Experimentátor

(Mrťo mláti v úplnej tme naslepo do kocky cukru)
Pepo: "Ale šak je plno iných fyzikálnych pokusov..."
Mrťo: "Videli ste??"
Pepo: "Ne."
Mrťo: "Aléé.."

(berie do ruky kombinačky)
Mrťo: "Toto už musí výjsť teraz. Kde si, Pepó?"

Pohoda

(17. apríla 2008):
T: "A veď vrtuľka je niekde tu." (na kolenách, pozerá pod nábytok)
L: "A veď nemusíš."
T: "Prečo? Práve som našiel svoju pomádu."

(21. apríla 2008, po 13-tej):
T: "Na mňa príliš ostré slnko. Ja, laboratórna krysa, som sa teraz vyhrabal zo suterénu.."

Milý Paľko.

Minule som ťa videla! Na chodníku pod študentskými schodami. Šla som klasicky z mesta k internátom a Ty si mi šiel naproti, práve si vyberal tú veľkú zákrutu, čo sme na nej pozerali, či sa autobus prevráti. Mal si tradične sivú bundu, v nej vyzeráš byť dvakrát taký veľký, pľandavé sivé nohavice a patentovanú čaptavú chôdzu ... s prižmúrením oka.

Potom si zrazu vytiahol cigaretu a pripaľoval si si a - dofrasa, ten babrák to tak pokašľal! Skúšala som ďalej žmúriť oči, ale už si sa vôbec nepodobal. Navyše sa neodkladne približoval a nebol to vôbec krásavec Tvojho rangu. Bolo mi z neho nepríjemne. Keby sa nesprával tak hlúpo, ešte chvíľu som ťa mohla z diaľky vidieť. No zblízka? Odporne cudzí človek.

Našťastie mi napadlo obzrieť sa, keď už bol dosť ďaleko za mnou. Zase som Ťa videla! Myslím, že si šiel do mesta, pred večerom do kostola na omšu. Káričku si za sebou nevláčil, takže len tam, a kým vybalím veci vo svojej izbe, budeš už späť.

Uvidíme sa zase skoro?

Po všetkom veselo

(28. marca 2008):
J: "Ani stranu päť si nerozstrihal, ale stranu sedem hej."

T: "Pozri, jaký spokojný. Seminár za ním, nové rifle na ňom..."
J: "...slnko svieti."

T: "Káva to je taká polhodinová záležitosť, treba vymyslieť niečo, ako zabíjať celé hodiny."

J: "Kde ste boli na zmrzke?"
L: "V Aide."
J: "Už pečú??"

Historický deň

(27. marca 2008, predpoludnie):
T: "Keď máte nejaké problémy, ja ich vyriešim."

(chvíľu pred seminárom):
J: "Mám metafyzické prepojenie s Landauom."
A: "Kedy? Teraz?!"
J: "Teraz."
T: "Aký fázový prechod teraz preberáte?"
J: "Dvanásteho druhu."
T: "A akú odhadujete závislosť excitónov?"
J: "T na tretiu."

(po seminári):
J: "Jak sa tá dózička začne svojvoľne pohybovať po miestnosti, mám sa brániť?"

Zdravoveda

(17. marca 2008, po dojedení klobásy):
T: "No, môžme sa ďalej tváriť nevinne."

(25.marca 2008):
T: "Tento týždeň si pôjdem kúpiť cigošky, ďalší týždeň Nicorette."

Syr dva

(26.marec, pred polnocou, pokračovanie syrovej drámy, voľne nadväzuje na diskusiu predošlého príspevku):
Maja: "A ty si ho videla?"
Aľona: "Ne. Ale si viem predstaviť."
Maja: "Si myslím, že by sa ešte dal použiť!"

Syr

(26.marca 2008, večer):
Mrťo (reve od chladničky): "Majáá! Ten tvoj syr, čo nikto nemal zjesť, ozaj nikto nezjedol."

Takí smutní

V stenách dunelo a po chodbách svišťalo. Pevnosť sa veselila. Každý deň prežívala hodinu radosti počas obeda a chvíľu po ňom, všetko v záujme upevnenia kamarátstiev. Kto bol v minulosti či budúcnosti nejako spätý s pevnosťou, chodieval v tomto čase do záhrady pri nej, kde sa konali tvrdohlavo tradičné záhradné besiedky.
Troglodyti v taký čas sedeli v brlohu, hrali sa s loptičkou, odpíjali z čajíkov. Grétka škrabkala za ušami ľadového medvedíka. Aj oni boli hluční, ale len súkromne. Dvere im boli už dávno naklonené a prepúšťali von len vhodné vety, podľa vlastného úsudku. Pre istotu žiadne.
"Ja tam nebudem chodiť," pripomenul Johan znova, čo všetci dávno vedeli.
"Nevrav, že by si si nedal ani z pečenej husi?", podpichovala Lucia.
"Nemám rad pečené husi."
"Šak nás tam nikto nechce," podporil protest aj Trafo.
"Ale to nepovedali, skôr naopak, stále nás volajú," znova Grétkin pozitivizmus.
Troglodyti sa zadumali.
"Áá á aj tak si nemáme čo povedať," spomenul si Johan.
Ľadový medvedík vševedúco zamrnčal.

Rozhodnutie padalo z výšky aspoň búrkových mrakov, no napokon padlo. Troglodyti sa v ďalší deň po skromnom obede poľudštili a vyliezli z brlohu priamo do záhrady. Na skorú jar bolo až zákerne chladno, ale počas každodennej veselice nemohlo byť nikomu zima už len zo slušnosti. Nebolo ani kedy rozmýšľať o drkotaní zubov a zo všetkých strán ich zomkol rozjarený dav, cúvnuť sa viac nedalo. Spoznávali tváre behemotov, gnolov a trpaslíkov z hradu, rovnomerne premiešané s jagavými postavami veliteľov, rytierov a vojvodcov.
"No konééčne, deckáá!", zareval na nich ktorýsi z mocných v pevnosti. "Už sme ani nedúfali, že sa sem dotrepetéé!" Len čo dohulákal, odvrátil sa a pre istotu zmizol.
Rozpačito usmiati, verní svojej tesnej zostave, postúpili ako jeden troglodyt vpred, k jedlu, lebo po počiatočnom omámení noblesou poobedňajšieho zhromaždenia zaostrili zraky na rozprávkové švédske parapety.
Lucia s Grétkou sa nervózne obzerali okolo. Grétka sa napokon s veľkým odhodlaním rozhodla tváriť zúčastnene, Lucia milo a priateľsky a občas niekomu zamávali. Výborne, parapety boli na dosah a už len ostýchavo postávali na tráve pred nimi. Trafo bol za dôstojného občana, a viedol učenú debatu s jedným zo starších gnolov. Johanovi sa tento postoj páčil a naťahoval krk, či neuvidí múdreho rozprávača aj pre seba. Dáky dobrák ich popchol, nech sa ponúknu. Konečne si s úľavou naložili na tanieriky chutnosti z kuchyne. Teda takto si žijú tí ostatní...
Niekedy okolo štvrtého sústa spozoroval Trafo, že tlstý pán z prístavku pevnosti ich pozoruje a oči mu vravia nie práve "dobrú chuť".
"H?", spýtal sa a vytrúsil pár omrviniek z úst.
Tlstý pán sa odvrátil.
"Čo je Trafo? Dačo zle?", skúmala Grétka podozrievavo.
"Tamten na mňa gánil."
"To nie len on," zašepkala Lucia cez kúsok pečenej husi na vidličke.
I vrátili sa troglodyti späť k svojej nervozite. Prešlo okolo nich zopár známych, zo dvaja sa aj povzbudivo usmiali a kývli im. Za tucet ich odvrátilo zrak alebo urýchlilo presúvací manéver s očividným dôrazom na ľahostajnosť.
"Uhm, dám si ešte tutok z koláčika...," ticho vyjavil Johan svoj plán.
Odpoveďou mu bol ďalší škaredý pohľad, tentokrát od staršieho vojvodcu, ktorý pracoval v západnom krídle.
"Tak to mi asi ani nechutí ...", posmutnel Johan.
"Skoro by si človek pomyslel, že sme im tu na obtiaž..."
"Už sme tu boli dosť, nie?"
"Hej, dosť, poďme."

V brlohu si postavili vodu na čajík. Loptička na nich smutne pozerala zo stolčeka uprostred, kým Grétkin ľadový medvedík do nej s nádejou strkal ňufákom.

Poznámka o ľadovom medvedíkovi

Ľadový medvedík sa v brlohu poľahky zabýval. Počiatočná zdržanlivosť opadla, nezvyk prešiel do zvyku. Po mesiaci si navonok ani nepamätal život v lese, pod bielou srsťou však bol neuveriteľne rád, že nie je sám, lebo zúfalý pocit z opustenia, ktorý zaňuchal ako mláďa a osobne stretol počas nepekného pobytu v snehovom záveji uprostred víchrice, sa v ňom udržal a stal sa jeho smutnou súčasťou.
Od stretnutia s Grétkou sa prestal báť a začal trpieť prehnaným pokojom v duši. Celé jeho bytie mu pripadalo prirodzené. Neriešil nič, kým mu bolo teplo a mal čo jesť. Ak ho niekto ešte aj za ušami poškrabkal a niečo milé povedal, bol kráľom sveta. Bol netradične múdry. Netradične na akúkoľvek živú bytosť. A bol šťastný, lebo vedel, prečo taký môže byť.
Ľadový medvedík bol Grétke naveky oddaný. Patril iba Grétke a nie náhodou ho zvyšný svet ignoroval. Vidieť ľadového medvedíka totiž vôbec nebolo ľahké.

Po novom

Uprostred námestia nehybne stál elf.
Díval sa na sever.
Niekoľko osôb prejduvších okolo sa pokochalo krásou jeho zjavu, uznanlivo pokývalo hlavami, no elfom ani nehlo. Po chvíli, zdalo sa, usúdil, že smer sever už vypozeral a po elegantnej otočke sa začal dívať na juh. Vietor by si nedovolil robiť mu práve teraz prieky, tak sa otočil vedno s ním a opatrne zadúval pod vhodným uhlom.
Nie, elf sa nehral na veternú ružicu, on len mal pocit, že niečo nevidí a že niečo, čo by niekde blízko malo byť, tam skutočne nie je.