne?"
"Cicho, Gremľa, pokazíš atmosféru!" - Mrťo sa začínal vžívať do roly kráľovského deklamátora. "To bolo tak. Pred mnohými rokmi bolo tu na tomto kopci sídlo kráľa -"
"- ktorého kráľa?"
"- to je úplne jedno, to bolo strašne dávno, už to nie je dôležité a môžeme to zanedbať. Dôležité je, že mal jedinú dcéru. Margarétku. Veľmi peknú. Brúsilo si na ňu zuby všetko, čo malo aspoň trochu šľachtický pôvod, z tejto krajiny aj spoza morí. Dlhé roky všetci prípadní záujemcovia len krúžili ako supi okolo hradu a chodili na akože náhodné a akože zdvorilostné návštevy. Margarétka bola ešte malá, tak je mohli iba hračky nosiť. Keďže boli všetci s kráľom zadobre a kvôli Margarétke nevojnovali, kráľovstvo sa zveľadilo a bolo najmocnejšie v známom svete. Najväčšia tragédia sa stala až potom, keď Margarétka vyrástla a mala šestnásť, čo usúdili všetci, že je čas na vydaj..."
"Čo na mňa tak pozeráte? Ja nemám šestnásť!" - zavrčala som na nich v dlhej, úmyselnej a zákernej odmlke.
"Veď preto na teba pozeráme, Gremľa, že už dávno nemáš šestnásť" zahučal Paľo. Kuurnik, ako sa tí dvaja dokážu na mne baviť!
"... a tak sa nápadníci prestali tváriť zdvorilo a chodili už otvorene len s jediným zámerom. Vziať si Margarétku."
"Chuďátko Margarétka," zasúcitil Paľo.
"Klasický príbeh. A teraz pointa," asi nemám zmysel pre romanticke príbehy. "Čo sa zvrhlo?"
"Zvrhol sa jeden z tých pytačov, kto iný. Ukázalo sa, že má za kamoša strašného bosoráka a keď ho všetci v čele s Margarétkou poslali do hája na opačnom konci sveta, pofaklili sa a boli dáke čary-mary. Tu ťažko povedať, čo sa stalo naozaj, lebo viete, jak toho ľudia navymýšľajú. Rýpal som sa v starých mapách a našiel som zápisy aj o tom, že Margarétku zmenili na trojhlavú príšeru, čo žerie menších vlkov, v inej knihe bolo, že sa všetci okolo nej zmenili na trojhlavé príšery a zožrali sa navzájom, no a počuli ste aj tie somariny v krčme. Už sa z celého príbehu stali len rozprávky na dobrú noc. Nebyť tejtu mapy, " a otrčil nám zahumusený zdrap hnedého papiera.
"Šak si zrobme prestávku a kukneme do nej, ni?" - Paľov hlas bol plný nádeje.
Zastali sme podľa možností na najmenej nebezpečnom mieste, na holej skale, z ktorej sme mohli dobre vidieť prípadného záškodníka.
"Kde sme teraz?" - pýtala som sa žuvajúc chlieb so salámou, jeden z tých lepších nápadov pred cestou. Výrazne som tým prispela k zlepšeniu vzhľadu mapy.
"Myslím, že tu. Hnedá skala."
"Ni, taký šuter tu nie je."
"Sedíme na ňom."
"Ni, tento je iný."
"Ako vieš? Je to tento."
"Sa pozri hentam v tej skupinke stromov je tabuľka a na nej napísané Mŕtvy roh, si ju nevidel?"
"Ďeé, nemôže byť! - A ozaj. Tak potom nie sme tu."
"Tak kde teda sme?" - prišla na mňa nová vlna strachu.
"To nie je mapa od semkaj?" - Paľovi ovisla sánka s napoly rozžutým chlebom. V očiach slzy. Zas.
"Ale je. Alebo nie je? Nejak nesedí značenie..." - Mrťo sa ešte párkrát znalecky poobzeral.
Zlomila som palicu o najbližší strom, ktorý sa mi za to odmenil sprchou svojich plodov, tvrdých ako šutre.
"Čo-o? Doteraz ste nevedeli, že nejaká mapa existuje, a teraz ste zosratí, že je planá," - Mrťo sa na neuverenie znova usmieval. On snáď ani nemá inú grimasu v zásobe "Vy nechcete skúsiť nové dobrodružstvo?"
"Veď sme mali Paľa oženiť, nie ho zabiť," nariekala som šúchajúc si boľavú hlavu. Kto to vymyslel, aby také tvrdé somariny na stromoch rástli. "Ty si prečítaš nejakú bájku starej matere a naženieš nás sem a nakoniec zistíme, že aj úplne inde ideme?!"
V korunách stromov teraz šušťali hlasy, celkom iste hlasy, asi už o nás vedela celá hora. Najskôr sa nám veľmi smiala. Sedeli sme ticho na kameni a lúčili sa s posledným denným svetlom. Vytiahla som huhu na zapitie, lebo nič rozumnejšie mi nenapadlo.
"A mne je to už jedno," rezignoval Paľo na zatuchnutom lísti lanských jesení. "Keď tu mám skonať, ta nech. Aspoň o mne budú hovoriť, že som šiel zakliatu princeznu oslobodiť. Stále lepšie, ako schrapľavieť dakde pri daromnej robote u nás doma."
"To sa mi páči!!" - zajasal Mrťo a začal baliť povyťahované veci. "Vstávaj sir Palimor! Už je skoro celkom tma. Ideme po princeznu!"
"Vy ste šibnutí," krútila som hlavou a začala podvedome zbierať hrste tých podivných tvrdých plodov s myšlienkou, že sa nám možno zídu...